Foto: Reuters
V politike bol vyše 40 rokov, za rokovacím stolom zažil nemeckého kancelára Helmuta Kohla, britskú premiérku Margaret Thatcherovú, amerického prezidenta Billa Clintona… Kritici, ale aj stúpenci mu pre jeho odhodlanie a ambície už na začiatku kariéry dali prezývku Buldozér.
„Chirac je moderný paradox… Je tu zjavný nesúlad medzi obrazom, ktorý o Chiracovi máme v deň jeho smrti, a obrazom, ktorý mali o ňom občania počas jeho mandátu,“ uviedol pre Pravdu analytik Martin Michelot z Inštitútu pre európsku politiku Europeum. Na jednej strane má Chirac u ľudí pozitívny obraz, na druhej strane mal ku koncu svojho druhého funkčného obdobia v roku 2007 historicky najnižšie preferencie.
V pamäti však Chirac nepochybne zostane. „Najviac pre odpor voči invázii do Iraku v roku 2003, ale aj pre uznanie zodpovednosti francúzskeho štátu za deportácie Židov počas vojny a tiež pre ukončenie povinnej vojenskej služby a neustály boj proti krajnej pravici, keď odmietol v regionálnych a miestnych voľbách koalíciu svojej strany s krajne pravicovým Národným frontom,“ dodal Michelot.
Foto: Reuters, Regis Duvignau
Najobľúbenejší bol v čase, keď sa postavil proti americkému prezidentovi Georgovi W. Bushovi a vojne v Iraku. Slovensko spolu s ďalšími krajinami strednej a východnej Európy, ktoré boli na ceste do EÚ a NATO, USA podporili. Chirac si vtedy na adresu budúcich členov EÚ nedal servítku pred ústa, keď vyhlásil: „Tieto krajiny boli, povedzme, nie veľmi dobre vychované a trochu si neuvedomili nebezpečenstvo príliš rýchleho zosúladenia sa s americkou pozíciou… Tieto krajiny premeškali dobrú príležitosť mlčať.“
„Bol to muž, ktorý sa hlboko angažoval v budovaní a posilnení Európy, podporoval Európsku ústavnú zmluvu, bol verný gaullistickej politike národnej hrdosti a nezávislosti od dvoch superveľmocí. To ukázal odmietnutím zapojiť sa do koalície vedenej USA vo vojne v Iraku,“ komentoval pre Pravdu Chiracovu zahraničnú politiku analytik Jean-Yves Camus z Inštitútu medzinárodných vzťahov a stratégií. V zahraničnej politike bol Chirac podľa neho pragmatický a urobil veľa pre to, aby Francúzsko bolo rešpektované v arabskom svete a aby malo silnejší hlas v EÚ v záujme vyváženia sily Nemecka. „Bol to tiež človek otvorenej mysle, ktorý bol zbehlý tak v ruskej histórii a literatúre, ako aj v japonskej kultúre. Mal vášeň pre umenie pôvodných národov vo všetkých kútoch sveta,“ dodal Camus. Jeho vášeň pre umenie najmä Ďalekého východu viedla aj k založeniu múzea v Paríži, ktoré nesie jeho meno.
Foto: SITA/AP, SERGEY PONOMAREV
Francúzsko vyhlásilo štátny smútok
Elyzejský palác v priebehu podvečera oznámil, že budúci pondelok bude vo Francúzsku dňom štátneho smútku. V tento deň na poludnie sa v parížskej Katedrále sv. Sulpícia uskutoční omša.
Mesto Paríž, ktorého bol Chirac dlhé roky primátorom, si pamiatku exprezidenta uctilo vo štvrtok o 21.00 h SELČ vypnutím osvetlenia na jednej zo svojich najcharakteristickejších dominánt – Eiffelovej veži, uviedla televízia BFMTV.
Chirac bude mať štátny pohreb. Uskutoční sa na budúci týždeň. Miesto, kde sa obrad uskutoční, zatiaľ nie je známe.
TASR
Foto: SITA/AP, Jacques Brinon
V domácej politike mu mnoho vecí nevyšlo. „Nedotiahol nijakú z veľkých sociálnych reforiem, odvtedy čo vyšli ľudia do ulíc proti dôchodkovej reforme. To viedlo k rozpusteniu parlamentu a piatim rokom spoločnej vlády so socialistami,“ pripomenul Michelot. Nie veľmi šťastný bol aj nápad vyhlásiť v roku 2005 referendum o Európskej ústavnej zmluve, hoci to nebolo nutné. Ako presvedčený Európan veril, že zmluva ľudovým hlasovaním prejde. Neprešla. „Nebola to len jeho chyba, viac sa dá vyčítať socialistom, ale na Chiracovom pôsobení v EÚ to zostáva škvrnou,“ dodal Michelot. Chirac sa podľa neho nikdy neodklonil od predstavy Európy ako väčšej verzie Francúzska.
Na druhej strane sa mu podarilo presadiť ústavnú reformu. Skrátil funkčné obdobie prezidenta na päť rokov a zosúladil prezidentské a parlamentné voľby, čo má podľa Michelota doteraz veľký vplyv na francúzsky politický systém.
Foto: Reuters, PETER MACDIARMID
Foto: Reuters, KAI PFAFFENBACH
Camus v domácej politike tiež oceňuje jasný Chiracov postoj voči krajnej pravici. „Bol odporcom akéhokoľvek druhu extrémizmu a počas prezidentskej kampane v roku 2002 odmietol ísť do debaty so šéfom krajnej pravice Jean-Marie Le Penom,“ pripomenul. „Zoči-voči netolerancii a nenávisti nie je možná dohoda, nie je možný kompromis, nie je možná debata,“ vyhlásil vtedy Chirac.
Podľa Camusa v histórii zostane Chirac zapísaný aj pre svoje vystúpenie v júli 1995, keď hovoril o zodpovednosti Francúzov za deportácie Židov. „Táto reč by mala byť pamätná, Francúzsko vždy odmietalo prijať akúkoľvek zodpovednosť za osud 76-tisíc Židov, ktorých pochytala francúzska polícia a vydala ich nacistom na smrť v koncentračných táboroch,“ dodal.
Škvrnou však zostáva fakt, že Chirac sa stal prvým povojnovým francúzskym prezidentom, ktorý bol po odchode z Elysejského paláca uznaný za vinného zo zneužitia verejných financií. V čase, keď bol starostom Paríža, zamestnával 28 ľudí, ktorí za financie mesta pracovali pre jeho stranu alebo neodvádzali nijakú prácu. V decembri 2011 bol odsúdený na podmienečný dvojročný trest. Na súde zo zdravotných dôvodov nebol, verdikt odmietal, aj keď sa proti nemu už neodvolal.
Agentúrnu správu sme vymenili za autorský článok denníka Pravda.