Nalaďte si Vltavu

Oveľa skutočnejšie sú však reakcie ľudí, ktorí svoju „púť za Gottom“ berú veľmi vážne, ktorým je úplne jedno, ako sa rozhodne premiér, prezident, strážca protokolu. Pravdivé a výpovedné sú výpovede tých, ktorí sa tejto, áno, púte, nepotrebujú zúčastniť. Možno sa len tak poobhliadnu do minulosti, v ktorej bol Karel Gott dlho spolu s nami. Nebola to ktovieaká minulosť, málokto sa v nej nestratil. Ale bola to naša minulosť, inú nemáme. A ako napísal Jan Schneider, signatár Charty 77, „Gott v tej minulosti s ďáblem neprohrál“. V neposlednom rade je dobré počúvať aj hlasy kritické alebo nejednoznačné: či už voči Gottovi samotnému, alebo tie, ktoré varujú pred zneužitím jeho ľudskej dôstojnosti priveľmi nabubrelými poctami, ako pripomína ten istý Schneider. „Zabráňte všemožným nulám v exhibícii ich nadutej prázdnoty. Nedopustite, aby bol verejný priestor ‚pregottovaný‘. Malo by to kontraproduktívny efekt.“

Nestavať panteóny

Predsedovi českej vlády Andrejovi Babišovi štátny Gottov pohreb nevyšiel. Našťastie. Štátne pohreby sú tak trochu ako Nobelove ceny alebo sochy generálov na koňoch. Stačí, ak sa zmení režim, a prídu noví obrazoborci. Vzdať poctu je už akosi viac na mieste. „Panteón“ nemusí ostať hermeticky uzavretý. Každý, kto doň bude chcieť vojsť, vstúpi. Kto nechce, nemusí.

Posledná rozlúčka s Karlom Gottom

Fotogaléria 23 fotiek

+20

Karol Svoreň, rodák z Levíc, ktorý v súčasnosti žije v Prahe, pri Žofíne čakal už od predchádzajúceho dňa aj s rybárskou stoličkou. „Bál sa, aby nezmeškal“. Preňho a jeho generáciu bol „Gott nenahraditeľný Čechoslovák, skutočný boh“. Pani pred Gottovou vilou na otázku, prečo prišla, hovorí: „Bol to umelec…“ a manžel jej s plačom a chvejúcou sa sánkou skočí do reči: „On nikomu neublížil.“ Marta Kubišová, tá, ktorá nemohla spievať, keď bol Kája na výslní a normalizační súdruhovia si z neho spravili vlastnú figurínu do vitríny, niekoľkokrát pripomenula: „On bol vlastne veľmi statočný. Veľmi mi pomohol.“ A nielen jej. Nie sú to tie najvýstižnejšie odpovede na otázku, prečo Karel Gott?

V Česku aj na Slovensku radi hovorievame o tých, ktorí zlyhali. Nedávno som kdesi počula príbeh o osvetľovačovi divadla, ktorý po novembri 1989 Karlovi Gottovi zazlieval, že bol na výslní a v bezpečí si trsal na javisku, zatiaľ čo všetci ostatní trpeli. „A čo ste robili vy?“ opýtal sa ho vraj Gott. „Ja nič, ja som tie vaše predstavenia osvetľoval,“ znela odpoveď.

Čo Gott spojil…

V celej tej kakofónii okolo úmrtia Karla Gotta sa potom ako jasné sólo nesie hlas tých, ktorí pripomínajú, že naše moderné dejiny, dejiny Česka a Slovenska, sú dejinami nesmierne bolestných zlomov, v ktorých sme ako malé národy cítili veľké krivdy, mali veľké komplexy, často strácali sebaúctu, udávali, krivili chrbáty a niesli na nich veľa viny, ktorú vždy radi na niekoho zvalíme.

Filozof Václav Bělohradský si v súvislosti s Gottovým úmrtím v eseji Co Gott spojil, člověk nerozlučuj, položil otázku: „Ako prežiť ako umelec v krajine, kde sa životy trhajú na čiastky, ktoré sa navzájom odsudzujú a vyvracajú?“ Ako sa vyrovnať s minulosťou, ktorá bola včera hrdinská, no dnes je už vyhlásená za zločinnú? Bělohradský napísal, že „prekvapujúco masová a zjednocujúca vlna vďačnosti, sympatie, štátnych pôct a pohnutia nad smrťou Karla Gotta je podvedome spojená s potrebou naše roztrhané životy spojiť v jeden celok“. Je to vlastne inými slovami vyjadrená myšlienka spisovateľa Mariusza Szcygiela, že je to podvedomá „potreba boha v desakralizovanej spoločnosti“.

Život a kariéra Karla Gotta v obrazoch

Fotogaléria 23 fotiek

+20

Karel Gott tu v tej našej desakralizovanej, na franforce roztrhanej a vykradnutej minulosti po celý čas bol. S podobnými zlyhaniami, len bez potreby zakrývať ich. Narodil sa hneď na začiatku vojny a vyrovnával sa s tými istými brutálnymi zvratmi, ale aj s obrovskými zmenami v móde, vrátane hudobnej, ako my a naši predkovia. Po jeho smrti mi spontánne, ani neviem, prečo, napadlo pustiť si Vltavu z Mé vlasti od Bedřicha Smetanu. Znie mi aj pri pohľade na to, ako sa ľudia pri Vltave lúčia s Karlom Gottom, nie však preto, že „ten prekliaty Gott“ naspieval ešte aj inštrumentálneho Smetanu! Pohľad na tú nefalšovanú vlnu širokej vďačnosti z toľkých rôznych spoločenských zákutí je krásny ako tá hudba, a človek je zrazu rád, že môže byť súčasťou tých roztrhaných spoločných dejín.