Severoatlantická aliancia posilnila v posledných rokoch obranu pobaltských krajín. Ako to funguje?
Na summite NATO vo Varšave sa aliancia rozhodla posilniť prítomnosť na východnom krídle organizácie o štyri práporné skupiny v Estónsku, Litve, Lotyšsku a Poľsku. Je to štyritisíc vojakov. Od začiatku som požadoval, aby sa tieto jednotky výrazne integrovali do národných brigád. Bez toho by to nedávalo zmysel. Je to otázka interoperability, pripravenosti, profesionality a odstrašujúceho účinku. Len niekde poslať jednotky by nefungovalo.
Ukázalo sa, že sme museli nájsť spôsob, ako riešiť situáciu, ktorá nastala v roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym. Keď som navštívil Pobaltie, bolo jasné, že krajiny to vnímajú ako hrozbu. Mnoho ľudí sa domnievalo, že to, čo urobilo Rusko na Kryme, by mohol byť aj plán pre baltský región.
Vnímal som to inak, pretože pobaltské štáty sú členmi NATO a Európskej únie a Rusko to muselo brať do úvahy pri svojej analýze rizík. Bolo však nevyhnutné, aby sme dokázali posilniť element odstrašenia a ukázali, že aliancia je schopná brániť svojich členov. Ale bez toho, aby sme začali špirálu eskalácie napätia. NATO, našťastie, odmietlo návrhy na masívne rozmiestnenie jednotiek v regióne. Posilnilo však veliteľské štruktúry v oblasti. Bol to veľký krok vpred.
Prečo?
Po páde Berlínskeho múra sme mali pocit, že v Európe žijeme v prosperite a mieri. S dianím na Kryme sa to zmenilo. V tom čase mala aliancia na území krajín bývalej Varšavskej zmluvy len jedno veliteľstvo. Štetín mal vtedy inú úlohu. Musel sa stať veliteľstvom vysokej pripravenosti. Po zmene štruktúry bolo potrebné upraviť spôsobilosti síl NATO. Výsledkom boli jednotky superrýchleho nasadenia a posilnená prítomnosť na východnom krídle. V inej situácii by sme o tom ani nehovorili. Ale aliancia to zvládla veľmi rýchlo za tri roky.
Je to rýchlo?
Keď sa pozriete, ako dlho trvá vytvorenie vojenských štruktúr, tak to bolo mimoriadne rýchlo. Viem, že pre civilistov sa to môže zdať ako dlhá doba. Ale nie je to len niečo napísať na papier. Potrebuje dohody medzi krajinami, musíte vyriešiť, kto to zaplatí, pripraviť vojakov.
Ak bolo plánom aliancie odstrašiť Rusko od nejakej prípadnej akcie, podarilo sa to?
Myslím, že áno. Napríklad sme v súvislosti s Krymom riešili, nakoľko je aliancia jednotná, či si môžeme dôverovať, čo urobia Američania. Ale situácia, ktorú vytvorilo Rusko, ukázala, že NATO ako multinárodná organizácia funguje. Bolo úplne jednoduché nájsť krajiny, ktoré vedú jednotlivé práporné skupiny.
Kanada sa vrátila do Európy, aby to urobila, jej jednotky pritom opustili starý kontinent pred niekoľkými rokmi. Ale teraz vedie jednu prápornú skupinu v Lotyšsku. Briti boli rýchlo v Estónsku, Nemci v Litve. Spolupracujeme s miestnymi jednotkami. Litovskí vojaci môžu komunikovať s nemeckými každý deň. Je to už štandard. Litovčania cvičia s ďalšími šiestimi krajinami. Takto vyzerá integrácia a interoperabilita. Je to odkaz aj ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, že keď k niečomu dôjde, bude stáť proti celej aliancii.
Je to možno irónia, ale azda Putin svojím spôsobom pomohol vytvoriť a obnoviť jednotu NATO?
Áno, dá sa to tak vyjadriť. A nielen z vojenského hľadiska. Tam to s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nebol problém. V politickej rovine sme však mohli byť svedkami istej váhavosti v tom, čo robiť. Ale udalosti v roku 2014 nás zjednotili. Všetci hovorili, že máme konať spolu v rámci aliancie. Teraz máme koordinovaný plán cvičení s istým zameraním.
Čo by stalo, keby NATO neurobilo v Pobaltí nič?
Nepredpokladám, že Rusko by skúsilo nejakú vojenskú akciu. Je to môj osobný názor. Ale nezabúdajme, že tu máme hybridné hrozby. Vieme, aká veľká je ruská menšina v Pobaltí. Existuje možnosť destabilizácie a ovplyvňovania krajín regiónu v prospech Moskvy. Rusko by v Pobaltí nepristúpilo na vojenskú operáciu ako na Kryme. Bolo by to príliš riskantné. Ale keby sme neurobili nič, hrozila by destabilizácia krajín v oblasti.
Spomenuli ste hybridné hrozby. Kedy bolo naposledy, keď ste ako vojenský veliteľ zaznamenali šíriacu sa informáciu a povedali si, že ak je to pravda, je to obrovský problém a začali ste rýchlo zisťovať, či správa nie je falošná?
Keď som pôsobil v Štetíne, dialo sa to takmer každý deň. Po nasadení bojových práporov to bolo stále. Analyzovali sme to ešte predtým. Vytvorili sme systém strategickej komunikácie najmä pre veliteľov. Bolo to v spolupráci so styčnými tímami NATO a s hostiteľskými krajinami.
Šírili sa správy ako napríklad, že vojaci NATO znásilnili litovské dievča. Reakcia neprišla z aliancie, ale priamo z krajiny, kde sa mal údajný incident odohrať. Bolo to efektívnejšie a bolo potrebné jasne povedať, že ide o falošnú správu. Vylepšili sme aj výcvik vojakov, aby zvládali takéto prípady. Samozrejme, keď niekto pozerá len ruskú RT, bude veriť všetkému. Ale tí, čo sa pozrú na iné zdroje, uvidia, ako to je.
Je to asi aj nová výzva pre armády, ako vzdelávať vojakov. Napríklad slovenské jednotky pôsobia v Lotyšsku. Tam majú brániť NATO a hostiteľskú krajinu a doma od niektorých politikov počúvajú, že sankcie proti Rusku sú zlé a Moskva robí veci dobre.
Musíte vojakom povedať, čo sa môže stať a trénovať ich na to ešte pred nasadením. Riešili sme to aj v prípade misií v Mali či Afganistane. Práca vojaka je čoraz komplikovanejšia. Musí ju zvládať v rámci vlastných ozbrojených síl, v spolupráci so spojencami a niekedy v cudzine. Pre vojakov to však môže byť skúsenosť, ktorá otvára oči. Niečo počujú doma, potom spolupracujú s miestnymi kolegami v zahraničí. Každý jeden vojak, ktorý takto slúži, sa vráti domov bystrejší a s novými profesionálnymi návykmi.
Hovorili sme o jednote NATO. Pomohli by USA pod vedením prezidenta Donalda Trumpa Európe, keby to bolo potrebné?
Som presvedčený, že áno. Slúžil som so svojimi americkými kolegami. Poznám ich dobre a som na sto percent presvedčený, že by sa postavili za článok 5 aliancie o kolektívnej obrane. Platí to aj o politických poradcoch v Pentagóne, ktorí by urobili to isté a boli by presvedčiví. Nemám v tomto zmysle žiadne obavy.