Považovala to za svoju povinnosť, vážila si slobodu. „Vždy sa pýtajte: Kam ideme? S kým? Čo urobíme? Každý má zodpovednosť, bez ohľadu na to, aký je mladý,“ povedala Yvette Lundyová pred troma rokmi, keď sa dožila sto rokov. Hrdinka francúzskeho hnutia odporu zomrela v nedeľu vo veku 103 rokov.
Najmladšia zo siedmich detí počas vojny pracovala ako učiteľka v dedine vo vinárskej oblasti neďaleko Épernay. V čase okupácie Francúzska bola tiež sekretárkou miestneho starostu a ako členka hnutia odporu vyrábala falošné doklady pre židovské rodiny či vojnových zajatcov, ktorým sa podarilo utiecť z pracovných táborov. Tí sa potom ukrývali na farme jej brata Georgesa.
Neskôr však Yvette a jej brata zatkli. Gestapo si po ňu prišlo do školy počas vyučovania v júni 1944. Mala 28 rokov, keď ju po vypočúvaní poslali do nacistického koncentračného tábora v Ravensbrücku, 80 kilometrov od Berlína.
Stala sa jednou z približne 130-tisíc väznených žien a detí, väzenkou s číslom 47360. Tak ako všetci, ktorí sa ocitli v tábore, bola prinútená sa pred esesákmi vyzliecť. „Telo je nahé a mozog je zrazu na franforce. Ste ako diera, diera plná prázdnoty a keď sa pozriete okolo seba, ešte viac prázdnoty,“ povedala o tejto skúsenosti.
„Iný svet: vyhladované bytosti s vychudnutými telami, prepadnutými očami, oholenými hlavami, vlečúce sa v handrách. O pár dní budeme vyzerať ako ony. Ide sa k prehľadávaniu: musíme zanechať všetko čo máme – šperky, odev, lieky, okuliare, topánky. Potom spoločná sprcha a dezinfekcia. V handrách a s ostrihanými vlasmi sme nerozoznateľní,“ napísala neskôr o príchode do tábora.
O niekoľko mesiacov ju presunuli do koncentračného tábora v Buchenwalde, kde sa napokon v apríli 1945 dožila oslobodenia. Jej sestra Berthe bola tiež uväznená v Nemecku a dvaja bratia zas v Auschwitzi. Georges, ktorý ukrýval ľudí na farme, zomrel v Auschwitzi pred oslobodením.
Do Ravensbrücku sa už nikdy nevrátila. Návrat do Francúzska považovala za zázrak. O tom, čo prežila, napísala knihu, ktorá vyšla v roku 2012. Ešte predtým sa jej príbeh stal inšpiráciou aj pre jednu z postáv vo filmovej dráme Korkoro, ktorý sa týka vyvražďovania Rómov počas vojny. Pred dvoma rokmi jej udelili Rad Čestnej légie, jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní. Hoci s prednáškami pre študentov a školákov pred rokmi skončila, mladí za ňou stále chodili do domova dôchodcov.
Franck Leroy, starosta Épernay, si jej popularitu vysvetľoval aj tým, čo prežila a ako o tom rozprávala. „Vždy mala intelektuálnu živosť, morálnu povinnosť voči hodnotám, pri ktorých sa neustupuje,“ povedal. „Mala tiež osobitný postoj k vojne a za mimoriadne dôležité považovala francúzsko-nemecké zmierenie,“ povedal Leroy, podľa ktorého mesto stratilo „veľkú dámu“.