Boli niečím revolúcie v roku 1989 v strednej a vo východnej Európe vrátane Novembra v socialistickom Československu výnimočné?
Moderné revolúcie, ako boli tá francúzska a americká, ale aj boľševická v Rusku, vždy hľadali nejaký nový poriadok a začiatok. Všetky boli svojím spôsobom utopické. O revolúciách v roku 1989 sa to nedá povedať. Neboli utopické. Tieto revolúcie chceli dosiahnuť to, čo už existovalo za železnou oponou. Pritom to nebol ideálny systém, v mnohých ohľadoch bol dysfunkčný.
Ale spoločnosti za železnou oponou sa dali označiť za demokratické a dodržujúce práva a za trhové ekonomiky, ktoré boli založené aj na sociálnom štáte. Súčasne išlo o občianske spoločnosti. A aj revolúcie v našom regióne boli občianske, konali sa v mene získania práv pre ľudí. Dnes vidím, že sa od tohto étosu ustupuje. Je tu snaha označiť demokraciu a liberálne hodnoty za niečo nefunkčné, nedostatočné. Preto ich vraj treba nahradiť silným vodcom.
To už však hovoríme o nástupe populizmu až extrémizmu v dnešnej politike. Je možné im čeliť aj skúsenosťami spred 30 rokov?
Revolúcie z roku 1989 už niesli v sebe prvok globalizácie, prepojeného sveta. Predstáv, že sa skončili dejiny a liberálna demokracia bude všade dominovať. Z toho sme, samozrejme, veľmi rýchlo vytriezveli už počas občianskych vojen v bývalej Juhoslávii. Za 30 rokov sa ukázalo, že aj globalizácia má víťazov a porazených.
Nezabúdajme, že dnešní populisti a prívrženci autoritárstva tvrdia, že hovoria hlasom utláčaných, ponížených, prehliadaných. Lídri ako maďarský premiér Viktor Orbán či šéf poľskej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jarosław Kaczyński okrem nacionalistických a konzervatívnych predstáv presadzujú aj politiky sociálneho zabezpečenia. Je to vždy populárne pre ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom cítia ekonomicky porazení. Myslím, že občiansky prístup je stále platný. Ľudia pred 30 rokmi vyšli do ulíc, pretože cítili, že sa chcú vyjadriť k bezpráviu a neslobode. Dnes je však potrebné občiansky prístup orientovať nielen na politickú moc, ale proti ekonomickému fungovaniu oligarchov, ktoré sa prelieva do politiky.
V akom zmysle?
Ak je dnes potrebné ľudí občiansky mobilizovať, nie je to iba politika, ale rovnako aj koncentrácia ekonomickej moci. V Česku s tým máme celkom konkrétne skúsenosti. Na Slovensku je to ešte oveľa dramatickejšie a tragickejšie, pretože sa ukazuje, že za vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej tiež stáli ekonomické záujmy, ktoré mali jasnú zločinnú povahu.
Často sa debatuje o tom, že demokratickí politici stratili schopnosť oslovovať ľudí. V 90. rokoch tu boli veľké témy návratu do Európy a snahy o vstup do Európskej únie a NATO. Aká naivná je predstava, že niečo podobné sa dá použiť opäť?
Nedá sa jednoducho vrátiť do minulosti a pripomínať si takzvaný odkaz nežnej revolúcie. Skôr je potrebné zamerať sa na budúcnosť a stanoviť si, čo sú súčasné problémy. Demokracia je však aj príbeh. Liberálni demokrati akoby stratili schopnosť ho povedať ľuďom. Populisti využívajú rozčarovanie občanov a problémy, ktoré máme, aby proti demokracii postavili príbeh hrdinského národa, ktorý si do ničoho nedá hovoriť. Proti tomu je potrebné jednoznačne vystúpiť.
Myslím si, že príbeh európskeho zjednotenia je stále dôležitý. Je podstatné na ňom stavať. Aj z ekonomického hľadiska. Stačí sa pozrieť, ako sú Česko, Slovensko či Maďarsko závislé od prosperity EÚ, od štrukturálnych eurofondov. Európsky príbeh má tiež politickú a občiansku dimenziu. A je potrebné zamerať sa aj na aspekt sociálnej spravodlivosti.
Po roku 1989 sme na to zabúdali. Keď hovoríme o moderných politických ideáloch, tak to platí pre slobodu, ale tiež pre rovnosť a bratstvo či vzájomnosť. Veľkou témou sa teraz stalo životné prostredie, to, čomu sa hovorí environmentálna spravodlivosť. Neviditeľná ruka trhu za nás nevyrieši otázky klimatických zmien. Ekológiu sme chápali ako čerešničku na torte, ale teraz vidíme, že je to jej základná surovina.