Chren sa pre svoj falický tvar v hovorovej ruštine používa ako jemnejšie synonymum hrubého vulgarizmu. Po maratónskej päťapolhodinovej sobotňajšej schôdzke v Soči s Vladimirom Putinom už toto slovo verejne nezaznelo. Bieloruský a ruský prezident totiž zrušili ohlásenú tlačovú konferenciu.
Summit v čiernomorskej rezidencii šéfa Kremľa sa začal takpovediac symbolicky – výpadkom prúdu. Svetlo síce rýchle nabehlo, ale výsledky schôdzky zostali ponorené v šere. Na verejnosť prenikla jediná konkrétna informácia, že Lukašenko a Putin sa znova pokúsia dospieť k dohode o dva týždne v Petrohrade.
Dohodu o zväzovom štáte podpísal Lukašenko s Putinovým predchodcom Borisom Jeľcinom 8. decembra 1999. Rátalo sa s tým, že útvar, ktorý dodnes existuje prakticky iba na papieri, bude mať postupne spoločného prezidenta, vládu, parlament, súd, menu i colný systém. Predstavy Moskvy a Minska sa však od začiatku rozchádzali.
Kým Lukašenko presadzoval vytvorenie zložitej riadiacej štruktúry podľa princípu „jedna krajina – jeden hlas“, pre Moskvu bola zásada rovnoprávnosti ťažko akceptovateľná. „Sú to úplne iné váhové kategórie,“ vysvetlil pre Pravdu úskalia projektu ruský politický analytik Alexej Makarkin.
Rusko má takmer pätnásťkrát viac obyvateľov ako Bielorusko a bezmála tridsaťnásobne vyšší objem hrubého domáceho produktu. "Rusku preto od začiatku išlo o včlenenie Bieloruska do seba. Zväzový štát mal mať spoločného prezidenta a spoločnú menu – ruský rubeľ s emisným centrom v Rusku. Je jasné, že v takom prípade by z bieloruskej samostatnosti veľa nezostalo,“ dodal Makarkin.
Lukašenko, ktorý vládne krajine pevnou rukou už štvrť storočia a na budúci rok sa mieni uchádzať o znovuzvolenie, sa doteraz spoliehal na lacnú ruskú ropu, plyn a pôžičky od Moskvy. Pomáhalo mu to udržať v chode bieloruskú ekonomiku, ktorá sa od sovietskych čias vyhýba bolestivým reformám. Kremeľ však už rok vyvíja na Minsk tlak zvyšovaním cien ropy a plynu a znižovaním dotácií. Chce ho tak dotlačiť k vyššiemu stupňu integrácie.
Kúsok z perníka pre Minsk
Podľa Alexandra Klaskovského, komentátora bieloruského portálu Naviny „Moskva dnes postupuje prefíkanejšie ako v minulosti, zjavne nemá v úmysle zasypávať bieloruského partnera darmi, ale iba vždy po absolvovaní istého úseku z cestovnej mapy odlomiť preň kúsok perníka. Bude to taká páka,“ konštatoval.
Premiéri oboch krajín už v septembri parafovali dokument, ktorý síce hovorí o ekonomickej integrácii podľa zásady „dve krajiny – jeden trh“, ale obsahuje aj rad politicky citlivých predsavzatí.
Podľa denníka Kommersant, ktorý o ňom ako prvý informoval, sa v programe okrem iného píše o zjednotení daňového i občianskeho zákonníka, majetkovej evidencie, zahraničného obchodu, ako aj o jednotnej regulácii trhov s ropou, so zemným plynom a s elektrickou energiou.
Ráta sa aj so zavedením spoločného systému verejného obstarávania, do ktorého budú mať prístup uchádzači z oboch krajín, ako aj s čiastočným prepojením bankového dozoru. „Je to dostatočne radikálny projekt: ekonomická integrácia na úrovni nie menšej ako je v Európskej únii, a vo viacerých otázkach analogická s konfederatívnymi či dokonca federatívnymi štátmi,“ napísal Kommersant, podľa ktorého by tým vznikli predpoklady na pohltenie bieloruskej ekonomiky podstatne silnejším Ruskom.
Integrácia či okupácia?
Lukašenko sa ešte snaží vyjednávať, aby si Minsk uchoval čo najviac suverenity. „Nikdy sme sa nechystali a nechystáme sa stať sa súčasťou akéhokoľvek štátu, dokonca ani bratského Ruska,“ vyhlásil v predvečer rokovaní v Soči.
Pozorovatelia ako signál Moskve vnímajú aj protiruské demonštrácie, ktorým Lukašenkov režim v sobotu ani v nedeľu nezabránil, napriek tomu, že neboli úradne povolené. Stovky účastníkov skandovali heslá proti integrácii, ktorú označovali za okupáciu, pričom demonštratívne trhali portréty Putina.
Podľa spravodajcu Deutsche Welle sa polícia k demonštrantom správala „nezvyčajne galantne“. Pavel Severinec, organizátor protestov, k tomu na sociálnej sieti poznamenal, že „v tejto etape má samotná štátna moc záujem na masových zhromaždeniach za nezávislosť“.