Generál Allen je štvorhviezdičkový generál námornej pechoty vo výslužbe. Bol špeciálnym vyslancom prezidenta Baracka Obamu pre globálnu koalíciu pre boj s teroristickou organizáciou Islamský štát (IS) a velil medzinárodným jednotkám v Afganistane. Rozhovor s Allenom vznikol na Stredoeurópskom strategickom fóre v Chateau Belá, ktoré organizoval GLOBSEC.
Aké bezpečnostné hrozby vás v noci budia?
Vždy, keď hovorím, akým bezpečnostným hrozbám by sme mali venovať pozornosť, začínam jadrovou bezpečnosťou. Mimoriadne sa na to sústreďujem. Mám na to niekoľko dôvodov. Z rôznych príčin sa USA rozhodli, že začnú demontáž niektorých dohôd o atómových zbraniach, ktoré máme s Ruskom a majú základy ešte v časoch existencie Sovietskeho zväzu. Pre obe strany to otvára priestor pre vytváranie zbraňových systémov, ktoré doteraz nemali alebo nemohli mať. Netvrdím, že je to vina Spojených štátov. Ale skôr by sme sa mali snažiť problémy vyriešiť, ako ukončiť existujúce dohody.
Ruský prezident Vladimir Putin v decembri povedal, že bez akýchkoľvek nových podmienok ponúka predĺženie platnosti zmluvy New START, teda dohody o znížení počtu strategických jadrových zbraní, ktorá vyprší v roku 2021. Ako by mali USA reagovať?
Určite by sme sa mali na tento návrh pozrieť. Potrebujeme dialóg. Keď sa nerozprávame, nič sa nedá dosiahnuť. V prípade, že Putin hovorí, že je ochotný predĺžiť New START bez podmienok, USA by o tom mali byť ochotné rokovať. Neviem, čo chce ruský prezident dosiahnuť. Ale nevidím žiadny problém v tom, keď o návrhu budeme diskutovať.
Kde identifikujete ohniská ďalších problémov?
Samozrejme, že Blízky východ je jedným z nich. Vývoj v Sýrii spôsobuje obavy, nielen preto, že vláda Donalda Trumpa urobila katastrofické rozhodnutie týkajúce sa severovýchodu krajiny. Otvára sa ďalší vojnový priestor pre sýrskeho genocídneho diktátora Bašara Asada a Rusko, ktoré ho podporuje a teraz viac spolupracuje s Tureckom. Pôsobí tam aj Irán, ktorý do istej miery ohrozuje Izrael, ktorý je naším tradičným spojencom v oblasti.
Je tu aj otázka dohody o jadrovom programe Teheránu.
Môžete si o Iráne myslieť všeličo. Aj ja mám určite svoj názor. Ale Irán dodržiaval ustanovenia dohody o jeho jadrovom programe dovtedy, kým od nej USA neodstúpili. Z mnohých zlých krokov Trumpovej vlády to bolo jedno z najhorších rozhodnutí Bieleho domu. Irán totiž dodržiaval dohodu. Áno, môžeme diskutovať o balistických raketách Teheránu, ale z môjho pohľadu sú menším problémom ako jadrový program. USA sa však už neriadia dohodou a útočia na spojencov, ktorí sa zmluvu stále snažia podporovať, aby ovplyvňovali správanie Teheránu. Neviem, aký zmysel dáva odstúpenie od dohody, v ktorej Rusko, Čína a USA spoločne dospeli k obmedzeniu jadrových spôsobilostí Iránu. Bolo to pomerne jedinečná zmluva a diplomatický úspech Spojených štátov a spojencov. Každý si za to zaslúži nejakú pochvalu a všetci sa dohodou riadili. Odstúpenie od nej viedlo k udalostiam, ktoré ma znepokojujú. Útoky na ropné tankery, eskalácii napätia medzi Iránom a Saudskou Arábiou, kam posielame tisíce vojakov. Rijád od Washingtonu dostal miliardy dolárov a stále sa nedokáže brániť. Som proti tomu a myslím, že rovnako aj väčšina Američanov. (Rozhovor vznikol pred smrťou šéfa vonkajších operácií iránskych Islamských revolučných gárd Kásema Solejmáního, ktorého Američania zabili v Iraku, pozn. red.).
Keď ste spomenuli spojencov USA, ako hodnotíte vzťahy medzi Európou a Amerikou?
Súčasná americká vláda nie je práve nápomocná pri rozvíjaní vzťahov s Európou.
Ich momentálny stav ma znepokojuje. Neexistuje silnejšia komunita štátov na svete, ktorá sa vie zhodnúť na hodnotách a záujmoch. Malo by to najmocnejšie spojenectvo na planéte, ktoré podporuje ekonomické príležitosti a demokratické hodnoty. Je však pod mimoriadnym tlakom z oboch strán Atlantiku. Súčasná americká vláda nie je práve nápomocná pri rozvíjaní vzťahov s Európou. Pýtali ste sa ma, prečo sa v noci budím. Môžete si všimnúť, že asi veľa nespím. Veď tu máme ešte aj Čínu. Vzťah s ňou bude mať pravdepodobne najvýraznejší dosah na USA v 21.
Prečo?
Amerika je na ceste konfrontácie s Čínou. Mali by sme s Pekingom rokovať o jeho neférových obchodných praktikách? Samozrejme, že áno. Ale aby to bol naozaj úspech, nemala by to robiť len Amerika samotná. Mali by sme vyjednávať s Čínou pre všetkých našich partnerov, ktorí podporujú voľný obchod. Keby sa to podarilo, každý by na tom získal. Čo sa však týka Číny, zo stavu, ktorý sa dal opísať ako konštruktívne napätie, sme sa dostali ku konfrontácii takmer v každej oblasti. Je to zlé pre región východnej Ázie, ale aj pre Európu, ktoré má vzťahy s Čínou takmer na každej úrovni. Najhorší výsledok toho, čo pokladám za nemotornú americkú zahraničnú politiku týkajúcu sa Číny, môže byť, že Amerika bude tlačiť na priateľov a spojencov, aby si vybrali. Buď Washington, alebo Peking. Nie je to rozhodnutie, do ktorého by sme mali niekoho priamo nútiť. Takže, to sú hrozby, ktoré mi nedajú spávať. A bolo by ich ešte viac. Ale chcem vám ešte povedať, z čoho mám z hľadiska bezpečnosti z dlhodobej perspektívy skutočne najväčšie obavy.
Aká je to hrozba?
Klimatické zmeny. Budú veľkým problémom pre väčšinu planéty. Neznamená to, že náš svet, tak ako ho teraz poznáme, skončí. Môže však dôjsť k tomu, že časti planéty, kde momentálne žijú ľudia, sa zmenia na miesta, kde sa bude dať existovať len veľmi ťažko. Bude sa strácať pôda, na ktorej sa dajú pestovať plodiny. Tradičné spôsoby kultivácie nebudú dostatočné. Najprv to povedie ku konfliktom o zdroje medzi ľuďmi, ale možno aj jednotlivými krajinami. Zhorší sa prístup k vode a potravinová bezpečnosť. Začne to vytvárať nestabilitu.
O akej vzdialenej budúcnosti hovoríme?
Už sme toho vo viacerých prípadoch svedkami. Niektoré konflikty v 21. storočí sa týkajú prístupu k zdrojom a prispeli k nim klimatické zmeny. V rokoch 2050 až 2070 už asi budeme svedkami migrácie spôsobenej vojnami o zdroje. Hovorím o stovkách miliónov ľudí v pohybe. Pritom stačí, keď sa vrátime do roku 2015. Vieme, čo spôsobili v Európe dva milióny migrantov, aký vplyv to malo na politické prostredie. A teraz si predstavte, čo by sa stalo, keby to bolo 10 miliónov migrantov. A to sú pravdepodobne nízke odhady. Ale môže sa stať, že v nemalej časti Afriky sa už nebude dať žiť. Alebo ľudia budú utekať, pretože konflikty o zdroje vytvoria také nestabilné prostredie, že v ňom jednoducho nebude možné existovať. Takže bude tak teplo, že sa takmer nebude dať vydržať a k tomu sa pridružia vojny. Mali by sme sa nad tým radšej skutočne zamyslieť. Keď vravím my, hovorím o Západe, o transatlantickom spoločenstve. Nejde len o to, ako klimatické zmeny zasiahnu nás. Možno budeme musieť platiť viac za klimatizáciu. Ale mali by sme sa určite zamýšľať nad tým, že môžeme čeliť scenáru, že desiatky miliónov ľudí nebudú mať kde žiť a prídu k nám. Teda v tomto prípade do Európy. Podľa mňa je najväčšia bezpečnostná výzva, ktorej budú Európa a USA čeliť v druhej polovici 21. storočia.
Čo s tým?
Samozrejme, nie je to len otázka bezpečnosti. Je to ekonomický, politický aj diplomatický problém. Musíme nájsť politickú vôľu, aby sme systematicky uvažovali, ako by sme mohli stabilizovať tie oblasti, ktoré budú čeliť klimatickému útoku. To znamená, že v týchto regiónoch sa zmenia prírodné podmienky. V Brookingsovom inštitúte sa zaoberáme tým, že vyhodnocujeme dáta zo satelitov, ktorá nám hovoria o ústupe obrábateľnej pôdy, ktorá sa mení na púšť. Vo všeobecnosti môžeme povedať, kedy sa tieto oblasti stanú problémom, v tom zmysle, že neuživia ľudí a bude sa v nich zvyšovať nestabilita a napätie. Ale zároveň je to príležitosť, aby sme rozvíjali biotechnológie. Napríklad, aby sme sa snažili geneticky modifikovať plodiny, aby ich bolo možné oveľa dlhšie pestovať v náročnejších prírodných podmienkach. Znamenali by to, že ľudia by neboli prinútení súperiť o zdroje, pretože by mali možnosť obživy. Sú to stratégie, nad ktorými by sme mali uvažovať. Vieme totiž, čo sa stane, keď ich mať nebudeme mať. Ako som povedal, hrozia nám vojny o zdroje a masívna migrácia, spôsobená dosahmi klimatických zmien. Je to humanitárny problém, ale zároveň to určite prispeje k bezpečnostným krízam.
Máte pocit, že sme svedkami globálnej politickej vôle riešiť tieto záležitosti?
Momentálne nie. Hlavným popieračom klimatických zmien je totiž súčasná americká vláda. A na vrchole rebríčka ľudí, ktorí popierajú vplyv zmeny klímy, je prezident Spojených štátov Donald Trump. Ako viete, USA sú na tom najlepšie vtedy, keď spolupracujú s partnermi, keď pôsobia cez multilaterálne organizácie. Prezident Trump pred niekoľkými týždňami spustil formálny proces odstúpenia od Parížskej klimatickej dohody. Takže ak sa pýtate na politickú vôľu, tak to vyzerá, že ak ju nemajú USA, tak globálna politická vôľa neexistuje. Zrazu sme svedkami čudného a bizarného momentu, keď sa čínsky prezident Si Ťin-pching môže postaviť a vyhlásiť, že on reprezentuje globálnu politickú vôľu bojovať s klimatickými zmenami. Pýtam sa, ako sme sa vôbec dostali do tejto situácie. Ale som aj optimistický.
Z akého dôvodu?
Som optimistický, pretože strategické puto, ktoré spája USA a Európu, prekoná Trumpa a dedičstvo jeho vlády. Spojené štáty už v minulosti čelili problémom. Dostaneme sa aj z toho, čo sa deje teraz. Neznamená to, že by sme nemali aktívne vystupovať proti zlým politikám. Musíme to robiť každý deň. Ale strategickú logiku vzťahov Spojených štátov a Kanady s Európou nie je možné zvrátiť. Prežije prezidenta Trumpa. Príde deň, uvidíme kedy, keď nebude v úrade. Budeme potom musieť vyriešiť, čo máme urobiť, aby sme globálnu komunitu ubezpečili, že všetky strany transatlantického partnerstva si ho stále vážia a sú ochotné ho rozvíjať. Neznášam stav, do ktorého sme sa dostali. Ale verím, že to zvládneme a bude to v poriadku.