Kubiš: Svinstvo na Slovensku ma šokovalo, chliev treba vyčistiť

Niečo som očakával, niečo som videl, niečo som tušil, ale to svinstvo, čo teraz vyplávalo na povrch, ma šokovalo a urazilo, hovorí exminister zahraničných vecí Ján Kubiš.

08.01.2020 19:30 , aktualizované: 09.01.2020 15:00
Ján Kubiš Foto:
Bývalý slovenský minister zahraničných vecí Ján Kubiš riadi Úrad špeciálneho koordinátora OSN pre Libanon.
debata (161)

Ján Kubiš bol slovenským ministrom zahraničných vecí od júla 2006 do januára 2009 v prvom kabinete Roberta Fica, ktorý bol zložený zo Smeru, SNS a HZDS. V súčasnosti riadi Úrad špeciálneho koordinátora OSN pre Libanon. Predtým Kubiš šéfoval misiám Organizácie Spojených národov v Afganistane a v Iraku.

Aký vývoj očakávate po zabití iránskeho generála Kásema Solejmáního Američanmi?

Ide o významnú eskaláciu napätia medzi USA a Iránom, ktorá bude mať širšie bezpečnostné, politické a hospodárske následky aj mimo regiónu. Okrem iného očakávam významný vplyv na vzťahy Iraku s USA, kroky, ktoré zásadne sťažia a možno až znemožnia vojenskú prítomnosť Spojených štátov v Iraku, čo môže mať dosah na vývoj v Sýrii. Napriek vyjadreniam, že odpoveď nielen Iránu, ale aj síl, ktoré s ním spolupracujú v regióne, bude razantná a, ako oni hovoria, spravodlivá a dotkne sa záujmov USA vo svete, väčšina analytikov stále vylučuje širší vojenský konflikt.

Aké základné trendy vývoja vidíte na Blízkom východe?

Začnem v Libanone. Sám seba nedefinujem ako optimistu alebo pesimistu, ale chcem dúfať, že súčasné protesty v krajine predsa len trochu prebudili politické špičky v krajine. Tie si musia uvedomiť, že jednoducho nie je možné úplne zaznávať mohutné hnutie vlastných občanov. Ide o demonštrácie, ktoré sa dotýkajú budúcnosti krajiny. Na čele protestov sú mladí ľudia a ženy. Je to signál, že sa nedá pokračovať až v zdegenerovaných politických postupoch, ktoré priviedli krajinu tam, kde je. Chcem veriť, že Libanon ukáže cestu, ako sa zmeny dajú robiť pokojným spôsobom a postupnými, ale veľmi jasnými a razantnými krokmi. Bohužiaľ však vývoj v regióne nevidím ružovo. Keď začne ešte viac vybuchovať Blízky východ, tak môžeme počítať s migráciou miliónov ľudí, čo bude mať politické, bezpečnostné aj hospodárske dosahy. K tomu sa dajú prirátať zmeny klímy, nedostatok vody a podobne. Jediným východiskom je, že politické elity pochopia, že masy ľudí okolo nich sú stále viac sklamané. Protestujúci v Libanone aj v Iraku hovoria, že im ukradli budúcnosť. Odkazujú politikom, že ju chcú späť, preto sa snažia veci pokojným spôsobom zmeniť. Som však smutný a rozčarovaný z toho, že v Iraku už počas demonštrácií zahynulo okolo 500 ľudí, vrátane príslušníkov bezpečnostných síl, a je 16– až 18-tisíc zranených. Našťastie, Libanon je iný. Mali by sme s predstaviteľmi krajín Blízkeho východu komunikovať bez zasahovania do ich záležitostí tak, aby brali do úvahy záujmy budúcich generácií. Ale musíme to robiť aj my doma. Na Slovensku sa blížia voľby a zatiaľ nemám výrazný dojem, že by naše politické špičky otvorene rozmýšľali. Je potrebné zaviesť mnohé zmeny a vyriešiť problémy s korupciou a praktikami, o ktorých sme sa s obrovským zhrozením dozvedeli, ako je komunikácia pána Kočnera s rôznymi aktérmi.

Čo to znamená pre Slovensko?

Šokovalo ma to. Zavolali ma do vlády ako technokrata, pôsobil som v nej týmto spôsobom, ale v takej pozícii pracujete aj politicky. Bol som ministrom dva roky a vedel som, že odídem, lebo som nechcel byť súčasťou istých praktík. Koalícia bola zložená z jednej neznámej, ktorá sa však rýchlo prispôsobila štýlu dvoch známych politických síl, s ktorými vládla. Stačí sa pozrieť na niektorých vtedajších pánov ministrov, ktorí boli ako biele kone, a dnes sedia za mrežami. Niečo som očakával, niečo som videl, niečo som tušil, ale to svinstvo, čo teraz vyplávalo na povrch, ma šokovalo a urazilo. Domnievam sa preto, že zmena je absolútne nevyhnutná. Aká bude, to neviem. Na to dajú odpoveď ľudia. Zároveň si netreba myslieť, že tí, čo najviac kričia, dávajú najlacnejšie sľuby a ponúkajú radikálne a extrémne riešenia, sú schopní ich aj zrealizovať. Ale zmena je nutná. Prepáčte, že to tak poviem, ale je potrebné vyčistiť ten chliev. Začína sa to od špičiek. Vyšetrujúce a súdne orgány by mali rozmotať klbká vzťahov a v týchto inštitúciách by mali nastať samočistiace kroky, ktoré dnes už aj niekde vidíme. Ešte raz, bol to pre mňa šok. Znamená to, že je najvyšší čas to vyčistiť a nastal čas na zmenu. Ale na zodpovednú zmenu.

Zodpovedná zmena je predvolebné heslo Smeru.

Nevedel som tom. Je to zaujímavé. Nechcem tým dávať nejaký signál. Obrovská zmena je nutná. Je však potrebné robiť ju s rozmyslom a cielene. Musia sa vyšetriť hrozné prípady, ktoré tu sú a musí nastať očista súdnictva, aby konečne v tomto štáte fungovalo tak, ako má. Zároveň je potrebné nastaviť hospodárske a sociálne stratégie pre budúcnosť krajiny, keď bude politické riadenie štátu iné. Aké bude, to už nechám na voličoch. Chcem však veriť, že sa nenechajú zlákať populistickými heslami.

Vstúpili by ste do vlády, ktorá vznikne po februárových voľbách, v prípade, že by vám to niekto ponúkol? Napríklad keby krajinu riadil úradnícky kabinet.

Je to úplne hypotetická otázka. Musím povedať, že na riadenie štátu je potrebný silný politický mandát, ktorý dávajú voliči. Žiadna úradnícka vláda ho nemá. Verím, že ľudia budú voliť a vyberú si zmenu. Aby bola razantná a efektívna, aby to neboli len výkriky. Dúfam, že voliči tejto krajiny dajú silný politický mandát silám, ktoré takúto zmenu môžu uskutočniť.

Vráťme sa do Libanonu, ktorý sa už mesiace zmieta v protestoch. Aká je motivácia demonštrantov?

Je to protest proti štýlu vládnutia a elitám, ktoré riadia krajinu od občianskej vojny – a sklamali. Demonštrantov znechucuje politika, korupcia, nepotizmus a prázdne sľuby. Protestujúci hovoria, že súčasní lídri ich okradli o budúcnosť. Libanončania sú vzdelaní ľudia, takže tieto takmer revolučné masy aj bez jasných lídrov dokázali definovať určité zásadné zmeny, ktoré by chceli vidieť. Či sa to týka spoločenského riadenia alebo toho, akými prioritami by sa budúce vlády mali zaoberať.

Libanon sa výrazne nábožensky delí. Na kresťanov, šiitov a sunnitov. Zohráva to pri protestoch úlohu?

Je to občianske, národné hnutie s dávkou patriotizmu. Jeho súčasťou sú aj bežní ľudia, ktorí naďalej podporujú svoje strany, ale protestujú, lebo sú sklamaní z výkonu politiky a politikov. Libanončanov to spája bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

Vidíte v tom zárodok zmeny v Libanone?

Áno. Vidím, že na občiansku a politickú scénu krajiny sa dostala nová sila. Nie je politicky organizovaná, ale má celkom dobre definované ciele. Samozrejme, že rastie aj znechutenie, že sa doteraz nepodarilo príliš veľa dosiahnuť. A narastá radikalizácia, ktorá odpudzuje časť protestujúcich, lebo išlo o pokojné demonštrácie. V uliciach je podstatne menej ľudí. Mnohí politici v Libanone si myslia, že protesty budú chvíľkové. Podľa môjho názoru sa hlboko mýlia. Ľudia vyšli do ulíc, pretože to bolo úprimné vyjadrenie nespokojnosti s tým, akým smerom sa krajina uberá. Politici im zatiaľ neponúkli žiadne riešenia. Po prvom šoku z obrovských demonštrácií im skôr signalizujú, že chcú veci riadiť tak ako doteraz – na základe určitých politických obchodov. A čo bude nasledovať? V prvom rade to bude závisieť od toho, či sa podarí zostaviť vládu, ktorá naznačí ľuďom, že má záujem o riešenie ich problémov spôsobom, ktorý im bude blízky. Nie ako doposiaľ. Zatiaľ však mám dojem, že sa to nie veľmi darí. Očakávam, že bude rásť kritika pokusov zostaviť vládu na základe súčasných dohôd určitej časti politických síl v krajine. Chcem však veriť, že vyšlú pozitívny signál. No myslím, že aj tak to nebude stačiť. Väčšina protestujúcich to vníma tak, že je to len znak pretrvávajúcej arogancie politických síl, ktoré sú pri moci.

Čo chcú protestujúci dosiahnuť?

Libanon sa čoraz hlbšie prepadá do hospodárskej a sociálnej krízy. Začal sa rúcať bankový sektor, pokračujú problémy s nezamestnanosťou, zásobovaním elektrickou energiou či s odpadovým hospodárstvom. Protestujúci si však postavili aj hlbšie politické ciele. Nechcú, aby súčasný systém stále vytváral rovnaké problémy. Chcú voľby, ktoré by priniesli oveľa prirodzenejšie zastúpenie ich záujmov, pretože doterajšie hlasovania podľa nich len petrifikovali sektársky systém. Požiadavky demonštrantov sa všeobecne týkajú dodržiavania práva a rovnosti pre zákonmi. Mimoriadne silno znie kritika korupcie a zneužívania moci.

Vy ste sa viac ráz pomerne otvorene vyjadrili k situácii v Libanone prostredníctvom sociálnej siete Twitter. Možno je to až neobvyklé na diplomata OSN. Budete v tom pokračovať, veríte, že to bude mať vplyv na libanonskú spoločnosť?

Nedomnievam sa, že OSN, to znamená môj úrad a ja, sme v Libanone len preto, aby sme raz za štyri mesiace napísali podklad pre správu generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov o vývoji v krajine. Mojím mandátom je posilňovať stabilitu, suverenitu a rozvoj krajiny vo všetkých oblastiach. Spoločenskej, politickej, hospodárskej, sociálnej, bezpečnostnej aj zahraničnopoli­tickej. Je dôležité, aby bolo aspoň v základných veciach jasné, aké sú moje postoje a o čom by sme mali diskutovať. Komunikujem takto úplne cielene a takúto transparentnosť považujem za mimoriadne dôležitú. Najmä teraz, dá sa povedať, že v revolučných časoch.

Existujú obavy z toho, že protesty a reakcia na ne by mohli prerásť do násilností aj vzhľadom na dedičstvo občianskej vojny?

Všetky sily v krajine si uvedomujú, že Libanon prešiel zúrivou občianskou vojnou, v ktorej sa ľudia zabíjali. Spoločnosť je stále rozvrstvená na základe náboženskej príslušnosti. Dominuje tomu najmä snaha zabrániť, aby sa sunnitská časť populácie postavila proti šiitskej a naopak. Samozrejme, v Libanone sú ešte aj kresťania rôznych prúdov. Často mi však Libanončania hovoria, že sú schopní tancovať na okraji priepasti, skoro až do nej padať, ale v poslednej chvíli sa zastaviť. Netreba však zabúdať na ďalšie dva faktory, ktoré majú vplyv na situáciu.

Aké?

Prvým je už spomenutá prehlbujúca sa hospodárska a sociálna kríza, skoro až kolaps. Pomaly sa ukazuje, že ľudia v niektorých oblastiach nemajú čo jesť. Všetci sa obávajú, že prvok sociálnej nespokojnosti sa možno už v priebehu týždňov výrazne prejaví v protestoch. Zaktivizujú sa iné časti obyvateľstva a vznikne nová situácia. Bolo by veľmi zložité pre Libanon zvládnuť hladové búrky a protesty a zároveň politické demonštrácie. Druhým faktorom je, že krajina je súčasťou rozbúreného regiónu. Vojna v Sýrii pokračuje. Neoficiálne štatistiky hovoria, že v Libanone je 1,2 až 1,4 milióna Sýrčanov. Títo ľudia sú pod obrovským tlakom. Zároveň hovoríme o oblasti, v ktorej sme svedkami zásadného regionálneho a globálneho súperenia USA a ich spojencov proti Iránu a jeho podporovateľom. Libanon je jedným z hlavných prvkov v tejto veľkej geopolitickej hre, okrem iného pre existenciu Hizballáhu.

Prehĺbi sa tento konflikt?

Žiadna zo strán, ktorá sa angažuje v tomto globálnom a regionálnom súperení, sa netají svojimi postojmi. Spojené štáty hovoria, že budú pokračovať v politike maximálneho nátlaku proti Iránu a jeho spojencom, ku ktorým patria aj rôzne militantné zoskupenia. Teherán zase jasne tvrdí, že jedinou odpoveďou na maximálny nátlak je maximálna odpoveď. Zároveň žiadna zo strán nechce rozpútať nejaký regionálny či dokonca väčší konflikt. Budeme skôr svedkami akcií a reakcií, ktoré budú určitým spôsobom kontrolované. Očakával som tento vývoj. Nie je však záujem, aby sa z toho vyvinul neriadený konflikt. Čo sa týka Hizballáhu v Libanone, tak toho hnutie si stavia prioritu, že je to sila, ktorá funguje v rámci krajiny. Na to dáva dôraz. Rovnako jednoznačne však hovorí, že je súčasťou takzvanej osi odporu a bude v tom pokračovať. Hizballáh tvrdí, že v prípade konfliktu Iránu s regionálnymi či globálnymi aktérmi bude hnutie hľadať riešenie motivované jeho vlastnými záujmami. Nebude automatickým nástrojom Teheránu. Hizballáh to povedal niekoľkokrát.

161 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #Ján Kubiš