Ako vznikla štúdia, na ktorej ste sa podieľali?
Publikovali sme ju v rámci práce siete think-tankov, ktoré sa zaoberajú Čínou. Stretáva sa dva razy do roka, všetko si financujú jej členovia. Zmyslom siete je, aby sme sa informovali o pozíciách jednotlivých štátov v súvislosti s Čínou. Máme o týchto záležitostiach všeobecnú debatu. A každý rok tiež vnikne štúdia na tému, ktorá sa týka Číny.
Najnovšia správa je veľmi aktuálna, je o tom, ako EÚ a jej členovia reagujú na globálnu rivalitu Číny a Spojených štátov. Z toho, čo píšete v štúdii, vyplýva, že pre Slovensko sú USA v každej oblasti oveľa dôležitejšie ako Čína. Je to tak?
Je to presne tak. Paradoxom správy trocha je, že rieši, ako jednotlivé európske krajiny balansujú medzi Washingtonom a Pekingom. V realite mnohé štáty túto otázku skutočne riešia. V prípade Slovenska je to tak, že nielenže je podstatne výraznejšie na strane Ameriky, ale ani len neuvažuje, že by sa malo rozhodovať medzi USA a Čínou. O Slovensku píšeme ako o štáte medzi Východom a Západom. Východ však predstavuje Rusko. Vôbec nie Čína. Keby som mal náš vzťah k Číne nejako normatívne zhodnotiť, tak náš postoj je dobrý, veď sme súčasťou Západu. Ale Slovensko predsa oproti ostatným krajinám v istom zmysle vyčnieva.
V čom?
Západné štáty riešia vzťah s Čínou, majú svoje pozície. Spolupracujú s Pekingom v oblastiach, ako sú Irán, G20, Svetová obchodná organizácia, klimatické zmeny. Čína je v týchto veciach partnerom, ale Slovensko to tak nevníma. Je to problém, lebo Čínu ignorujeme. Na druhej strane je dobré, že Slovensko nemá povesť Maďarska. Teda krajiny, ktorá sa k Číne priblížila príliš. Slovensko nie je vnímané ani ako naivný štát. Ako krajina, ktorá dúfala vo veľkú spoluprácu s Pekingom, ktorá však neprišla. Príkladom toho je Česko. Takže slovenská pozícia má svoje výhody aj nevýhody.
Z čoho vychádzajú tieto nevýrazné vzťahy medzi Slovenskom a Čínou? V správe uvádzate, že aktívnejšie sú len ekonomické ministerstvá.
Slovensko je malé. Ale nie je až takou malou krajinou. Myslím si, že vo vzťahu k Číne by sme mali na viac. No vnímame vlastnú malosť. Slovensko je menšie ako všetci jeho susedia a v histórii za nás riešili veci iní. Akoby Slovensko malo pocit, že jeho úlohou je vybrať si, ku komu sa pridá, ale tým sa to končí. Z môjho pohľadu je však absolútne nevyhnutné, aby sme sa začali zameriavať na rôzne veľké otázky. Minulý rok bol na Slovensku americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo. Riešil veci, ako sú Čína či Irán. Zo Slovenska mu na to nikto nič nepovedal. Bolo to stretnutie dvoch svetov. Pompeo hovoril o Číne, Huawei a ochrane investícií. Slovensko rozprávalo o tom, ako si ceníme NATO a bezpečnostné garancie. Podobne je to v Európe. Spomíname to v správe. Jednou reakciou na dianie v USA a v Číne je európska debata o strategickej autonómii. Možno sa mýlim, ale Slovensko nič také nerieši. Týka sa to aj ochrany investícií. V Česku sa tým očividne zaoberajú, na Slovensku o tom ani nehovoríme.
Bude mať EÚ, respektíve jej členské štáty, jednoznačnejšie spoločné pozície týkajúce sa rivality Číny a USA, alebo je od toho únia stále ďaleko?
Závisí to od uhla pohľadu. Či je pohár poloplný, alebo poloprázdny. Máme tendenciu vnímať krajiny únie ako veľmi rôznorodé. Ale keď sa naša správa pozrela na túto otázku, tak sme zistili, že veľa európskych štátov má podobné pozície. Nenašli sme krajinu, ktorá by bola ochotná výrazne sa prikloniť k Číne na úkor Spojených štátov. Platí to aj pre Maďarsko či Grécko. Podobnosť krajín EÚ je tu značná. Uprednostňujú USA. No chcú mať vzťahy s Čínou. Európske krajiny preto automaticky nepreberajú pozície Washingtonu k Pekingu. Každá má nejaké výhrady k dianiu v USA. V správe sme použili pojem cakeism z anglického you can't have your cake and eat it. Znamená to, že nie je možné koláč zjesť a zároveň ho mať. Európa však pri vzťahoch s USA a Čínou koláč túži zjesť, ale zároveň si ho chce nechať. Je otázkou, či je to v nejakej forme možné. Súvisí to aj s tým, ako dopadnú tohtoročné americké prezidentské voľby, či s tým, ako budú Spojené štáty reagovať na to, že únia a členské štáty asi úplne nezakážu Huawei. Ďalším faktorom bude vývoj v Číne.
V debate o využívaní technológií Huawei znejú z Ameriky vyhlásenia, že krajiny si musia vybrať medzi Washingtonom a Pekingom. Európske krajiny z tohto prístupu nie sú nadšené. Budú na to USA tlačiť? A ako sa zachová Čína, ktorá v tomto robí veľkú diplomatickú ofenzívu?
EÚ o tom nerozhodne ako inštitúcia. Bude to na jednotlivých členských štátoch. Niektoré krajiny už povedali, že Huawei budú používať. Je to realita. Budeme mať rôzne prístupy. Pozrime sa napríklad na Nemecko. Má výrazne prepojené vzťahy s Čínou. A ani z vnútropolitického hľadiska by asi pre Berlín nebolo realistické, keby sa bez výhrad prispôsobil pozíciám Washingtonu. Amerika je postavená pred hotovú vec. Buď nájde spôsob, ako to akceptovať. Alebo nie. A čo sa stane potom, to závisí od prezidenta Donalda Trumpa, a to sa dá veľmi ťažko predpovedať.