Tieto legendárne animované postavičky pozná celý svet. Súťažiť v obľúbenosti s nimi môžu zrejme len zvieratká z úžasných disneyoviek, ako sú napríklad Mickey Mouse, káčer Donald či pes Pluto. „William Hanna a Joseph Barbera, autori Toma a Jerryho, sú jediný súper Walta Disneyho v tvorbe kreslených filmov," napísal britský denník Telegraph.
Spočiatku to pritom vyzeralo tak, že myšiak sa nezrodí, lebo výtržnosti mal kocúr robiť s lišiakom, prípadne s líškou. A keď sa predsa len objavil, hrozilo, že dve postavičky, ktoré sa neskôr stali svetoznáme, rýchlo skončia v zabudnutí. Filmovým producentom sa totiž nepozdávalo, že o zábavu by sa mali postarať kocúr a myšiak. Domnievali sa, že diváci sú už presýtení súbojmi a hašterením medzi týmito večnými nepriateľmi z ríše zvierat.
Hanna a Barbera si však postavili hlavu. Presadzovali Toma a Jerryho. Tvrdohlavosť sa vyplatila. Kocúr a myšiak sa stali hviezdami kreslenej kinematografie.
Mimochodom, o to, aby nezostalo len pri jednej úvodnej časti, sa zaslúžila aj jedna bohatá žena z Texasu. Šéfom MGM poslala v list, v ktorom sa pýtala, či uvidí pokračovanie príbehu o nádhernom kocúrovi a myšiakovi. Tí si následne povedali, že Tomovi a Jerrymu dajú ďalšie príležitosti zaujať divákov. Hlavným dôvodom však bolo to, že prvý diel získal nomináciu na Oscara.
Ocenenie vtedy síce nezískal, ale neskôr prišlo ďalších trinásť návrhov. Zlatú sošku dovedna dostalo sedem epizód o kocúrovi a myšiakovi.
Jasper a Jinx, Tom a Jerry
Prešibaný kocúr a vynaliezavý myšiak sa pôvodne mali volať inak. Autori im dali pracovné mená Jasper a Jinx, ale kolegom vo filmových štúdiách spoločnosti Metro-Goldwyn-Mayer (MGM) ponúkli odmenu päťdesiat dolárov, ak nájdu lepšie pomenovanie. A tak sa z dvoch postavičiek stali Tom a Jerry.
Hanna a Barbera sa dovedna postarali o viac ako sto kreslených filmov s týmito dvomi postavičkami. „Výroba každého dielu zabrala niekoľko týždňov a vyšla na 50-tisíc dolárov, takže bolo možné produkovať len hŕstku animovaných filmov s Tomom a Jerrym," poznamenala stanica BBC.
Uvedená suma v tom čase predstavovala veľa peňazí, poukázať treba aj na mravčiu prácu tvorcov. Barbera spomínal, že s Hannom sa jednoznačne zhodli na tom, že kocúr s myšiakom budú vystupovať podľa vzoru nemých grotesiek. Vôbec nešpekulovali, že postavičky mali rozprávať. Ich reč síce chýbala, ale ani o kúsok to nezmenšilo genialitu divočiny v podaní Toma a Jerryho. Na druhej strane neodmysliteľnou súčasťou ich vyčíňania bola sprievodná hudba.
Muziku zabezpečoval Scott Bradley. Nielen ako skladateľ, ale zároveň aj ako dirigent. Bradley hovorieval, že mu oveľa viac vyhovovalo komponovanie pre kreslené filmy ako pre hrané celovečerné komédie alebo drámy. Robil vynikajúcu prácu. „Keď sme nahrávali s orchestrom, chalani sa rehotali," povedal o jednej časti s anglickým názvom Puttin' on the Dog. Bradley dokázal skladať hudbu, ktorá chvíľami znela ako víchrica, do ktorej preniká jemná irónia.
Puttin' on the Dog bola epizóda, ktorá patrí medzi najzábavnejšie z toho, čo predviedli Tom a Jerry. V tejto časti kocúr ukradne spred obchodu drevenú hlavu psa a prejde do dvora, aby naháňal myšiaka, ale popritom natrafí na psov. V Puttin' on the Dog účinkuje aj americký buldog s ostňami na obojku. Volá sa Spike, prvýkrát sa objavil po boku Toma a Jerryho v roku 1942. O sedem rokov neskôr pribudla postavička jeho synčeka s menom Tyke. Táto štvorica zostane nezabudnuteľná.
Kocúr bez cigarety, podozrenie z rasizmu
V moderných časoch sa príbehy Toma a Jerryho vo viacerých krajinách nedostávajú k divákom v kompletnej a originálnej podobe. A tak sa v rámci boja proti fajčeniu neobjavuje kocúr s cigaretou. Bez ohľadu na to, že v príbehoch nikdy nešlo o podporovanie fajčenia, cigareta v ústach Toma jedine vyvolávala smiech.
Podobné je to so scénkami, kde vystupuje tučná pani domáca. Zavalitá černoška z chudobných pomerov má zvláštny prízvuk, čo podľa kritikov a zástancov politickej korektnosti vedie k podozreniu z rasizmu alebo prinajmenšom z rôznych predsudkov voči ľuďom tmavej pleti.
Autori však neboli v žiadnom prípade rasisti. Barbera, ktorý vymýšľal tieto scénky, zdôrazňoval, že nijakým spôsobom nenaznačovali, že by podceňoval černošské obyvateľstvo. „Odzrkadľovalo to len to, čo bolo spoločné vtedy v americkej spoločnosti, a kreslené filmy slúžili humoru," podčiarkol v roku 1997 v jednom televíznom rozhovore.