Zeman: Kiska nepozná dejiny, nevie rozdiel medzi fašizmom a nacizmom

, 04.03.2020 09:00, aktualizované: 05.03.2020 16:00

Keď som sa rozprával s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, hovoril som jej, že keď si niekto pozve na obed hostí, tak ich nepošle, aby sa najedli u susedov. Preto som proti kvótam na prerozdeľovanie ilegálnych migrantov. Prezident Českej republiky Miloš Zeman to povedal v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu.

VIDEO: Exkluzívny rozhovor českého prezidenta Miloša Zemana pre denník Pravda.

Viac ako štvrťstoročie od rozdelenia spoločného štátu je dosť dlhý čas, aby sa dalo hovoriť o tom, čo si môžu Česi a Slováci vzájomne závidieť. Čo by ste vymenovali?

Čo by sme si mali závidieť? Ja by som nezávidel nič. Naopak, niečo by som si vážil. Nazdávam sa, že tak ako na Čechoch, tak aj na Slovákoch je si čo vážiť. Vaša zle formulovaná otázka vo mne rozpútala diabla, ktorý občas do mňa vstúpi pri podobne položených otázkach.

Prečo?

V mojom prejave 28. októbra 2019 som hovoril, nebuďte krajinou závisti, ale krajinou úspechu. Viete, prečo som to zdôraznil? Pretože spevák Karel Kryl kedysi povedal, že Česko je krajinou závisti. Mimochodom, podobne sa dá hovoriť aj o iných krajinách. Vašu úvodnú otázku opravujem: Nie závidieť si, prečo by sme to, preboha, robili?! Naopak, vážme si jeden druhého.

Slovo závidieť bolo mienené v dobrom zmysle slova…

…nevyhovárajte sa. Lebo keď poviete závisť, tak to nikdy nie je pozitívne. Poďme ďalej.

V posledných rokoch vidíme v Európe nárast rôznych podôb extrémizmu vrátane antisemitizmu, čo sa prejavuje aj na Slovensku v prípade jednej smutne známej politickej strany. Ako sa na to pozeráte?

Vzostup nenávisti vidím v celej Európe, a nielen v nej. Pokúsme sa však oddeliť dve veci. V politickom súboji existujú nálepky. Jednou z nich je extrémizmus alebo populizmus. Som akosi skeptický k týmto nálepkám, lebo čo sa týka populizmu, tak doslova a do písmena je to vypočutie hlasu ľudu. Ale na druhej strane populistický politik je ten, ktorý vyhlási, že by sme mali mať nulové dane a všetko dostávať zadarmo. Je to extrémny príklad, ale toto je definícia populizmu. Nechcem zasahovať do vnútorných záležitostí akéhokoľvek štátu vrátane Slovenska, mám svojich starostí dosť. Keby som však mal pomenovať to, čo je skutočne extrémizmus, a nie iba politická nálepka, tak bez uvedenia názvu akejkoľvek politickej strany a akéhokoľvek politika, by som povedal, že adorácia spojenectva s nacistickým Nemeckom alebo súhlas s deportáciami desiatok tisíc spoluobčanov do Auschwitzu. Hovorím tomu neonacizmus. Mal som veľké spory s Andrejom Kiskom, keď bol ešte slovenský prezident.

V akej súvislosti?

Nazýval to fašizmus. Vravel som mu: Andrej, ty nepoznáš dejiny. Fašizmus je špeciálny smer v Taliansku, ktorý nebol antisemitský. Čiže ľudia, o ktorých som sa zmienil, nie sú fašisti, ale neonacisti.

V Česku na rozdiel od Slovenska sa stále nedá platiť eurom. Myslíte si, že zavedenie spoločnej európskej meny by bolo nevýhodné?

Vážim si názor slovenských priateľov, viem, že približne 70 percent Slovákov s eurom súhlasí. Na druhej strane nič nie je jednostranné, treba si uvedomiť, a to som povedal viackrát ako zástanca eura, že musíme najprv zmeniť Európsky stabilizačný mechanizmus. Takým spôsobom, aby českí daňoví poplatníci nesplácali grécke dlhy. Keby k tomu naozaj došlo, usudzujem, že môže byť cesta otvorená. Rád by som pritom poukázal na základné makroekonomické ukazovatele. Zistíte, že eurozóna má horší rast hrubého domáceho produktu a že má vyššiu mieru nezamestnanosti v porovnaní s krajinami, ktoré euro nezaviedli.

Po brexite Európska únia prišla o desiatky miliónov občanov. Môže byť preto odchod Britov z EÚ impulzom na jej ďalšie rozširovanie? Pretože čím je zväzok početnejší, tým môže byť silnejší.

Veľakrát som povedal, že brexit je nešťastie. Pre obe strany – aj pre Britániu, aj pre Európsku úniu. Súčasne za to môže samotná EÚ v spojitosti s veľkým počtom rôznych technických noriem, ktorými zasahovala do vnútorných záležitostí národných štátov. Nemám nič proti selektívnemu rozširovaniu únie.

Konkretizujte, prosím.

Ako príklad selektívneho rozširovania uvediem Srbsko. Je to rozumná krajina, pretože nepodlieha nátlaku veľmocí, ide vlastnou cestou. Viete prečo?

Povedzte.

Pretože dejiny Srbska sú dejinami hrdosti, nepoddajnosti. V tomto zmysle sa Srbsko snaží aj o vyváženú zahraničnú politiku.

Ako sa pozeráte na možnosť začlenenia Ukrajiny do EÚ?

Celý problém je v prvom rade ekonomický. Únia poskytuje chudobnejším členským štátom dotácie, čo je v poriadku. O Ukrajine sa hovorí, že jej životná úroveň, meraná reálnymi mzdami, sa nachádza niekde na úrovni Bangladéša. Keby mala dostávať dotácie z únie, čo by vlastne znamenalo, že všetky peniaze by išli Kyjevu, tak by všetky ostatné členské štáty EÚ museli protestovať, zvlášť tie chudobnejšie. Ukrajina je, bohužiaľ, dlhodobo zasiahnutá výraznou korupciou. Takže ak by sa jej dali dotácie, nikdy nebude existovať istota, že prídu k tým, komu majú patriť, ale, naopak, skončia vo vreckách oligarchov. Keby sa ekonomická situácia Ukrajiny spriehľadnila a zároveň by sa znížil vplyv oligarchov aspoň o 50 percent, až potom by sme mohli debatovať o možnosti prípadnej intenzívnejšej spolupráce s EÚ. Zdôrazňujem však, aby sme nevyhadzovali peniaze daňových poplatníkov, či už kvôli Grécku, alebo Ukrajine, a pomáhajme tým, čo sa snažia pomôcť si sami.

V Česku sa objavil fenomén s názvom Milion chvilek. Iniciatíva protestuje hlavne proti premiérovi Andrejovi Babišovi.

Je to hnutie, ktoré vyčerpalo svoj potenciál, ak ho vôbec nejaký malo. Celé sa to začalo tým, že Milion chvilek sa postavilo proti nominácii Marie Benešovej za ministerku spravodlivosti. Títo takzvaní aktivisti do toho nemajú čo hovoriť. Ministrov navrhuje premiér a ja vymenúvam členov vlády. Milion chvilek žiadalo predsedu vlády, aby podal demisiu. Lenže ja vymenujem za premiéra toho, kto vyhral voľby, a nie niekoho, kto kritizuje a vykrikuje na námestiach. Najnovšie hnutie demonštrovalo proti voľbe nového ombudsmana, o ktorom rozhodli poslanci. Naozaj chceme, aby krikľúni rozhodovali o funkciách v štáte? Na čele s bývalým študentom, ktorý z teologickej fakulty dezertoval…

Václav Havel. Bývalý riaditeľ českej Národnej galérie ho dávnejšie označil za priemerného prezidenta a podpriemerného dramatika. Nezdá sa vám, že Havel bol vo svete až prehnane glorifikovaný?

V hektickej atmosfére po nežnej revolúcii v novembri 1989 by bol v podstate glorifikovaný ktokoľvek. Napríklad Alexander Dubček aj ďalší. Keď sa zmieňujete o pánovi Knížákovi, musím poznamenať, že patrí k ľuďom, ktorí trpia pocitom menejcennosti. A ja nemám rád „zamindrákovaných“ ľudí. Môžeme sa vrátiť k závisti. Existujú takí, čo závidia, a snažia sa niekoho zhodiť z piedestálu. Ilustroval by som to olympijskými hrami.

Ako?

Predstavte si, že vám na krku visí zlatá medaila. Na stupienkoch pod vami stojí niekto so striebrom a niekto s bronzom. Čo by ste povedali, keby títo dvaja začali ťahať človeka so zlatom dolu a pchali sa na jeho miesto? Toto je niekedy prípad v politike, neviem, či aj slovenskej, ale českej istotne.

Keď ste raz udeľovali štátne vyznamenania, v prejave ste ironicky povedali, že existujú aj takí umelci, ktorých je ako hercov na pódiu viac ako divákov. Skúste konkretizovať, lebo zjavne ste narážali na závisť neúspešných voči úspešným.

Ak nemá byť kritika subjektívna, treba mať záchytnú kotvu. Nejaký indikátor, kritérium. Keď sa ma pýtate na umelcov, tak nespochybniteľným kritériom je sledovanosť ich vystúpení. A čo vidíme? Zažívam to na príklade Karla Gotta, ktorému tento rok udelím najvyššie české štátne vyznamenanie in memoriam. Čítal som už niekoľko komentárov závistlivých, „zamindrákovaných" impotentov, ktorí v živote nič nedokázali, a jeden z najlepších spevákov v Česku, dokonca možno najlepší, je terčom ich závistlivej kritiky. Platí to aj o politikoch, neúspešných, ktorí sa občas vynoria, zaštekajú niekoľko kritických slov na adresu celkom úspešnej českej vlády a potom sa ponoria. Keď chceme niekoho hodnotiť, posudzujeme ho podľa toho, akú stopu zanecháva na verejnosti. Koľko ľudí dokáže osloviť. A ak vie v extrémnom prípade osloviť iba seba samotného, tak s úsmevom, so súcitom, povedzme, že je to „zamindrákovaný" človek a poďme ďalej.

Ešte je pred vami pomerne dlhé funkčné obdobie hlavy štátu, ale už ste viackrát dali najavo, že by ste sa potešili, keby po vás prišiel na Pražský hrad premiér Babiš. Hovorili ste s ním o tom medzi štyrmi očami a prípadne prejavil záujem o post najvyššieho ústavného činiteľa?

Po prvé, myslím si o ňom, že je úspešný podnikateľ, ktorý vybudoval koncern Agrofert, a že je tiež úspešný politik, čo založil hnutie ANO. Vyhráva voľby. Súkromne dodávam, že Babiša považujem nielen za môjho priateľa, ale predovšetkým za druhého najúspešnejšieho premiéra po novembrovej nežnej revolúcii. Prvý som bol, samozrejme, ja… Závisť, ktorá obklopuje úspešných ľudí, sa týka aj Babiša, a ja považujem za prezidentskú povinnosť pomáhať mu a podporovať ho, lebo sa nikdy nebudem spájať so závistlivými hlupákmi.

O čo môžete oprieť tvrdenie, že ste boli úspešnejší predseda vlády ako Babiš?

Preukázali ste úplnú neznalosť českej politiky, ale veľmi rád vám poviem, čo som ako premiér dokázal presadiť. Tri konkrétne veci spomeniem. Prvá, ktorú si výrazne vážim, bola decentralizácia, čo znamenalo vytvorenie krajskej samosprávy. Existovali silné tlaky, aby sa všetko riadilo z Prahy, ale ja som zdôrazňoval, že všade v Európe majú regionálnu autonómiu, tak prečo by sme ju nemali mať aj my. Druhá vec – presadil som profesionalizáciu českej armády namiesto povinnej vojenskej služby, za čo, dúfam, že mi mladí muži budú trochu vďační. Tretí bod – privatizoval som banky. Bankovný sektor ktorý bol zaťažený nesplatiteľnými úvermi. Takpovediac politickými. Lebo veľa vysokých úverov sa poskytovalo nie na základe toho, či je projekt dobrý, či zlý, ale podľa toho, či mal politickú „tlačenku". Po novom zahraniční akcionári kašľali na akékoľvek politické väzby a vďaka tomu je český bankový sektor najzdravší, aký vôbec bol.

Protiruské sankcie. Niektorí hovoria, že sú opodstatnené a iní, naopak, vravia, že sú nezmyselné. Ako ich vnímate?

Určite musíte vedieť, že som bol vždy nielen odporca protiruských sankcií, ale všeobecne akýchkoľvek. Pretože ich považujem za neefektívne. Zakaždým uvádzam drastický príklad na podporu tohto názoru. Proti malej Kube sa uplatňovali sankcie päťdesiat rokov. Nič sa nezmenilo a castrovský režim pokračuje. Naopak, keby na Kubu chodili turisti aj podnikatelia, i politici a študenti, možno by v tejto krajine bola teraz situácia výrazne iná. Ale keď sankciami zatvoríte dvere, tak, hoci je to paradoxné, podporujete režim, ktorý ste chceli zasiahnuť. Hovorí sa tomu mýtus obliehanej pevnosti. Zrazu líder krajiny, ktorá čelí sankciám, sa stane populárny. Viete to pochopiť? Ak áno, potom výborne…

Ako sa pozeráte na zahraničnú politiku amerického prezidenta Donalda Trumpa? Spochybnil v minulosti opodstatnenosť NATO, znervóznil aj inými výrokmi a rozhodnutiami. Vyčíta sa mu aj to, že sa správa ako izolacionista.

Existuje naivná predstava o monolitnej zahraničnej politike šéfa Bieleho domu. V skutočnosti vôbec nie je monolitná a má niekoľko podôb. Začnem tými, s ktorými súhlasím. Ide nielen o presunutie americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema. Aj keď nie som Žid, som stúpenec Izraela. Platí to tiež o nedávnom pláne riešenia blízkovýchodnej otázky, ktorý predstavil Donald Trump. Potom sú veci, v ktorých s ním polemizujem. Je to napríklad colná vojna. Clá sú totiž sankcie svojho druhu. Nesúhlasím ani, a hovoril som to na nedávnom summite Severoatlantickej aliancie v Londýne, s odchodom vojakov členských štátov NATO z Afganistanu.

Z čoho máte obavu?

Povedal som v Londýne, že keď to urobíte, tak v prvej fáze Taliban ovládne Afganistan. V druhej fáze zosadí legálnu vládu, bez ohľadu na to, čo si o nej myslím. A v tretej fáze vytvorí nové teroristické centrum financované narkomafiami, ako to bolo pred rokom 2001. Považujem preto odchod spojeneckých vojsk z Afganistanu za kapituláciu pred teroristami, za prejav určitej zbabelosti, ktorá mi trochu pripomína ústupky voči nacistickému vodcovi Adolfovi Hitlerovi. Prezident Trump má dve tváre – jedna je pozitívna a druhá negatívna. Uviedol som vám obidve podoby.

S Talibanom však došlo k podpisu prímeria. Dá sa v tejto súvislosti hovoriť o akejsi trvalej nádeji pre Afganistan?

Preboha, vôbec nepočúvate, čo hovorím. Pred chvíľou som odpovedal… Samozrejme, že nie! Nehľadiac na skutočnosť, že deň pred podpisom toho prímeria bolo zavraždených približne 30 afganských vojakov. Ak USA a vlastne celá Severoatlantická aliancia ustúpia, tak potom ovládne územie Afganistanu, a opakujem, aby ste ma poriadne počúvali. Po prvej fáze by chcel Taliban odstrániť zvyšky legálnej vlády. Tretia fáza by bola znovu vybudovať celosvetové centrum islamského fanatizmu. Keď sa nájdu nejakí naivní ľudia, čo sú aj medzi novinármi, pán redaktor, ktorí mi hovoria, že to nie je predsa možné, tak im zdôrazňujem, že či vedia, že Afganistan je najväčší producent ópia na svete. Viete, aké obrovské peniaze inkasuje Taliban z predaja drog? Panebože, keby také príjmy išli do českého štátneho rozpočtu, tak sme za vodou.

Nedávno ste dali najavo, že možno nepocestujete v máji do Moskvy na oslavy 75. výročia porážky Hitlera v druhej svetovej vojne. Súviselo to s tým, že z Moskvy zaznela kritika na adresu Česka, že prijalo návrh zákona o pamätnom dni venovanom obetiam okupácie niekdajšieho Československa v auguste 1968.

S vysokou pravdepodobnosťou do Moskvy poletím na oslavy, ktoré sa uskutočnia 9. mája. Musím si vážiť vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Československa. A som rád, že na tieto oslavy prídu významní predstavitelia ďalších štátov. Mám dohodnuté bilaterálne rokovanie s prezidentom Vladimirom Putinom, na ktorom mu poviem, že ruské ministerstvo zahraničných vecí nie je nič do toho, aké pamätné dni si Česká republika pripomína. Mimochodom, po sovietskej okupácii som nemohol 20 rokov prednášať, 20 rokov publikovať. Považujem za nenormálne, aby mi niekto zakazoval spomenúť si na 21. august 1968. Zároveň však dodávam, že z rovnakého dôvodu by som uvítal, keby sa ďalším pamätným dňom stal 15. marec 1939. Pretože okupácia ako okupácia. V prvom prípade nacistická, v druhom prípade sovietska. Inými slovami, nebuďme jednostranní a snažme sa uvažovať v širšom horizonte.

Vaše názory na nelegálnych migrantov do EÚ sú veľmi dobre známe. S čím ste spokojný, pokiaľ ide o postup únie proti nim, a, naopak, čo vám chýba?

Podporujem opatrenia, ktoré majú zamedziť ilegálnej, čo je slovo, ktoré zdôrazňujem, migrácii. Nikto z nás sa predsa nestavia proti legálnej migrácii. Veď máme v Českej republike veľa pracujúcich cudzincov, čo sem prišli v súlade so zákonmi. Nemám nič ani proti tomu, keď z Ukrajiny prichádza do ekonomiky našej krajiny viac ako 100-tisíc pracovníkov. Odporúčam prečítať si Korán.

Na čo v ňom narážate?

Môj názor je, že moslimskí imigranti prichádzajú z dramaticky odlišného prostredia, a vytvorili by sme výbušné podmienky, keby sme ich prijali. Pomáhajme im v ich vlastných krajinách, ale nie, aby tu boli akási piata kolóna nenávistného islamského fundamentalizmu, ktorý počínajúc rokom 2001, keď došlo k teroristickým útokom proti cieľom v USA, nám už predviedol, čo krvavé vie dokázať urobiť.

Keď pred pár rokmi vrcholil nápor migrantov do únie, nemecká kancelárka Angela Merkelová súhlasia s prijatím zhruba milióna ľudí do jej štátu. V kontexte toho, čo ste hovorili, považujete konanie Merkelovej za obrovskú chybu?

Považujem to nielen za veľkú chybu, ale aj za tragickú chybu, ktorá sa dá ťažko odčiniť. Dostať z Nemecka preč zhruba milión moslimských migrantov je zjavne nadľudská úloha. Keď som sa rozprával s kancelárkou Merkelovou, hovoril som jej, že keď si niekto pozve na obed hostí, tak ich nepošle, aby sa najedli u susedov. Preto som proti kvótam na prerozdeľovanie ilegálnych migrantov. Týkajú sa totiž v prevažujúcej miere moslimských migrantov. Pani Merkelová vykonala veľa pozitívnych vecí, ale heslo „Wir schaffen das", čiže v preklade „Zvládneme to", sa vo vzťahu k ilegálnym migrantom ukázalo ako nie pravdivé.

#Miloš Zeman #Česko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku