V štúdii naznačujete, že Čína sa v rámci formátu 17+1 v priestore strednej a východnej Európy uchytila. Na čom sa to dá ilustrovať?
Možno to na začiatku trocha sproblematizujem. V štúdii sme spoluprácu rozdelili do troch kategórií. Ekonomika, politika a spoločenské, medziľudské a kultúrne vzťahy. Najväčšia pozornosť sa venuje ekonomike. Ale hospodárska spolupráca s Čínou bola v mnohých oblastiach sklamaním pre krajiny regiónu, vrátane Slovenska. Peking podporoval imidž toho, že chce byť významným ekonomickým aktérom v oblasti. No tieto očakávania sa ukázali ako nerealistické. Z toho vyplynula otázka, o čo Číne teda išlo. Či si bola vedomá toho, že nenaplní svoje sľuby. Peking však každý rok symbolicky usporadúva stretnutie 17 krajín s čínskym premiérom. Čína má teda kotvu v regióne, kde ešte pred desiatimi rokmi bola marginálnym aktérom. Veľmi dôležitá je politická spolupráca, o ktorej sa veľmi nehovorí.
Ako to vyzerá?
Týka sa to konkrétnych krajín, nedá sa hovoriť o celom regióne. Konali sa však multilaterálne stretnutia, ktoré priamo organizovala Komunistická strana Číny. Vieme, že z Česka sa ich zúčastnili zástupcovia ČSSD, KSČM, ale aj ODS. V Maďarsku sa takéto stretnutie dokonca konalo. Celé je to však netransparentné. Vieme, že na podobnom stretnutí bol zo Slovenska Juraj Blanár zo Smeru. Je veľmi otázne, či je správne nadväzovať kontakty na politickej úrovni v Číne.
Dá sa však v Číne hovoriť o oddelení straníckej a štátnej úrovne ====?
To je legitímna otázka. Ale stále existujú nejaké formálne pravidlá, napríklad, keď sa kontakty nadväzujú cez ministerstvo zahraničných vecí. Peking si vytvára aj vzťahy s médiami či má rôzne mládežnícke programy. Je to dlhodobá snaha, ako zvýšiť politický vplyv. Mali by sme tomu venovať viac pozornosti.
V štúdii píšete, že Čína akoby prispievala k inštitucionalizácii regiónu strednej a východnej Európy. Ako sa to prejavuje?
V roku 2012 bol vznik formátu 16+1 čínskou iniciatívou. Peking sa rozhodol, ktoré krajiny do neho pozve. Obišiel Ukrajinu, Moldavsko aj Bielorusko. Neskôr Čína pripojila Grécko, platforma sa teda zmenila na 17+1. Tento blok sa potom začal často definovať ako skupina krajín, ktorá má tendenciu s Čínou spolupracovať. Čiastočne sa vytvorila predstava, že tieto štáty nabúravajú európsku jednotnú politiku voči Pekingu, ktorá je však v skutočnosti chimérou. Z ekonomického pohľadu pritom do krajín strednej a východnej Európy smerujú len tri percentá čínskych investícií. A dokonca to klesá.
Čo pre celý formát znamená momentálna kríza v súvislosti s koronavírusom?
Čína sa bude snažiť využiť krízu, aby nejakým spôsobom ukázala, že táto spolupráca má zmysel a obsah. Možno chce aj bojovať proti negatívnemu pohľadu na ňu, ktorý vznikol, keďže nedošlo k naplneniu spomenutých ekonomických očakávaní. Dá sa predpokladať, že súčasná situácia povedie k prehĺbeniu vzťahov so Srbskom či Maďarskom. Ale napríklad v Česku je to komplikovanejšie.
Je rúšková diplomacia Číny pomoc alebo je to geopolitický nástroj? Či je to jedno aj druhé?
Je to jedno aj druhé. V reakcii na čínsku propagandu sa začal šíriť názor, že Peking nám nijako nepomáha, iba nám všetko predáva. Je to do určitej miery tiež prehnaný postoj. Vidíme príklady čínskych firiem a provincií, ktoré poskytli zadarmo ochranný materiál. Ale, samozrejme, Čína túto pomoc zneužíva na politické účely. Režim sa snaží odviesť pozornosť od svojej pôvodnej zodpovednosti za šírenie vírusu a zlepšiť si imidž na globálnej úrovni. Ale aj pred vlastným obyvateľstvom, čo je veľmi dôležité.
Je to preto, aby si režim napravil pošramotenú povesť doma?
Je to presne tak. Možno je to pre režim ešte dôležitejšie než to, ako Čínu vníma zahraničie. To je sekundárne. Pre Komunistickú stranu Číny je dôležité, ako sa na ňu pozerá vlastné obyvateľstvo.
Ako teda reagovať na čínsku propagandu, ale zároveň sa realisticky pozerať na vzťahy s Pekingom, ktorý zostane globálnym hráčom?
Nie som si istý, či existujú úplne platné všeobecné princípy, ale niektoré veci by sme jednoducho robiť nemali. Aj v súvislosti s tým, ako sa Čína správa. Nemá zmysel, aby sme Peking prehnane chválili. Nemusíme ísť za hranice toho, čo sa asi patrí. Poďakujme za pomoc. Ale politici nemusia pomáhať Pekingu s reklamou, keď napríklad vítajú čínske dodávky na letiskách a podobne. To je prehnané a nemyslím si, že to má nejaký úžitok. To sa týka konkrétne rúškovej diplomacie. Keď hovoríme celkovo o vzťahoch s Čínou, tak musia byť viac recipročné. V EÚ sa diskutuje o tom, aký prístup na jej trh majú mať čínske firmy. Či to má byť na úrovni toho, ako môžu fungovať európske spoločnosti v Číne. Potom je tu však otázka, ako to chceme robiť. Či sa nepohneme smerom k tomu, že budeme viac ako Čína, ak budeme menej otvorení. Je to mimoriadne komplikovaná téma. Nemá však zmysel úplne odmietať spoluprácu s Čínou a tvrdiť, že je iba nepriateľský aktér. V niečom je. A v niektorých otázkach musíme spolupracovať.
Aj na základe vašej štúdie – ako by mali a mohli vyzerať vzťahy Slovenska s Čínou?
Ekonomické vzťahy nie sú v našich rukách. Slovensko nedokáže významne ovplyvniť vzájomný obchod s Čínou. V posledných rokoch hovoríme o vývoze poľnohospodárskych výrobkov, mlieka. Je to určite dôležité, ale nezmení to celkový obraz vzťahov s Čínou. Slovensko by malo byť aktívne na európskej úrovni, kde sa bude rozhodovať o tom, ako budú vyzerať vzťahy s Pekingom. Mali sme na Slovensku také predstavy, že cez nás po železnici pôjde 50 percent tovarových tokov z Číny. Sme na dvoch percentách. Majme strategické myslenie, ale Slovensko nemôže riešiť s Čínou všetko. Zamerajme sa na niektoré oblasti. A áno, možno by to mohla byť aj logistika.