Čo by sme mali vedieť o súčasnej Číne?
Áno, kniha má názov Superveľmoc?: Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne. Mali by sme si v prvom rade uvedomiť, že hovoríme o rastúcej veľmoci, ktorá čoraz intenzívnejšie ovplyvňuje medzinárodné vzťahy a medzinárodný systém. Napriek vzdialenosti, ktorá nás delí, to bude mať zákonite vplyv aj na budúci vývoj Slovenska a jeho postavenie. Čím viac teda o Číne vieme, tým lepšie. Pohľad na Čínu je totiž v mnohých prípadoch stále orientalistický, plný mýtov a stereotypov. Často je vzdialený realite, či už o nej hovoríme pozitívne, alebo negatívne. Aj Slovensko by si malo Čínu demystifikovať. Ak chceme byť ako malá krajina úspešná v rámci medzinárodného systému, nemôžeme našu politiku zakladať na mýtoch.
Slovensko rado zdôrazňuje, že podporuje globálny poriadok založený na pravidlách, nie na sile. Ako to ovplyvňuje rast Číny?
Pre Slovensko, ako aj pre iné menšie krajiny, je nevyhnutné, aby jeho fungovanie v medzinárodnom systéme bolo založené na normách, ktoré určujú, čo sa môže robiť. Nie na tom, že moc znamená právo. Čínsky politický systém je založený na úplne iných hodnotách ako liberálne demokracie. Neraz sa vnútorný aspekt toho, ako Čína funguje, premieta do medzinárodného prostredia. Napríklad v tom, ako Peking pri rozvojovej pomoci nedáva dôraz na odstraňovanie korupcie. Či v tom, ako podpláca elity v rámci medzinárodného systému. Je dôležité vedieť, čo Peking chce. Samozrejme, týka sa to zahraničnej politiky. Ale pri Číne ešte viac platí, že musíme lepšie rozumieť jej domácej politike, lebo tá určuje, ako sa bude správať v zahraničí.
Minimálne z ekonomického hľadiska sa dá povedať, že Číne existujúci medzinárodný systém vyhovuje. Čo teda chce na ňom Peking meniť?
Bez preháňania je očividné, že Čína vyťažila najviac z existujúceho globálneho systému a voľného obchodu. Jej cieľom nie je jeho úplná zmena, ale skôr to, aby ho dokázala prispôsobiť tak, aby jej ešte viac vyhovoval. Súvisí to s tým, čo som už povedal o dôležitosti čínskej domácej politiky. Konkrétne sa to týka toho, aby si komunistická strana udržala svoje postavenie. Primárne rieši, ako by jej fungovanie medzinárodného systému mohlo pomôcť upevniť si moc. Tento vnútropolitický rozmer najviac ovplyvňuje čínsku zahraničnú politiku. Komunistickej strane ide o sociálno-ekonomický rozvoj, keď sa vďaka medzinárodným investíciám zvyšuje životná úroveň obyvateľstva. Má to však aj nacionalistický rozmer. Režim chce, aby vyzeral ako rešpektovaný medzinárodný hráč, ktorý zaujal na globálnej scéne postavanie, ktoré už v histórii Čína mala. Súvisí s tým tiež snaha o riešenie územnej integrity tak, ako ju vníma Peking. Teda mať a dostať pod kontrolu okrajové oblasti ako Taiwan, Tibet, Juhočínske more.
Ak sa vrátime k spomenutej demystifikácii Číny, čo by sme si pod tým mali predstaviť?
Na Slovensku stále pretrváva mýtus, že rozvíjanie ekonomických vzťahov s Čínou bude preň zásadnou výhrou. Nezodpovedá to však realite. Ekonomické štruktúry Číny a Slovenska k sebe nemajú tak blízko, ako sa niektorí ľudia domnievajú. Z medzinárodného pohľadu sa dá povedať, že existujú mýty, ako funguje čínska politika. Na jednej strane je predstava, že Peking je benevolentný aktér v globálnych vzťahoch, že mu nejde o nič iné, ako o svetové dobro. Súvisí s tým aj často skreslené vnímanie Novej hodvábnej cesty, ktorú si mnohí predstavujú len ako infraštrukturálny projekt zameraný na uľahčenie obchodnej výmeny. Sú to však naivné a absurdné pohľady. Čína je krajina ako každá iná. Má svoje záujmy a v jej prípade sú to záujmy komunistickej strany. Akékoľvek iniciatívy Pekingu preto smerujú práve k presadzovaniu jeho vlastných potrieb. Keby sme pristali na hru, aká je Čína jedinečná, tak by sme jej pomáhali. Na druhej strane však existuje aj opačný mýtus. Teda, že komunistický režim je všemocný a ovláda v Číne všetko. Že Peking riadi život každého človeka. Nie to pravda. Politický systém v Číne má viac vrstiev. Samozrejme, komunistická strana je nositeľkou moci. No v rámci systému medzi sebou súperia jednotlivé provincie a centrá moci a Peking nedokáže kontrolovať každý aspekt toho, ako krajina funguje. Aj vo vnútri komunistickej strany sme svedkami pomerne intenzívnych bojov o moc.
Nedávno vám v medzinárodnom magazíne Diplomat vyšiel článok, ako Slovensko vníma Čínu a ľudské práva. Nastali zmeny s novou vládou?
Počas vlád Smeru a jeho partnerov na Slovensku prevládal pohľad, a už som ten mýtus spomenul, že ak Číne pôjdeme po ruke, tak z toho ekonomicky získame. Nebola to pravda. Hoci Slovensko robilo aj pročínske kroky, veľa sme z nich nezískali. S novou vládou sa postoj zmenil. Urýchlila to aj pandémia choroby COVID-19, ktorá v plnej nahote obnažila mýty súvisiace s Čínou. Vláda Igora Matoviča dáva oveľa väčší dôraz na bezpečnostné a ľudskoprávne pohľady v súvislosti so vzťahom k Pekingu. Hovorí viac o čínskych dezinformáciách a propagande i o tom, ako sa Čína správa k Hongkongu, Tibetu či v Sin-ťiangu voči Ujgurom. Debatuje tiež o tom, ako vnímať Taiwan na medzinárodnej scéne. Pandémia ukázala, že Taiwan dokázal veľmi flexibilne reagovať na situáciu. Režim v Číne najprv riešil vlastné mocenské postavenie a zatajoval informácie. Áno, následne zvládol viacero aspektov pandémie lepšie ako niektoré západné štáty, ale jeho prvotné reakcie ukázali, ako funguje. Slovensko bolo jedinou stredoeurópskou krajinou, ktorá sa prihlásila k výzve západných demokracií, aby Čína upustila od represií v Hongkongu. Za pol roka sme sa stali štátom, ktorý pomerne nahlas kritizuje Čínu. Vo viacerých ohľadoch hlasnejšie ako susedné krajiny či niektorí členovia Európskej únie. Samozrejme, súvisí so aj s tým, že Slovensko je z ekonomického hľadiska v pomerne malej miere závislé od Číny. Peking nás v hospodárskej oblasti nedokáže nejako výrazne potrestať.