Dostane Náhorný Karabach šancu na prímerie?

Obmedzená rola EÚ

Minulý týždeň vyzvali lídri členských krajín Európskej únie zúčastnené strany na okamžité zastavenie násilností.

„Straty na životoch a útrapy spôsobené civilnému obyvateľstve sú neprijateľné. Vojenské riešenie konfliktu, ako aj zasahovanie zvonka sú neprípustné. Azerbajdžan a Arménsko by sa mali zapojiť do vecných rokovaní bez toho, aby si vopred stanovili podmienky,“ uvádza sa v záveroch summitu únie s tým, že EÚ bude hľadať možnosti, ako podporovať proces urovnania konfliktu.

Kto má však páky na Azerbajdžan a Arménsko? Obe krajiny sú súčasťou projektu Východného partnerstva. EÚ napriek autoritatívnej vláde azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva s režimom v Baku udržiava čulé kontakty zamerané najmä na dodávky plynu a ropy.

No z politického hľadiska je pôsobenie únie v regióne južného Kaukazu obmedzené. Skonštatoval to šéf organizácie Strategic Analysis Ján Cingel.

„Ani Arménsko, ani Azerbajdžan nemajú ambície vstúpiť do EÚ. Je to rozdiel v porovnaní so situáciou na západnom Balkáne, kde únia môže využívať, že krajiny v tejto oblasti majú záujem o proces rozšírenia európskeho klubu,“ povedal Cingel na podujatí o dianí v Náhornom Karabachu, ktoré zorganizoval GLOBSEC.

Odborník pripomína, že už v júli Arménsko a Azerbajdžan medzi sebou bojovali na hraniciach. „Začalo sa to náhodou, ale nakoniec boli z toho aj mŕtvi. Pred pár mesiacmi však na tento vývoj medzinárodné spoločenstvo reagovalo veľmi vlažne. Situácia sa pomerne rýchlo upokojila, ale boli sme svedkami toho, ako Turecko zvýšilo podporu pre Azerbajdžan. A nielen v rétorickej rovine. Na druhej strane sa aktivizovalo aj Arménsko,“ povedal Cingel.

Svet však tomuto vývoju nevenoval dostatočnú pozornosť. „Rusko sa zaoberá najmä situáciou v Bielorusku. Európa rieši pandémiu a v USA budú prezidentské voľby,“ vysvetlil Cingel.

Slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok vyzval Turecko a Rusko, aby v súvislosti s konfliktom využili svoj vplyv a priviedli bojujúce strany k rokovaciemu stolu. Ako uviedol, vojenské operácie v Náhornom Karabachu sú v príkrom rozpore s Chartou OSN. „Tomuto stavu, bohužiaľ, predchádzalo neúspešné diplomatické úsilie, ktoré za minulé roky nedokázalo priniesť zlom v politickom riešení tejto situácie,“ zdôraznil Korčok, ktorý sa včera telefonicky rozprával s arménskym ministrom zahraničných vecí Zohrabom Mnacakanianom.

Potrebný je kompromis

„V istom momente budeme svedkami prímeria. Dúfajme, že to bude v dohľadnom čase a že sa to stane bez veľkej eskalácie bojov. Zomrelo už veľa ľudí a mnohí vojnou trpia,“ povedal pre Pravdu Gerard Toal, expert na postsovietsky priestor z Virgínskej technickej univerzity. „Cesta k prímeriu vedie cez Moskvu. Tak to bolo v minulosti. Iné je to, že predtým situáciu riešila Minská skupina OBSE, ktorú okrem Ruska vedú Francúzsko a USA. Teraz to vyzerá tak, že bude potrebná dohoda Ruska a Turecka,“ myslí si Toal.

Azerbajdžan chce podľa viacerých pozorovateľov zatlačiť na Arménsko a ovládnuť nižšie položené časti Náhorného Karabachu. Aj takýto relatívne obmedzený vojenský plán však môže viesť k väčšiemu konfliktu.

„Naozajstná snaha dosiahnuť mier musí vychádzať od lídrov oboch krajín. Zároveň musia pri rokovaniach ukázať istú flexibilitu a vôľu dosiahnuť kompromis. Bez toho sa nedá hovoriť o mierovom procese. Ale dúfam, že dosiahneme aspoň prímerie. Potom môže nasledovať mierový proces,“ uviedla na podujatí GLOBSEC Alina Inayehová z organizácie German Marshall Fund.

„Konflikt v Náhornom Karabachu nie je možné vyriešiť vojensky. To nie je fráza, to je fakt. Je potrebné dosiahnuť kompromis. Zúčastnené strany si však nedôverujú. Vzájomne to nedokážu prekonať. Preto je potrebné, aby v tom pomohlo medzinárodné spoločenstvo,“ tvrdí Cingel.