VIDEO: Premiér Igor Matovič o probléme Náhorného Karabachu.
Ako to vyzerá s dodržiavaním prímeria v Náhornom Karabachu, na ktorom sa zúčastnené strany dohodli minulý týždeň?
Prímerie nefunguje. Rusku sa však podarilo minulý týždeň dotlačiť bojujúce strany k rokovaciemu stolu. Zdá sa, že Moskva sa snaží hrať úlohu mediátora. Rokovania trvali 11 hodín, pritom sa diskutovalo len o zastavení paľby a o výmene mŕtvych a zajatcov. Predpokladám, že Rusko chcelo viac. Že jeho ambíciou bolo dohodnúť nejaký širší rámec riešenia konfliktu. Nakoniec z toho bolo iba humanitárne prímerie, ale ani to bojujúce strany nedodržiavajú. Ešte predtým, ako malo vstúpiť do platnosti, sa vyostrili niektoré boje, a potom už špirála násilia pokračovala. Azerbajdžanci ostreľovali Stepanakert, Arméni zase Gjandžu. Je to klasický scenár v Karabachu. Obe strany uplatňujú princíp oko za oko. Asi čakajú na to, že Moskva sa opäť pokúsi sprostredkovať rokovania.
Je možné aspoň zmierniť utrpenie civilného obyvateľstva?
Pomoc obyvateľom Karabachu a ľuďom žijúcim na azerbajdžanskej strane, ktorých zasiahol konflikt, by mala byť jednoznačná priorita. Bojujúce strany nezverejňujú presné počty obetí. No podľa konzervatívnych odhadov je už približne 1 200 mŕtvych vrátane desiatok civilistov. Intenzita bojov je aj v porovnaním s tým, čo sa dialo v minulosti, obrovská. Z Karabachu presunuli ženy a deti do Arménska. V Jerevane či v meste Goris sú tisíce utečencov. Ale nemáme o tom presné informácie. V Náhornom Karabachu žije okolo 150-tisíc ľudí. Len dve cesty však spájajú Arménsko s regiónom a neboli sme svedkami naozaj masívneho presunu civilistov. Otázkou, samozrejme, je, akým spôsobom zaistiť ochranu bežných ľudí. Azerbajdžanci bombardovali Stepanakert a Šuši. Arméni im to vrátili, ostreľovali Gjandžu aj niektoré ďalšie dediny. Obe strany tvrdia, že mieria len na vojenské ciele.
Foto: SITA/AP
Ale nie je to tak.
Katedrála v Šuši určite nie je vojenský objekt. Zasiahla ju najprv jedna bomba, po príchode záchranárov druhá. Do istej miery je tragédiou toho konfliktu, že je na periférii niekde medzi Európou a Áziou. Stala sa z neho zabudnutá vojna. Okrem toho je to mimoriadne komplikovaný konflikt. Obe strany majú svoju pravdu. Možno preto viaceré krajiny od konfliktu dávajú ruky preč. Je však potrebné nájsť kompromis, pri ktorom by jedna aj druhá strana niečo stratili. Riešenie, ktoré sa snažila presadiť Minská skupina OBSE, spočíva v takzvaných základných alebo madridských princípoch. Vznikli ešte v roku 2006 a v roku 2009 ich upravili v talianskej L'Aquile.
V čom spočívajú?
Podľa nich by Arménsko vrátilo sedem azerbajdžanských regiónov, ktoré sú okolo bývalého územia Náhornokarabašskej autonómnej oblasti z čias ZSSR. Zároveň by sa uskutočnilo referendum. Je takmer isté, že obyvatelia oblasti by chceli samostatnosť alebo pripojenie k Arménsku. Na celý proces by dohliadali nejaké mierové jednotky. Tie by zaistili, aby sa Azerbajdžan nepokúsil získať ďalšie územie, keby sa arménske jednotky stiahli zo siedmich spomenutých regiónov. Arménsko pred začatím bojov v septembri kontrolovalo 95 percent bývalej Náhornokarabašskej autonómnej oblasti. Azerbajdžan päť percent. Návrh je, že by táto časť územia zostala pod kontrolou Baku. Výmenou za to by Arménsko malo zabezpečené koridory, ktoré ho spájajú s Karabachom. Azerbajdžan by na územie, ktoré by získal, mohol vrátiť presídlených utečencov. Návrh je kompromis a nestranným pozorovateľom sa zdá férový. Samozrejme, Jerevanu a Baku sa nepáči. Ale formálne obe strany tieto princípy uznávajú. Dôležité je zapojenie medzinárodného spoločenstva. Moskva by preferovala ruských mierotvorcov, čo by jej umožnilo udržať si vplyv v regióne. Ideálnejší scenár by boli mierové jednotky z neutrálnejších krajín.
Ako súčasné boje menia dynamiku celého konfliktu?
Myslím si, že sa to mení. Arménsko začína chápať, že môže stratiť významné časti Karabachu. Celý región však asi nie. Stále sa bojuje najmä na rovinách a predhoriach. Blíži sa zima a boje sa môžu zaseknúť. Arméni majú veľké straty na životoch a majú už veľa zničenej vojenskej techniky. Azerbajdžan je na tom podobne, ale má prevahu vo vzduchu, hlavne pre využívanie tureckých a izraelských dronov. Zdá sa, že Jerevan nemá na ne účinnú odpoveď. Možno si Arménsko uvedomuje, že lepšie bude dohodnúť sa. Predpokladám, že do toho Jerevan tlačí aj Moskva. Naznačil to šéf Kremľa Vladimir Putin, keď hovoril o úlohe Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Povedal, že Rusko je viazané dohodou s Arménskom, ale v súčasnosti sa nebojuje na území Arménska. Putin akoby dal voľnú ruku Baku v Náhornom Karabachu. Rusko má záujem o udržanie dobrých vzťahov s Azerbajdžanom, aj preto, že mu predáva zbrane. Moskva hrá na obe strany ako zvyčajne.
Niektorí pozorovatelia po Sýrii a Líbyi vnímajú boje o Náhorný Karabach ako ďalší akýsi zástupný konflikt medzi Ruskom a Tureckom. Nie je to trocha prehnané hodnotenie?
Je to v prvom rade konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Áno, vstupujú doň aj iní aktéri. Turecko momentálne viac ako v minulosti podporuje Azerbajdžan a Rusko je viazané bezpečnostnými dohodami s Arménskom. Ešte to však neznamená, že je to zástupný konflikt. Možno chce Ankara Moskvu zamestnať na ďalšom fronte, ale to je už špekulácia. Môžeme vychádzať z toho, že Turecko do oblasti presunulo bojovníkov zo Sýrie a buduje si užšie obchodné vzťahy s Azerbajdžanom. Stále to však vnímam ako bilaterálny konflikt medzi Baku a Jerevanom. A na jeho pozadí sa Turecko snaží posilniť si svoj vplyv na južnom Kaukaze a Rusko si ho chce udržať.