Európsky parlament koncom marca schválil jeho správu o Srbsku, ktorá sa považuje za oficiálnu pozíciu Európskej únie ku krajine, ktorá deklaruje snahu vstúpiť do EÚ.
Ako zmenila pandémia choroby COVID-19 vzťahy Európskej únie a západného Balkánu?
Bez pandémie by sme teraz mali priaznivejšiu diskusiu o našich vzťahoch s krajinami západného Balkánu. V januári 2020 sme prijali strategické rozhodnutie o novej metodológii týkajúcej sa politiky rozširovania únie. Podarilo sa ňou zlomiť veto Francúzska, ale aj Holandska a Dánska, proti začatiu prístupových rozhovorov so Severným Macedónskom. Mali sme intenzívny priamy kontakt s regiónom, čo je v politike veľmi dôležité. Ako europoslanec však od marca minulého roku nie som schopný vycestovať mimo hraníc EÚ. Je to nariadenie europarlamentu súvisiace s pandémiou. Niektoré rozhodnutia sa však nedajú urobiť bez osobného kontaktu, bez rokovaní za zavretými dverami, najlepšie medzi štyrmi očami. Pandémia zároveň vytvorila väčší priestor pre sily, ktoré spochybňujú európsku budúcnosť regiónu.
V čom sa to prejavilo?
Narástol počet manipulatívnych a dezinformačných kampaní. Umožnili vytvoriť podstatnejšiu rolu pre iné mocnosti, aby predstavili alternatívnu odpoveď na pandémiu, ktorá môže byť iná ako európska a z ich pohľadu aj lepšia. Hovorím hlavne o Číne a Rusku. Najmä prvé mesiace pandémie ukázali, že únia musí zabrať, aby tomu bola schopná účinne čeliť. A v neposlednom rade sledujeme, že na západnom Balkáne narástol tlak na fungovanie demokratických inštitúcií. V regióne sa minulý rok konalo niekoľko volieb. V Srbsku, Severnom Macedónsku, Čiernej Hore, dva razy sa hlasovalo v Kosove a regionálne voľby boli v Bosne a Hercegovine. Tento rok sa chystajú voľby v Albánsku. Krajiny hlasovanie procesne zvládajú. Ale fungovanie demokratických inštitúcií zďaleka nie je dlhodobo také dobré, aké by malo byť. V dôsledku pandémie sa okrem toho mnoho rozhodnutí presunulo do rúk exekutívy. Snaha prehlbovať demokratické procesy na západnom Balkáne tým opäť utrpela. Takže, keď sa vrátim k pôvodnej otázke, pandémia má nepriaznivý vplyv na proces rozširovania, na rozmach dezinformácií a úlohu alternatívnych aktérov v regióne a na fungovanie demokratických inštitúcií.
V ktorej z krajín sú najvýraznejšie viditeľné tieto tri trendy?
Vidíme ich všade. Ťažko povedať, kde je to najvýraznejšie. Asi najväčšia geopolitická zmena sa udiala v súvislosti s výsledkami volieb v Čiernej Hore. V krajine došlo k politickej zmene, ktorú vítame, lebo sa udiala demokratickým spôsobom. Na druhej strane ju však sprevádzajú otázky o geopolitickom smerovaní štátu a jeho ochote plniť dôležité reformy na ceste do EÚ. Lebo sme práve vo fáze, keď si krajiny musia robiť domáce úlohy. Bez toho sa nepohnú vpred. Srbsko a Čierna Hora boli roky na čele pomyselného rebríčka štátov, ktoré rokujú o budúcom členstve v EÚ. Teraz však už nejaký čas prešľapujú na mieste. Výsledky minuloročných volieb to nezmenili. V Čiernej Hore okrem toho ešte vidíme presadzovanie sa možného väčšieho vplyvu vonkajších mocností, ako sú Rusko a Čína, ale aj susedné Srbsko, a potenciálne nebezpečnú snahu zmeniť niektoré zákony v oblasti súdnictva, spravodlivosti a občianstva. Zmeny sa majú udiať rýchlo a bez konzultácie či dokonca napriek odporúčaniam inštitúcií EÚ či Benátskej komisie. Je to aktuálne veľký problém a navyše sa tieto snahy dejú v krajine, ktorá je v ťažkej socio-ekonomickej situácii, na ktorú má vplyv pokračujúca pandémia. Čierna Hora je preto špeciálne zraniteľná.
V Srbsku tiež voľby nedopadli práve ideálne. Značná časť proeurópskych opozičných strán sa ich rozhodla bojkotovať, z čoho sme boli všetci sklamaní. A v predvolebnej kampani dominovali hlasy spojené s vládnou väčšinou. Potrebujeme pomôcť Srbsku, aby sa do politickej súťaže dostala väčšia rovnováha. Aby sa budúcoročné voľby konali férovejším a otvorenejším spôsobom, aby sa ich opozícia bola ochotná a schopná zúčastniť.
Ešte by som pripomenul, že sme očakávali aj dobrú správu z regiónu, že sa začnú prístupové rokovania so Severným Macedónskom. Do tohto rozhodnutia však zasiahli napäté bilaterálne vzťahy s Bulharskom. Okrem vonkajších síl, ktoré spochybňujú európsku budúcnosť západného Balkánu, sme teda svedkami aj rôznej vnútornej dynamiky v rámci celej oblasti. Hovorím o väčšom dôraze na národnú identitu, nové snahy interpretovať dejiny a bilaterálne spory, ktoré sme v minulosti videli v menšej miere. Koncept europeizácie regiónu sa dostal pod tlak zvonku, ale aj zvnútra.
Keby som mal vyzdvihnúť jednu pozitívnu vec, ktorá sa podarila, je to naštartovanie dialógu medzi Belehradom a Prištinou pod záštitou EÚ. Je to dôležitý krok. Bez tohto dialógu sa na západnom Balkáne nepohneme smerom k európskej budúcnosti a konštatujeme to aj v našej europarlamentnej správe o Srbsku. Bez toho, aby sa únia politicky a strategicky na západnom Balkáne viac angažovala, región sa nepohne vpred a bližšie k EÚ.
Ako by teda EÚ mala reagovať? Kde je únia?
Je to časť problému. Otázka – kde je EÚ – sa počas pandémie vyskytuje stále častejšie. Do istej miery to súvisí s manipulatívnymi a dezinformačnými kampaňami, ktoré sčasti prichádzajú aj z Ruska a Číny. Z objektívneho a materiálneho hľadiska je však EÚ počas pandémie na západnom Balkáne prítomná. Stačí sa pozrieť na objem multilaterálnej a bilaterálnej pomoci pre región, na to, koľko zdravotníckeho materiálu tam z EÚ za posledný rok išlo. Je to neporovnateľné s tým, čo dodali Rusko a Čína. Ale v ich prípade sa z toho urobila PR kampaň, ktorá dostala európsku politiku do defenzívnejšej polohy. Pred EÚ stojí veľká úloha, aby lepšie komunikovala, čo v regióne robí. Ale potrebujeme na to aj miestnych spojencov. Ak politické strany hovoria o európskej budúcnosti pre región, musia sa k nej hlásiť vo verejnej debate. To, že sa to nedeje, kritizujeme aj v mojej správe o Srbsku v Európskom parlamente.
Foto: SITA/AP, Darko Vojinovic
Momentálne je zásadnou témou týkajúcou sa pandémie očkovanie. Srbsko rýchlo stavilo na čínske, ale aj ruské vakcíny. Aj tu je asi namieste otázka, kde je EÚ.
Všetci by sme si želali, aby očkovanie napredovalo rýchlejšie. Myslím, že je nám v únii jasné, že pandémiu neprekonáme bez toho, aby sme vakcíny poskytli čo najväčšiemu počtu ľudí na globálnej úrovni. Na druhej strane, pár krajín k tomu pristúpilo veľmi uzavreto, s cieľom zaočkovať ľudí najmä doma. Vznikla istá nerovnováha v rýchlosti očkovania, ktorú pozorujeme dodnes. Dá sa to však prirovnať k futbalovému zápasu a sme ešte len niekde v 10. či 15. minúte. Týka sa to aj západného Balkánu. Koncom marca únia dodala prvé vakcíny do Severného Macedónska a Čiernej Hory. V apríli prišli ďalšie, aj do Srbska. Myslím, že sa rozbieha pomoc EÚ, ktorá bude rozhodujúca, aby sa k vakcínam dostal dostatočný počet ľudí v regióne, aby bolo zaočkovaných 60, 70 či 80 percent obyvateľov. EÚ má stále na západnom Balkáne podporu, ale musí o ňu aj bojovať. Prakticky musíme ukázať, že vieme otočiť skóre. Musíme sa do regiónu vrátiť fyzicky, sám čakám na to, kedy to bude možné. O západnom Balkáne budú mať v máji strategickú debatu ministri zahraničných vecí krajín EÚ. Potrebujeme viac takýchto signálov, že nám na regióne politicky záleží.
Prečo je to dôležité?
Som presvedčený, že budúcnosť západného Balkánu je európska. Nie je ruská ani čínska, či dokonca nedemokratická. Rozširovanie bolo často technické a byrokratické. V rámci únie a aj v dialógu s našimi partnermi musíme riešiť jeho politickú a strategickú dimenziu. Veď aj preto sme prijali novú metodológiu. Potrebujeme niekoľko dobrých príbehov z regiónu. Jedným z nich môže byť otvorenie prístupových rokovaní so Severným Macedónskom a Albánskom. Ďalším by mohlo byť prelomenie neistoty v súvislosti s Čiernou Horou a krajina by mohla zatvoriť niekoľko prístupových kapitol. Úspešným príbehom by mohlo byť, keby srbská vláda začala pracovať na tom, čo hovorí. Teda, že EÚ je pre ňu prioritou a bude robiť zásadné reformy v oblasti právneho štátu. Všetci sa potrebujeme pohnúť z miesta. Únia dlhé roky investovala na západnom Balkáne veľa politického kapitálu a peňazí. Je to účinný základ pre našu ďalšiu politiku. Musíme však našim spojencom v regióne priamo povedať, že nestačí len hovoriť, že chcú ísť do EÚ. Musia tak aj konať.