Ľudí tornádo šokovalo: Najhoršia je bezmocnosť

„Najhoršia je tá bezmocnosť. Nemôžete robiť vôbec nič, aby ste ochránili seba a majetok,“ hovorí Jiří Hrabica. Ešte stále sa mu chveje pohľad. Na jeho dom v obci Hrušky v zlomku sekundy zamierili škridly, drevá, železá v mohutnom víre. Ako črepiny sa zabodávali do domu, prerážali steny ako papier, zatiaľ čo sa krčil v technickej miestnosti.

, 26.06.2021 07:15
debata (3)

VIDEO: Pohľad z dronu na obec Hrušky zdevastovanú tornádom.

Ničivé tornádo si spočiatku nakrúcal na mobil. „Najprv prišiel silný vietor, z ničoho nič spadlo niekoľko krúp. Veľkých ako tenisové loptičky. A potom začali lietať škridly.“ Sused sa snažil dekami ochrániť bavorák, keď si Hrabica všimol, ako sa tornádo zvrtlo priamo na nich. Kričal na suseda, nech sa skryje. Nestihol. Dorezalo ho na ruke, na bruchu, na nohe. Leží v nemocnici, ale už je v poriadku. Hrabica skočil do domu, sotva stihol zatvoriť dvere, už to mlátilo navôkol.

Keď dvere otvoril, prišla druhá rana. Okná vybité. Ako vo vojne dostrieľaný dom, ktorý svojpomocne staval päť rokov. „Práve som mal dávať farbu, fasádu, dokončiť záhradu. Začínam odznova.“

Tornádo na Morave, Hrušky.
Tornádo na Morave, Hrušky.
+7Tornádo na Morave, Hrušky.

Zakýva chlapovi, ktorý mu pred časom vyhotovil strechu. „Ten pán je plne nápomocný. Ide si po ďalšie veci, zvoláva svojich kolegov, aby pomohli ľuďom zachrániť aspoň ten zvyšok, čo sa dá.“

Lenže z podaktorých domov sa nezachovali ani len zvyšky. Len desivá doširoka rozmetaná hmota niekdajšej obce. A v nej sa ponáhľa pán s doširoka roztvorenými očami. „Dom číslo 30,“ hovorí si akoby pre seba a pritom nahlas. „Hľadám sesternicu. Písal som jej cez WhatsApp, ale neozývala sa. Väčšina ľudí sa odtiaľto nevedela dovolať. Premýšľam, ako to mala spravené. Asi musím ísť spredu,“ a kráča chvatne ďalej. Ale kde je vpredu? A kde vzadu? Kde je vôbec ulica a kde dvor? Veď cez príbytky ľudí sa prelieva jedno strašidelné rumovisko.

VIDEO: Tvrdý úder tornáda. Polovicu moravskej obce Hrušky živel zničil.

Policajti nechcú ani novinárov vpustiť do „epicentra“. Skúšame to okľukou cez pole a pomedzi stromy. Stromy? Pahýle. Vietor povytrhával aj mohutné borovice, stromy ošklbal a polámal. Je na nich vidno, ako sa krútil, nie sú totiž zoradené rovno za sebou, ale stáčajú sa v obrovskom oblúku k jednému cieľu. K Hruškám.

Vzduchom musela letieť aj stará červená felícia, komusi pristála na dvore, obkrútila sa ako guma okolo stromu. Za ním stojí napoly zborený dom, z ktorého občas vychádzajú dvaja chlapi.

„Prišiel som zachrániť babičku a strýka. Volali ešte večer. Počuli silný hukot, mlátenie do dverí a vtom sa telefón prerušil,“ hovorí Peter. Babička aj strýko sú v poriadku. Na dome im postupne vymlátilo všetky okná, obaja sa postupne presúvali hlbšie a hlbšie do domu.

Peter to tu pozná, vedel, cez ktoré pole mal prejsť, ako prekľučkovať cez cesty, ktoré preťali popadané káble a stožiare vysokého napätia, no v niekoľkokilo­metrových kolónach medzi Břeclavou a Hodonínom bezmocne stáli stovky ľudí, ktorí chceli pomôcť príbuzným. Postupne sa im darilo prejsť. Nikto nezaháľal, syn dedovi hádzal poškodené škridly, bratranci behali s fúrikmi. Vonku ktosi rozložil gril a chystal občerstvenie pre rodinu, ktorá sa zhŕkla z Česka aj zo Slovenska, aby pomohla.

VIDEO: Tornádo na južnej Morave.

Príroda si robí, čo chce

Z jedného z domov civie obrovská diera na železnicu. A do tej diery akoby sa vietor snažil napchať všetko, čo ľuďom nakradol. Rebrík, tehly, smetiaky, bicykle. Odkiaľsi z ruín sa prihovorí pani. „Ste statik? Nie?“ zatvári sa smutne. Volá sa Dagmar Staňková. Dom je jej. Vyzerá, akoby z neho ostal stáť už len jediný roh. „Práve v tom rohu som sa schovala. Tam mám kúpeľňu, to malé okienko. Krčila som sa pri dverách, stískala som kľučku, aby ma nezabilo, a prosila pánaboha, nech to prestane,“ opisuje.

„Predtým som niečo také videla iba v televízii, teraz som to zažila… Som ročník 1968. Na nič podobné si nespomínam, nič také sme ako deti nezažívali. Vždy bola iba búrka a my sme počas nej behali vonku. Boli dobré zimy, studené zimy, krásne letá. Ale teraz je všetko obrátené. Počasie si robí, čo chce. Príroda si s nami robí, čo chce,“ zvraští obočie a vzápätí sa usmeje. „Ale mám dobrú rodinu, ktorá ma podrží.“ Prišli za vami? Jasné, aha, tu sú.

Pred domami organizuje rodinné záchranné práce Ladislava Macháčková. Bola akurát v práci, v pohostinstve, keď si chlapi začali nakrúcať tornádo na mobil. Vietor začal rozbíjať stoly. Videla, ako sa tornádo rúti aj na ich dom.

Doma malá dcéra plakala. Manžel sa snažil na poschodí niečo zachrániť. Vietor plieskal oknami, snažil sa ich zatvoriť, no dolámalo mu ruku. „Už ju má zafixovanú. U doktora nebol, urobili sme to sami, lebo nám povedali, že na to nie je čas.“

Najprv sa Hruškami prehnal vietor. A potom spúšť zalial prietržou. Macháčkovcom sa cez zborenú strechu valila voda, zamočilo steny, podarilo sa im zachrániť aspoň podlahy. Nestíhajú. Vedia, že ak by prišli na obecný úrad, hoci bez občianskeho, iba by vyplnili formulár, vyhľadali by ich v registri obyvateľov, hneď na ruku by im vyplatili 58-tisíc českých korún. „Nemali sme čas.“ Ale každá koruna sa im zíde. Len pred 14 dňami dokončili dom podľa svojich predstáv. „Teraz je všetko preč.“ Ale rodina je tu. Susedia, priatelia, známi, pracuje sa od včerajšieho večera. Pani Macháčková spala asi hodinu, manžel vôbec.

V maličkých obecných potravinách je tma. Pýtame sa, či sa dá platiť kartou. Pán, ktorý čosi hľadá v tmavých regáloch s čelovkou na hlave, sa rozosmeje. A čo by ste potrebovali, pýta sa predavačka? Vodu. Zoberte si, akú len chcete, je to v poriadku.

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Tornádo #tornádo na Morave
Flowers