Oslavný prejav
Podľa štátnej spravodajskej agentúry Sin–chua sa na pekinskom Námestí nebeského pokoja zúčastnilo na oslavách 70–tisíc ľudí. Velebili KSČ na tom istom mieste, na ktorom režim v roku 1989 krvavo potlačil demonštrácie študentov.
Zneli propagandistické piesne, viali červené zástavy, vojenskú moc krajiny pripomenuli prelety stíhačiek a vrtuľníkov. V prvom rade však dal výročiu jasný rámec prejav generálneho tajomníka strany a prezidenta Si Ťin–pchinga. Komunistický líder vo svojej reči brnkal na patriotické až nacionalistické struny. Býva to u neho zvykom, najmä keď sa obracia k domácemu publiku.
„Nikdy sme nezastrašovali, neutláčali, ani sme si nepodmaňovali obyvateľov iných krajín a ani nikdy nebudeme. Rovnako však nikdy nedovolíme, aby nás zastrašovali, utláčali, či aby si nás podmanili. Každý, kto to skúsi, zistí, že narazí na oceľovú stenu, ktorú ukovalo 1,4 miliardy ľudí,“ vyhlásil Si podľa denníka Guardian. „Nebudeme akceptovať svätuškárske reči od tých, čo si myslia, že majú právo nás poúčať,“ povedal šéf KSČ.
Si takto očividne reagoval na rastúcu kritiku režimu v Pekingu. Týka sa asertívnejšieho správania Číny na globálnej scéne a zároveň tvrdšieho kurzu, ktorý KSČ pod vedením súčasného lídra nasadila doma. Jeho súčasťou je masové potláčanie ľudských práv moslimskej menšiny Ujgurov v Sin–ťiangu alebo postupné likvidovanie demokratických pravidiel, ktoré ešte donedávna platili v Hongkongu.
Faktom je, že keď Si hovorí, ako sa krajina bude naďalej rozvíjať, keď ju budú riadiť komunisti, môže sa do istej miery odvolávať na historické skúsenosti.
„Z pohľadu KSČ sa dá povedať, že jej najžiarivejšia chvíľa prišla, keď sa jej v októbri 1949 podarilo založiť Čínsku ľudovú republiku. V skutočnosti sa to stalo napriek všetkému, čo strane stálo v ceste. Bol to v podstate zázrak a ešte tak 10 rokov predtým by to nikto nečakal. Japonská invázia mala brutálny vplyv na čínske obyvateľstvo a komunisti čelili perzekúciám od nacionalistického Kuomintangu. Napriek tomu z toho vyšla KSČ víťazne. Svedčí to o organizačných kapacitách komunistov a o tom, že komunisti boli schopní mobilizovať svojich stúpencov,“ vysvetlil pre Pravdu Daniel Leese, profesor čínskej histórie a politiky na Freiburskej univerzite.
Aký je podľa odborníka najtemnejší moment v histórii KSČ? „Nepochybujem o tom, že je to Veľký skok vpred, najmä jeho druhá časť po lete v roku 1959. Mao Ce–tung sa z politických dôvodov rozhodol, že zintenzívni nerealistickú agrárnu reformu, čo viedlo k veľkému počtu obetí. Na konci Veľkého skoku vpred v roku 1961 bola bilancia viac ako 32 miliónov mŕtvych. Väčšina zomrela od hladu, ale časť priamo zabil režim. Je to najhorší hladomor v histórii a stal sa v mierových časoch. Je to najtemnejšia chvíľa KSČ aj z toho pohľadu, že v Číne sa o tom, čo sa stalo, prakticky nehovorí. V najnovších knihách sa nespomínajú žiadne obete tejto kampane,“ pripomenul Leese.
Represívny cyklus
„Je to dobrá otázka, keď sa spýtame, či sa KSČ za niečo vo svojich storočných dejinách hanbí. Nie som si istý. Je to strana, ktorá má tendenciu nepriznávať si vlastné chyby. Dá sa povedať, že vo všeobecnosti sa takto správajú autoritatívne režimy. KSČ žiada od občanov, aby sa vzdelávali, aby sa sebakriticky priznali, keď hlásajú veci, ktoré nie sú v súlade s oficiálnou líniou. Strana sa však nezaoberá vlastnými chybami a v mene stability ich zametá pod koberec, aby si udržala akúsi auru neporaziteľnosti,“ povedal pre Pravdu Rory Truex, odborník na Čínu z Princetonskej univerzity.
Expert tvrdí, že jednotliví čínski lídri majú na veci rôzne pohľady. „Ale nemyslím si, že skutočne ľutujú represie v Hongkongu, v Sin–ťiangu, v Tibete či na Námestí nebeského pokoja, pretože z ich pohľadu majú podporiť stabilitu, čo je základná mantra KSČ,“ ozrejmil Truex.
V tejto chvíli je KSČ stále menej ochotná tolerovať odlišné pohľady na vývoj krajiny. „Zdrojom moci režimu je teraz rozhodnutie Si Ťin–pchinga o autoritatívnej vláde jedného človeka. On je štát aj strana. No zároveň je to najväčšia slabina KSČ. Si sa v podstate stal doživotným lídrom. Ale čo sa stane, ak náhle zomrie alebo bude robiť zlé rozhodnutia? Legitimita strany závisí od jedného človeka. Ale ľudia s absolútnou mocou sú nebezpeční,“ skonštatoval pre Pravdu odborník na čínsku politiku Lawrence Reardon z univerzity v New Hampshire.
Foto: SITA/AP, Li Xueren
Stále výraznejšie autoritatívne tendencie režimu sa prejavujú aj v zahraničnej politike Pekingu. „Patril som k ľuďom, ktorí podporovali nadväzovanie vzťahov s Čínou, lebo je to dôležité. Ale je stále zložitejšie nájsť pre to dobré argumenty. Preto sa aj môj pohľad mení. Ako spolupracovať s vládou, ktorá väzní státisíce moslimov v Sin–ťiangu a ešte si myslí, že je to v poriadku? Keď sa rozprávate s čínskymi predstaviteľmi, vôbec nechápu, prečo sa tým niekto zaoberá,“ povedal Truex. „Čínsky režim sa zmenil. Je represívnejší. Aj preto narastá antipatia Západu proti nemu. Je však dobré si pripomenúť, že krajina sa vyvíja v cykloch. V dejinách Číny boli naozaj veľmi temné obdobia a potom sa to zmenilo. V tejto chvíli sme v represívnom cykle. Ale možno to jedného dňa otvorí cestu niekomu progresívnejšiemu. Azda sa to stane o niekoľko rokov, no môže to byť aj o ďalších 20. Nevieme to,“ dodal Truex.
Expert: Si Ťin–pching bude mať moc až do smrti
Komunistická strana Číny (KSČ) oslavuje sto rokov od založenia, ale nad pokračovaním režimu visia aj otázniky. Pre Pravdu to v rozhovore pripomenul Rory Truex, odborník na Čínu z Princetonskej univerzity. Istým zdrojom nestability je vláda súčasného generálneho tajomníka strany Si Ťin–pchinga. Nie je jasné, či na budúci rok začne s odovzdávaním funkcií. Po 10 rokoch pri moci by to urobiť mal, hoci podľa nových pravidiel by mohol na čele režimu aj pokračovať.
Ako vyzerá budúcnosť KSČ, je pokračovanie jej vlády zaručené?
V Číne vidíme jeden z mála autoritatívnych režimov, ktorý dokázal nastaviť pravidlá odovzdania moci. Väčšinou je to iné. Autoritatívni lídri neraz zomierajú v úrade. Či už prirodzene, alebo ich niekto odstráni. Veľmi málo takýchto režimov má vytvorený rámec nástupníctva takým spôsobom, ako ho vytvorili čínski komunisti. Ale momentálne je tento systém spochybnený. Inštitúcie, ktoré má strana na to, aby mocenské elity nezačali bojovať medzi sebou, sa otriasajú. Očividne sú za tým kroky lídra režimu Si Ťin–pchinga.
Je z toho vyplývajúca neistota momentálne možno najväčšou slabinou KSČ?
Ťažko povedať. Ale už na budúci rok by sa mal podľa nastavených pravidiel začať proces, keď Si Ťin–pching skočí ako generálny tajomník strany, ako šéf ústredného vojenského výboru a ako prezident krajiny. Mal by sa vzdať všetkých týchto funkcií. Znamená to, že by sme už mali mať aspoň signály, kto by ho mohol nahradiť. Po prvý raz za niekoľko desaťročí však nevieme, kto by mal tvoriť ďalšiu generáciu čínskych lídrov.
Čo to znamená?
Je možné to vysvetliť viacerými spôsobmi. Jedným je, že Si Ťin–pching sa snaží uchopiť moc, ale je možné, že ostatní čínski lídri sa proti tomu postavia. Nedá sa vylúčiť ani to, že to prerastie do niečoho, čo bude vyzerať škaredo. Do rozporov medzi elitami, možno aj do snahy o puč. Chaos v politickom zákulisí si ani nemusíme všimnúť, až kým neprinesie nejaký výsledok. Politologické teórie nám však hovoria, že keď sa v autoritatívnom režime jeden z lídrov snaží prevziať moc na úkor ostatných, dá sa očakávať ich nespokojnosť. Preto nad rokom 2022 visí veľký otáznik. Zostane Si Ťin–pching pri moci a budeme svedkami problémov v radoch KSČ? Alebo predsa len strana pristúpi k niečomu, čo bude vyzerať ako pomerne normálne odovzdanie funkcií? Ak bude platiť druhý scenár, jedna vec je jasná.
Aká?
Bez ohľadu na to, čo sa stane, Si Ťin–pching zostane v rámci režimu dôležitým hráčom. Dokonca si myslím, že najdôležitejším. Až kým nezomrie. Neexistuje scenár, v rámci ktorého by odovzdal moc niekomu, komu nedôveruje. Keby to Si Ťin–pching urobil, stal by sa zraniteľným. Preto očakávam, že buď zostane pri moci, alebo budeme svedkami toho, že do funkcií sa dostane nejaký jeho poskok, ktorého bude z pozadia kontrolovať.