Tri desaťročia bola vami vedená Demokratická strana socialistov vedúcou politickou silou Čiernej Hory. Ako túto éru vnímate?
Mali sme neobyčajnú skúsenosť. Tridsať rokov kontinuity pri výkone moci v Európe nie je častý prípad. Za to obdobie sme uskutočnili veľmi dôležité veci pre krajinu, čo nás napĺňa spokojnosťou. Sme jediná exjuhoslovanská republika, na ktorej území nebola v deväťdesiatych rokoch vojna. V tom období sme upevnili stabilitu a multietnický súlad. Popritom sme nastavili ekonomickú udržateľnosť. Čierna Hora patrila k najmenej rozvinutým exjuhoslovanským republikám, bola užívateľom ekonomickej pomoci z federálnej pokladnice. V roku 1994, v čase tvrdých sankcií medzinárodného spoločenstva proti Srbsku a Čiernej Hore, sme povedali: Ďakujeme, neprosíme si viac tú pomoc, budeme žiť zo svojej práce. Odvtedy to trvá a Čierna Hora sa rýchlo rozvíja. Obnovili sme nezávislosť, a to spôsobom, ktorý bol veľmi neobvyklý pre západný Balkán. V našom priestore sa štát odjakživa utváral vojnou. My sme ho vytvorili demokratickým referendom. Vzápätí sme ukázali, načo nám je nezávislosť. Potrebovali sme ju, aby sme krajinu vrátili do Európy. V prístupovom procese s EÚ máme už otvorené všetky kapitoly. Považujeme to všetko za významné úspechy.
Po vlaňajších parlamentných voľbách vaša strana stratila kľúčovú pozíciu, svoj koaličný potenciál. Kde vidíte príčiny?
Je logické, že v istom momente dôjde k výmene vlády. U nás sa to stalo vlani v auguste. Dospeli sme k tomu aj preto, lebo človek, ktorý je dlho pri moci, možno ani neregistruje slabiny, ktoré kumuluje pod sebou, kým vládne. Popri dobrých výsledkoch sa ukázali aj isté slabé miesta a ľudia sa rozhodli, že dajú šancu iným. Rozdiel bol veľmi malý. Tisícsedemsto hlasov rozhodlo o tom, že dnes máme v parlamente o jedného poslanca menej. Mnohí vtedy pochybovali, či naša vláda uzná výsledky volieb. Uznali sme ich okamžite. Tiež sa pochybovalo o tom, ako sa uskutoční prechod moci. Odovzdali sme ju bez akýchkoľvek problémov či zdržiavania. Hneď sme vyhlásili, že sa cítime byť zodpovední za vytvorenie štátu a zostávame zodpovední za jeho rozvoj. Znamená to, že budeme pracovať ako zodpovedná opozícia, budeme prispievať k rozvoju inštitúcií a ekonomiky a podporíme každé rozhodnutie novej vlády, ktorá povedie krajinu do Európy. Prirodzene, voči novej vláde sme kritickí, to je svojím spôsobom úloha opozície. Navyše nám poskytuje dostatok argumentov, aby sme boli kritickí. Ale pridŕžame sa zásady, že všetko, čo Čiernu Horu vedie do Európy, má našu podporu.
Malo na zmenu vlády vplyv aj prijatie zákona o slobode vierovyznania, ktoré vyvolalo značné protesty?
Malo. Ale svoju rolu zohralo viacero faktorov. Bez akýchkoľvek pochybností predovšetkým koronakríza s opatreniami, aké si vynútila. Tie nám znemožnili viesť našu tradičnú kampaň. Celé tri desaťročia sme pred voľbami chodili z domu do domu. Tentoraz sme nemohli. To je jedna vec. Pripúšťam, že čas prijatia zákona o slobode vierovyznania bol chybne zvolený. To, že sa to udialo niekoľko mesiacov pred voľbami, vytvorilo väčší konflikt vo vzťahu medzi štátom a srbskou pravoslávnou cirkvou, než sme predpokladali, a stálo nás to časť podpory. A napokon, ako som spomínal, zavážilo aj isté presýtenie sa ľudí jednou vládou, ktorá bola pri moci tridsať rokov, a konfrontácia s našimi nahromadenými slabinami. Tieto tri faktory zohrali úlohu pri výmene vlády. Ale nevnímame to nijako tragicky. K výmene vlády raz muselo dôjsť. A bez ohľadu na to, že nová vláda nekoná tak presvedčivo, verím, že z tejto novej skúsenosti vyjde Čierna Hora demokraticky zrelšia a bude viac schopná obstáť zoči-voči výzvam budúceho rozvoja.
Vznikla vláda, v ktorej sú síce zastúpené aj proeurópske sily, ale aj sily orientované jednostranne prorusky a prosrbsky. Ako to vplýva na euroatlantickú orientáciu Čiernej Hory?
Táto koalícia sa dala dohromady na platforme zmeny. Medzi jej členmi sú však veľmi hlboké ideologické a programové rozdiely. Spája ich to, že chceli zameniť dovtedajšiu vládu. Súčasnú vládnu konfiguráciu tvoria tri zoskupenia. To dominantné, ktoré v parlamente tvorí dve tretiny vládnej koalície, samo o sebe tvrdí, že zastupuje veľkosrbskú politiku v Čiernej Hore a v súlade s tým presadzuje ruské geopolitické záujmy na Balkáne. Svoje väzby na srbského prezidenta neskrýva ani ono, ani on. Zvyšné dve zoskupenia sú nové. Chrbtovú kosť jedného tvoria Demokrati Čiernej Hory, ktorí sú odídenci zo strany dlho spojenej s režimom Slobodana Miloševiča. Majú za sebou túto minulosť, ale súčasne ukazujú istú ochotu prispôsobiť sa požiadavkám života v zjednotenej Európe. Sú v istom evolučnom procese. Spravia jeden krok, ktorý je sľubný, čo sa týka Európy, a potom majú problém, aby hlasovali v parlamente za odvolanie ministra, ktorý popieral srebrenickú genocídu. Tretie, a najmenšie koaličné zoskupenie, pozostáva dominantne z Čiernohorcov nespokojných s pôsobením predchádzajúcej vlády. Sklamalo ich to, že neboli naplnené ich očakávania, a rozhodli sa stať súčasťou novej vládnej koalície. Do volieb bola väčšina súčasnej vládnucej koalície veľmi explicitná v odpore voči nezávislosti Čiernej Hory, uznaniu Kosova, členstvu v NATO a v skutočnosti – hoci to otvorene nehlásali – sa stavali aj proti našej európskej ceste. Kým my sme žiadali zásadné reformy, ktoré by priblížili Čiernu Horu Európe, oni boli proti tomu. Po voľbách uzavreli dohovor, v ktorom sa zaviazali zladiť strategické smerovanie s rozvojom Čiernej Hory. V konkrétnej činnosti však často robia kroky, ktoré nepotvrdzujú, že by boli skutočne oddaní európskym hodnotám.
Má dnes európska budúcnosť pre vašu krajinu a celý západný Balkán alternatívu?
Na Balkáne demarkačná línia všetkých politických rozdelení vedie medzi tými, čo sú za európsku budúcnosť a čo sú za konzervovanie daného stavu. Tí, čo presadzujú konzervovanie pretrvávajúceho stavu, vychádzajú z teórie, že na západnom Balkáne nie je možná multietnická demokracia, treba prestať s tou ilúziou a celý región by sa mal prekomponovať. Vychádzajú z idey, že treba vytvoriť tri rozšírené multietnické štáty: veľké Srbsko, veľké Albánsko a veľké Chorvátsko. Ako je známe, to bola idea deväťdesiatych rokov. S tými ideami sa išlo do vojny. Napokon z toho však neboli tri veľké štáty, ale veľká tragédia. Stopäťdesiattisíc ľudí prišlo o život. Vracať sa dnes k tým ideám by bolo sebazničujúce.
Poslanci čiernohorského parlamentu po dramatických diskusiách nedávno schválili rezolúciu odsudzujúcu genocídu v Srebrenici z júla 1995. Schválili ju pomerne veľkou väčšinou zástupcovia opozičných i niektorých vládnucich strán, čo bolo povzbudzujúce v atmosfére inak poznačenej mnohými politickými spormi.
Podarilo sa nám uvážlivým balansovaním a kompromismi dosiahnuť, aby menší a najmenší koaliční partneri hlasovali za tú rezolúciu. Veríme, že tieto zoskupenia majú istý potenciál pre občiansku a proeurópsku politiku. Snažíme sa, aby tak vplývali na upevňovanie proeurópskeho potenciálu v Čiernej Hore. Ale stále sú nekonzekventní – hlasovali síce za rezolúciu, ale jedno z tých zoskupení nehlasovalo za odvolanie ministra, ktorý genocídu popieral. Naďalej sa však budeme snažiť, aby sa viac prepojili politické subjekty, ktoré sú ochotné spolupracovať na budovaní európskej budúcnosti Čiernej Hory.
Myslíte si, že strany, ktoré hlasovali za rezolúciu odsudzujúcu srebrenickú masakru, môžu byť zárodkom budúcej možnej koalície?
Podľa mňa sme v Čiernej Hore príliš dlho zotrvali na rozdelení, ktoré bolo pred referendom o nezávislosti. Aj dnes máme independistov a unionistov, čiže tých, čo sú za nezávislosť, a tých, čo presadzujú zväzok so Srbskom. Tá otázka bolo pritom vyriešená pred pätnástimi rokmi. Myslím si, že nastal čas na reštrukturalizáciu politickej scény. Predpokladám, že naďalej zostanú dve platformy – jedna bude proeurópska, druhá protieurópska, nacionalistická, čo na západnom Balkáne znamená šovinistická, pretože, žiaľ, nacionalizmus sa v našom regióne tak prejavuje. Nepochybujem, že na takej platforme zostane hlavný subjekt súčasnej vládnej koalície. Ale je reálna šanca, že všetci ostatní budú na druhej strane. Stačí sa pozrieť na prieskumy verejnej mienky, ktoré ukazujú, že 75 percent ľudí v Čiernej Hore je za Európu. Ak sa nám ich podarí spojiť na proeurópskej platforme, nemusí ísť nevyhnutne o jednu koalíciu. Je tu potenciál pre dve proeurópske koalície, aby sa mohli striedať pri moci bez toho, aby sa zatriasla zem. Problémom totiť nebolo to, že sa vlani v auguste vymenila vláda. Problém je to, že ľudia zapochybovali, či krajina zostane na ceste európskeho rozvoja.
Spomenuli ste, že vaša krajina má otvorené všetky kapitoly prístupového procesu do Európskej únie. Na západe nášho kontinentu však – azda s výnimkou odchádzajúcej nemeckej vlády Angely Merkelovej – prevláda určitá skepsa voči myšlienke rozširovania únie na západnom Balkáne.
To je vážny problém. Funkcionári z Bruselu majú pravdu, keď hovoria, že reformné úsilie na západnom Balkáne nie je dostatočné. Európske hodnoty skutočne nie sú dostatočne zakorenené v našom regióne. Trhové reformy, demokracia, právny štát – tam všade sú nedostatky. Preto tak veľmi potrebujeme povzbudenie v podobe vízie, že treba zjednotiť Európu, začleniť do nej západný Balkán. Také povzbudenie existovalo, keď Slovensko a iné krajiny strednej a východnej Európy išli za svojim európskym cieľom. Dnes chýba. Stačí sa pozrieť na skúsenosť s predchádzajúcou Európskou komisiou. Prvé vyhlásenie Jeana-Clauda Junckera bolo, že počas mandátu jeho komisie sa EÚ rozširovať nebude. Horšie posolstvo pre západný Balkán sa ani nedal vyslať. To znamená, že keď to nemôžeme dosiahnuť, OK, budeme sa zaoberať niečím iným. A keď sa nevenujete reforme a europeizácii, tak sa otvára priestor pre spiatočnícku politiku, k úvahám, že možno naša budúcnosť nemusí byť európska, ale môže byť vo vytváraní tých zväčšených národne homogénnych štátov. A keď dospejete do tohto stavu, stávate sa terčom druhých geopolitických hráčov, ktorých platformy sú v rozpore s európskou. Najofenzívnejším je v tomto smere Rusko, ktoré vystupuje z pozícii protichodným európskej jednote a európskeho systému hodnôt. Moskva logicky využíva západný Balkán ako platformu svojej hybridnej vojny proti Európe, lebo tento región nemá dostatočnú imunitu proti takýmto útokom. Na druhej strane Rusko ráta so svojimi tradičnými pevnosťami na západnom Balkáne. Čiže diagnóza je takáto: Tam kde nie je Európa, nenastáva vákuum, ale prichádzajú tretie krajiny, ktoré sa západný Balkán pokúšajú odvrátiť od jeho európskej a euroatlantickej perspektívy.
Myslíte si, že na východe Európy lepšie vidíme strategický význam rozšírenia únie aj na juhovýchode kontinentu?
Všetky krajiny zo strednej a východnej Európy, ktoré v roku 2004 boli prijaté do EÚ, oveľa lepšie chápu geopolitický význam západného Balkánu a potrebu Európy integrovať ho, ako žiaľ, stará Európa. Veľmi nás povzbudili posolstvá, ktoré nám vyslala nová predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, keď ohlásila ofenzívnejšiu politiku rozšírenia. Paralelne s tým ale prichádzajú aj iné signály zo starej Európy. A tie znejú: najskôr dokončíme prácu s uprataním nášho domu a potom sa vrátime k záležitosti rozšírenia. Viete, ako to vidím ja? Ak Európu vnímame ako náš spoločný dom, v tom dome je jedna izba, ktorá žije úplne podľa mimoeurópskych pravidiel. To je Balkán. V tom celom dome máte svoje vlastné problémy, hovoríte, že vašou prioritou je dať ho do poriadku. Ale v tej zabudnutej izbe riskujete, že v ľubovoľnej chvíli vzbĺkne požiar. A to už nie je len otázka bezpečnosti západného Balkánu, ale celej Európy. Máme skúsenosti z deväťdesiatych rokov. Koľko Európa minula svojich prostriedkov, koľko životov svojich občanov, členov misií, obetovala pri hasení vojnového požiaru v priestore bývalej Juhoslávie. Podľa mňa oba tie procesy nielen môžu, ale musia ísť paralelne. Európa určite potrebuje konsolidáciu, ale súbežne s ňou by mal napredovať aj proces rozšírenia na západný Balkán.