Ukrajina stále existuje ako nezávislý štát. Nie je to bežná vec

"Je lepšie, keď Kyjev dáva väčší dôraz na reformy a menej na to, že je obeťou agresie Moskvy,“ povedala pre Pravdu odborníčka na Ukrajinu Susan Stewartová z Nemeckého inštitútu pre medzinárodné a bezpečnostné vzťahy. Samostatná Ukrajina vznikla 24. augusta 1991. V rámci osláv sa včera v Kyjeve konal ustanovujúci summit Krymskej platformy. "Jej konečným cieľom je ukončenie okupácie Krymu,“ pripomenula Stewartová.

, 24.08.2021 06:00
Ukrajina Kyjev Nezávislosť Vyhlásenie Výročie Foto: ,
Vojnoví veteráni držia národnú vlajku pri príležitosti osláv 30. výročia vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny.
debata (147)

Slovensko na schôdzke zastupoval premiér Eduard Heger. Predseda vlády prisľúbil, že jeho vláda sa do práce platformy bude zapájať. Heger opätovne zdôraznil, že Slovensko nikdy neuzná ilegálnu anexiu Krymu Ruskom.

Keď sa pomaly ku koncu chýlila existencia ZSSR, vznikla 24. augusta 1991 nezávislá Ukrajina. Napriek mnohým veľkým ťažkostiam je to stále nezávislý štát. Ak sa pozriete do minulosti, vidíte nejaké politické a spoločenské trendy, ktoré krajinu ovplyvňovali pred 30 rokmi a stále majú na dianie dosah? Alebo je Ukrajina roku 1991 neporovnateľná s Ukrajinou roku 2021?

Na jednej strane sme svedkami až pozoruhodnej kontinuity v tom zmysle, že hoci sa Ukrajina vyvíjala mimo sovietskeho prostredia, dialo sa to tak, že nedokázala prekonať niektoré nedostatky týkajúce sa fungovania štátu. Tieto problémy sa rozvinuli a sú iné, keď ich porovnáme s dobou ZSSR. Ale stále existujú, napriek tomu, čo Kyjev často tvrdí. Teda, že jeho cieľom je hlbšia integrácia so Západom. Ukrajina v tom postúpila a určite je potrebné povedať, že na to, ako vyzerá, majú vplyv aj vonkajší aktéri. No sme svedkami istého sklamania, kam sa krajina po 30 rokoch dostala. Aj vzhľadom na to, čo o jej smerovaní často hovoria ukrajinské elity.

Čo je najväčším úspechom Ukrajiny za 30 rokov?

Vrátila by som sa k tomu, čo ste naznačili v prvej otázke. Ukrajina stále existuje ako nezávislý štát. Keď sa pozrieme hlbšie do histórie, nedá sa povedať, že je to bežná vec. Ukrajinu si mocnosti často delili. Je to štát, ktorý sa stále pohybuje v akejsi sivej zóne. Kyjev si nie je celkom istý, odkiaľ môže čerpať zdroje na svoju bezpečnú existenciu, ako sa o ňu postarať zvnútra a vytvoriť pre seba stabilné prostredie. Už som spomenula, že v tomto prípade sú pre Ukrajinu dôležití aj vonkajší partneri. Krajina si však nezávislosť udržala, hoci stratila časť svojej suverenity a má problém s územnou celistvosťou, pretože Rusko anektovalo Krym a destabilizovalo niektoré oblasti východnej Ukrajiny.

Určite sa dá povedať, že tieto kroky Moskvy v roku 2014 boli najhoršími momentmi v histórii modernej samostatnej Ukrajiny. Krym Rusko stále ovláda a na východnej Ukrajine pokračuje vojna. Dalo sa pred siedmimi rokmi konfliktu zabrániť?

V prípade anexie Krymu si nie som istá. Ale vojne v Donbase sa určite dalo zabrániť. Konflikt sa v podstate snažili spustiť skupiny malých miestnych kriminálnikov. Hovorili o akomsi Antimajdane či vlastnom Majdane a kritizovali novú vládu v Kyjeve. Keby bol ukrajinský štát silnejší, mal väčšiu kontrolu nad políciou a bezpečnostnými zložkami a mal väčšiu vôľu nastoliť poriadok na východe štátu, neotvoril by sa taký priestor pre Rusko, aby v regióne začalo podporovať sily, ktoré boli v tom čase iba okrajové. Dá sa však povedať, že Moskva sa na to odhodlala aj preto, že bola úspešná pri anexii Krymu. Ale v prípade Donbasu existovali možnosti, ako riešiť situáciu, aby sa Ukrajina vyhla tomu, čoho sme svedkami doteraz.

Má Kyjev teraz nejaké možnosti, čo sa týka konfliktu na východe?

Ukrajina má oveľa menší manévrovací priestor, ako mala v roku 2014. Rusko sa už v Donbase takpovediac zabývalo. Myslím si, že Kyjev by sa mal sústreďovať na zreformovanie krajiny. Mohlo by to mať vplyv aj na dianie v Donbase. V tomto regióne má Rusko v podstate veto, čo sa týka diania. No už tak celkom neplatí v súvislosti s reformami, ktoré by mal Kyjev robiť. Ukrajina môže ukázať, že je schopná konať a presadiť dôležité zmeny vo fungovaní štátu. Západ by potom mohol mať ešte viac chuti a motivácie, aby Kyjev podporoval. Zároveň by to malo nepriamy vplyv na vnímanie ukrajinského štátu na okupovaných územiach.

Ukrajina na 30. výročie nezávislosti vytvorila Krymskú platformu. Myslíte si, že táto diplomatická iniciatíva môže zmeniť dynamiku vzťahov medzi Kyjevom a Moskvou?

Nepredpokladám to, keďže Rusko sa do formátu nezapojilo a je vysoko nepravdepodobné, že by sa k nemu pridalo. Konečným cieľom platformy je ukončenie okupácie Krymu. Rusko to kategoricky odmieta. Je dobré, keď sa Ukrajine darí, aby anexia Krymu zostala súčasťou medzinárodnej agendy, aby mohla partnerov informovať o militarizácii polostrova, environmentálnych otázkach, porušovaní ľudských práv a o dianí v čiernomorskom regióne. Krymská platforma nie je zlá iniciatíva. Ale zdroje Ukrajiny sú limitované, preto si myslím, že je lepšie, keď Kyjev dáva väčší dôraz na reformy a menej na to, že je obeťou agresie Moskvy.

Mohli by krajiny Európskej únie a Západu platformu využiť, aby ukrajinskú vládu tlačili do reforiem?

Nemyslím si to. Západní aktéri musia ukázať, že na anexiu Krymu nezabudli. Ich podpora by nemala byť podmienená reformnou agendou Ukrajiny. Územnú celistvosť krajiny a jej suverenitu chráni medzinárodné právo. Je možné podporovať Krymskú platformu a zároveň pripomínať Kyjevu, že sa musí sústreďovať na špecifické reformy.

Pred niekoľkými dňami sa ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sťažoval, že Západ váha, čo sa týka pozvánky do NATO, a vždy spomína korupciu, keď hovorí o Kyjeve. Má Zelenskyj dôvod na frustráciu alebo jeho slová skôr vnímate ako odkaz pre domácu politickú scénu?

Ukrajina bola často v histórii medzi dvoma blokmi či mocnosťami. Výrazne to ovplyvňuje debatu na jej politickej scéne, ktorá sa spája s tým, že Ukrajina je niekomu podriadená alebo jej hrozí nebezpečenstvo, že sa bude musieť niekomu podriadiť. Na jednej strane z toho vyplýva, že Kyjev trvá na tom, že nikomu nebude ustupovať. Ale pramenia z toho aj sťažnosti, že Západ sa dostatočne nezaoberá Ukrajinou, že si neuvedomuje jej strategickú dôležitosť pre európsku bezpečnosť. Asi je to pravda. Ale ukrajinské politické elity sa potom do istej miery zbavujú zodpovednosti za to, akú úlohu by mohli zohrávať v snahe dosiahnuť to, o čom hovoria.

Nemecko a USA len nedávno uzavreli dohodu, ktorá sa týka dostavby plynovodu z Ruska Nord Stream 2. Nielen z Ukrajiny, ale aj z ďalších štátov regiónu znie, že sa zrodila bez nich. A že je to dôkaz toho, že veľmoci sú ochotné uzatvárať dohody bez toho, aby sa pýtali krajín v strednej a východnej Európe, či sú s nimi spokojné. Súhlasíte s touto kritikou?

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že je to problém. V nemeckej politike stále existuje tendencia, ktorá sa dá opísať tak, že Rusko má byť na prvom mieste. Nemeckým elitám, ale aj tým vo Francúzsku a inde, je potrebné neustále pripomínať, že musia viesť dialóg s krajinami na východ od EÚ a brať do úvahy záujmy štátov, ako sú Slovensko, Česko, Poľsko či tie v Pobaltí. Otázkou je, čo sa dalo v súvislosti s dohodou USA a Nemecka o plynovode urobiť inak. Osudom Nord Stream 2 sa asi oveľa skôr mali zaoberať viaceré štáty. Terajšia dohoda je najmä o tom, že Washington chcel ukázať, že má záujem o pozitívne vzťahy s Berlínom. Nepodporujem však výstavbu plynovodu a Rusku by sme mali vyslať úplne iné signály v súvislosti s tým, či a ako sa s ním dá spolupracovať. Nemali by sme sa zapájať do projektu, ktorý je pre Moskvu jednoznačne dôležitý z politického a geopolitického hľadiska a slúži na posilnenie pozícií režimu v Kremli a tých aktérov, ktorí ho podporujú.

© Autorské práva vyhradené

147 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Ukrajina #Donbas #anexia Krymu #vojna na Ukrajine
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy