Mala by sa Európa pripraviť na veľký počet utečencov z Afganistanu?
Taliban použitím sily prebral moc a z predchádzajúcich skúseností s týmto hnutím vieme, že to pravdepodobne bude pre ľudí v Afganistane veľmi zlé. Predpokladané porušovanie ľudských práv asi najviac zasiahne ženy a dievčatá, ale nielen tie. V prípade ľudí, ktorí sa snažia odísť z Afganistanu, môžeme povedať, že majú dôvod na vážne obavy. Určite ich situácia spadá pod Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z toho hľadiska by sme sa mali snažiť evakuovať ľudí tak rýchlo, ako je to možné. Mali by sme sa pokúsiť z krajiny dostať nielen občanov európskych štátov, ale aj Afgancov, ktorí nám pomáhali. Je veľmi dôležité pripomenúť, že Talibanu je jedno, či sú to ľudia, ktorí spolupracovali so zahraničnými jednotkami, alebo napríklad niekto, kto bol iba kuchárom nemeckej vlády. Lebo vidíme, že sa v tom robia rozdiely. Že by sme povedzme mali zobrať len tlmočníkov, ale len takých, ktorí pracovali pre naše vlády dostatočne dlho, lebo tí sú v najväčšom ohrození. Ale čo to znamená dostatočne dlho? My sa tým zaoberáme, ale Talibanu je to jedno. Je to takmer smiešna debata. Mali by sme evakuovať čo najrýchlejšie čo najviac ľudí, ktorí mali niečo spoločné so zahraničnými vládami.
Ale takých je pomerne veľa.
Pozrite sa, pri každom politickom rozhodnutí sa berie do úvahy, koľko ľudí doň zahrniete a koľkí zostanú mimo. Neexistuje politika, ktorá by vyriešila problémy všetkých, ktorí si to takpovediac zaslúžia. Vždy to závisí od vlády a od situácie. Aj teraz stojí otázka, či radšej do evakuácie zahrnúť menší, alebo väčší počet Afgancov.
Aký postoj zvolia západné vlády?
Predpokladám, že sa rozhodnú pomôcť menšiemu počtu ľudí. Ale aj v tomto budú rôzne vlády postupovať odlišným spôsobom, ako to už vidíme. Spojené štáty sú zatiaľ najotvorenejšie, kým mnohé iné krajiny sa skôr uzatvárajú. Holandsko tvrdilo, že zoberie len spolupracujúcich tlmočníkov, nakoniec parlament rozhodol, že kritériá rozšíri, ale nie je celkom jasné, koho sa budú týkať. A hovorím len o Afgancoch, ktorí pracovali pre zahraničné jednotky a vlády. Mnoho ďalších obyvateľov krajiny je v nebezpečenstve a potrebuje pomoc.
Čo bude s nimi?
Nemali by sa dostať k tomu, že sa v Európe zopakujú roky 2014, 2015 a 2016 (migračná kríza, pozn. red.). Musíme riešiť, čo sa deje. Mnoho ľudí z Afganistanu má skutočný nárok, aby žiadalo o azyl. Veľký počet Afgancov sa desaťročia nachádza v Iráne a v Pakistane. Dá sa predpokladať, že tieto krajiny nebudú až také ochotné starať sa o ďalších. Najlepší spôsob, ako manažovať migráciu, by bol, keby európske vlády priamo presídľovali Afgancov. Je potrebné vytvoriť humanitárne koridory, ale tiež sa zamerať na ľudí v provizórnych utečeneckých táboroch, pretože je jasné, že situácia bude pre nich zúfalá. Ak to nedokážeme zorganizovať, dostaneme sa do stavu, ktorý nedokážeme kontrolovať.
Ale je vôbec možné to zvládnuť? Dá sa to manažovať? Taliban prevzal moc v Afganistane neočakávane rýchlo, ale určite nie som jediný novinár na svete, ktorý sa v posledných týždňoch pýtal západných vlád, či budú koordinovať pomoc Afgancom. Dá sa to zorganizovať teraz?
Je to chaotická situácia. Máte pravdu, že európske vlády opäť strčili hlavy do piesku a tvária sa, že to, čo sa deje, sa v skutočnosti nedeje. Pre politikov je téma migrácie ako horúci zemiak, snažia sa od nej dištancovať. Ale potom len reagujú na dianie, hoci sa už mohli poučiť z minulosti. Pred siedmimi či ôsmimi rokmi sa mali proaktívne riešiť problémy ľudí, ktorí potrebujú ochranu, nielen sa zameriavať na zabezpečenie hraníc. Je pravdepodobne nerealistické očakávať, že teraz sa migráciu z Afganistanu podarí dobre manažovať. Je potrebné tlačiť na Irán a Pakistan, aby nechali pre Afgancov otvorené hranice, ale zároveň Teherán a Islamabad musia dostať záruky, že im pomôžeme. Vtedy bude oveľa pravdepodobnejšie, že hranice neuzavrú. Potrebujeme spoločný postup. Je jasné, že cez kábulské letisko sa všetci mimo Afganistanu nedostanú. Nie je to možné.
Dá sa odhadnúť, koľkí Afganci by sa mohli snažiť dostať mimo krajiny a koľkí z nich sa vydajú do Európy?
Je to otázka za milión dolárov. Myslím si, že počet ľudí, ktorí by teraz chceli odísť z Afganistanu, sa dá rátať na milióny. Inou otázkou je, koľkým z nich sa podarí krajinu opustiť. A ďalšou neznámou je, koľkí sa dostanú do Európy. Ale jednu vec si povedzme jasne. Európa je veľká a v porovnaní s inými regiónmi sveta je vysoko rozvinutá. A, samozrejme, sú tu ešte aj USA či Kanada. Nechcem upriamovať pozornosť len na Európu, ale tá v minulosti neurobila až tak veľa, čo sa týka pomoci migrantom. Respektíve niektoré jej krajiny sa na tom príliš nepodieľali. Slovensko je jedným zo štátov, ktorý prijíma minimálny počet migrantov, má extrémne nízke množstvo utečencov. Nechcem poukazovať len na vašu krajinu, ale určite by mohla urobiť viac.
Zatiaľ úrady identifikovali 250 Afgancov s väzbami na Slovensko, ktorí môžu potrebovať pomoc. Je to dosť?
Malo by to byť aspoň tých 250. Som presvedčená, že krajina by mohla a mala urobiť viac. Pravdupovediac sú štáty, ktoré majú okolo päť miliónov obyvateľov a prijali milión utečencov. Aby to bolo jasné. Nenavrhujem, aby ste ich zobrali milión. Ale je tu precedens pre takú veľkú krajinu ako Slovensko, ktorá má asi aj vyšší hrubý domáci produkt ako iné štáty, ktoré hostia utečencov.
Hovorili sme o koordinovanom prístupe. Je ho však možné dosiahnuť, keď niektoré štáty tvrdia, že dobrovoľne neprijmú afganských utečencov? Povedal to napríklad rakúsky kancelár Sebastian Kurz s tým, že jeho krajina už minulosti urobila viac ako iné.
Chápem, kde sa vzal postoj Rakúska. V minulosti spravilo dosť veľa, hoci si myslím, že mohlo ešte viac. Ale toto by nemali byť preteky, kto zoberie najmenej Afgancov, len preto, že už pre nich predtým niečo urobil, a iní nie. Je spravodlivé, aby sme to takto povedali niekomu, čí život je v nebezpečenstve? Nie sú to správne priority. No rozumiem, že niektoré štáty to používajú ako výhovorku. Európske krajiny by preto mali lepšie spolupracovať na takpovediac spravodlivejšom rozdelení bremena, hoci nerada hovorím o utečencoch ako o bremene, lebo si nemyslím, že je to správny prístup. Ale ide o to, aby sa štáty za seba navzájom neskrývali. Aby krajiny nemohli tvrdiť, že niekto utečencov neberie, tak ony ich tiež nezoberú. Ale veď nie sme päťročné deti! Čo sa lídri krajín zmenili na škôlkarov? Lebo používajú také výhovorky a správajú sa ako deti. A môžete ma takto citovať!
Povedzme, že sa Európe, USA, Kanade a ďalším podarí vytvoriť aspoň do istej miery funkčnú schému presídľovania afganských utečencov. Mali by mať prioritu ženy?
Dávala by som dôraz na ženy a deti. Samozrejme, aj iní ľudia sú v zlej situácii. Ale, ako som už spomenula, v súčasnom stave ženy strácajú najviac. Nebudú mať rovnaké práva. V Kábule sú vypredané burky, pretože ľudia sa boja. Ženy sa ani nemôžu prechádzať po ulici ako predtým. Počúvame o príbehoch dievčat, ktoré chodili na univerzitu, a ktoré teraz pália všetky veci, lebo sa boja, že ich za to môžu potrestať. Či o mladých ženách, ktoré sú pripravené sa aj zabiť, len aby sa nemuseli vydať za niekoho z Talibanu. Ešte pred rokom mali nádeje a sny do budúcnosti. Teraz sa boja, že z nich budú sexuálne otrokyne bojovníkov Talibanu. Chápem, že väčšina žien by v takej situácii radšej zvolila samovraždu. Je to príšerné. Mali by sme byť veľmi opatrní, keď počúvame, čo hovorí Taliban, aj keď chceme dúfať, že to myslí vážne, keď vraví, že ženy budú môcť pracovať a podobne. Je však potrebné, aby sme boli realistickí a proaktívni. Znamená to, že by sme mali čo najrýchlejšie pomôcť ženám, ktoré chcú odísť.
Myslíte si, že najväčším zlyhaním po 20-ročnej vojne je, že milióny najmä žien a mladých ľudí dostali nádej, a teraz to vyzerá tak, že všetko stratili?
Nemyslím si, že by sme sa mali ospravedlňovať za to, že sme sa pokúsili dať ľudom nádej. Bola to legitímna snaha.
Naozaj?
Takto sme uvažovali. Určite môžeme kritizovať, ako to dopadlo. Ale zámerom nebolo dať mladým ľuďom nádej, a potom sa o nich prestať zaujímať. Za posledných 20 rokov sa trochu zmenil Taliban, ale zmenili sa aj ľudia, ktorí žijú v Afganistane. Ak im chce Taliban vládnuť nejakým pokojným spôsobom, pravdepodobne bude musieť robiť isté ústupky. Minimálne na verejnosti pre medzinárodné spoločenstvo. Nepredpokladám, že Taliban sa chce dostať do situácie, že zahraničné sily si nájdu dôvod, aby sa vrátili do krajiny. Asi preto bude hnutie opatrnejšie v tom, čo bude robiť mimo hraníc, ale aj v rámci Afganistanu. Je potrebné, aby aj médiá venovali krajine dostatočnú pozornosť, aby medzinárodní pozorovatelia pripomínali Talibanu jeho sľuby z rokovaní v katarskej Dauhe či tie z tlačových konferencií.
Rozhovor sa uskutočnil v rámci 8. ročníka Vzdelávacieho seminára EMN o migrácii. Pripravila ho Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) Slovensko ako koordinátor Národného kontaktného bodu Európskej migračnej siete (EMN) v SR. Podujatie bolo financované Európskou úniou.