Ste spoluautorom knihy Unavený policajt: Americká moc v dobe úsporných opatrení, ktorá vyšla v roku 2012. Práve sme boli svedkami, že sa zahraničné jednotky na čele s USA stiahli z Afganistanu. Nakoľko to odráža ústrednú tému vašej knihy, že Spojené štáty sú na globálnej scéne unavené?
Stále je to aktuálna téma. Ak si vypočujeme prejavy demokratického prezidenta Joea Bidena, ktoré súvisia s Afganistanom, opakuje sa v nich jedna vec. Že ciele vojenskej misie sa v krajine podarilo dosiahnuť pred desiatimi rokmi. Tento argument potvrdzuje, že kniha z roku 2012 má stále čo povedať. Mimochodom, vyšla krátko po invázii do Líbye. Čo bol ďalší prípad, keď USA precenili svoje sily a začali ľutovať, že sa do tejto operácie pustili. Nebolo jasné, ako sa dá zapojenie do konfliktu v Líbyi ukončiť. V Afganistane je to podobná situácia. Amerika zvažuje, ako dokáže využiť svoju silu na ovplyvnenie diania v zahraničí.
Biden stiahol vojakov z Afganistanu, čo bolo zavŕšenie procesu, ktorý začal jeho predchodca republikán Donald Trump. V iných oblastiach súčasný šéf Bieleho domu úplne zmenil smerovanie americkej politiky. Odráža však Bidenovo konanie v Afganistane, že sa predsa len na svet pozerá podobne ako Trump?
Nepovedal by som to. Dávno pred tým, ako sa Trump stal prezidentom, bolo očividné, ako Biden vníma konflikt v Afganistane. Demokrat bol stúpencom siahnutia sa a určite nepodporoval zvýšenie počtu vojakov v Afganistane. Nesúvisí to s tým, ako sa na Afganistan pozerá Trump, ktorý sa pre odchod rozhodol najmä preto, aby zaujal verejnosť. Biden to urobil preto, lebo USA v Afganistane naozaj nemali žiadny skutočný cieľ. Nechcem príliš súčasný Biely dom chváliť, lebo urobil aj chyby. Ale rýchly pád afganskej vlády a kolaps afganskej armády, ktoré viac ráz spomenul aj Biden, ukázali, že investície do Afganistanu v konečnom výsledku toho veľa nezmenili. Je to tragická a nešťastná situácia.
Najmä pre milióny Afgancov, však? Vojna naozaj asi nemala konca a nebolo jasné, čo je jej cieľom, ale krajina opäť skončila pod nadvládou Talibanu.
Máte jednoznačne pravdu. Afganci sú teraz v mimoriadne náročnej situácii, za ktorú však môžu mnohí zainteresovaní. USA v Afganistane zasiahli v roku 2001, aby eliminovali hrozbu teroristov z Al-Kajdá, ktorí v krajine pôsobili, a ktorých chránil Taliban. Súčasťou misie teda bolo vziať tomuto hnutiu moc. Cieľom však nikdy nebolo Taliban zniesť z povrchu zemského. Keby to USA chceli dokázať, museli by s ním bojovať aj v západných provinciách Pakistanu, ale to Washington nebol schopný alebo ochotný urobiť. Talibanu sa podarilo preskupiť a nabrať silu, kým USA ju strácali. V tejto situácii mali zasadnú úlohu zohrať afganské bezpečnostné sily, čo sa nestalo. Je to tragédia pre Afgancov a určite je to zlyhanie americkej zahraničnej politiky. Rovnako je to však neúspech mnohých ďalších krajín, ktoré sa podieľali na budovaní afganských bezpečnostných jednotiek. Všetci by sme si mali priznať, že sme zlyhali, a akceptovať, že máme podiel na utrpení, ktorému budú ľudia v Afganistane čeliť. A bude to skutočná mizéria. Môžeme len dúfať, že sa Afgancom nejako podarí vytvoriť v krajine priaznivejšiu politickú situáciu. Momentálne to tak nevyzerá, ale azda bude príkladom Vietnam.
V akom zmysle?
Vo Vietname je v súčasnosti oveľa lepšia politická situácia ako po vojne v 70. rokoch minulého storočia. Ak necháte ľuďom zodpovednosť, aj v ťažkých podmienkach môžu niečo dokázať. Teraz je v takej situácii Afganistan.
Bývalý viceprezident Afganistanu Amrulláh Sálih, ktorý hovorí, že je podľa ústavy úradujúcou hlavou štátu, uviedol, že USA už po stiahnutí jednotiek nie sú superveľmocou, ale miniveľmocou. Súhlasíte?
Skutočnou otázkou je, čo je to moc. Zaoberáme sa tým aj v našej knihe. Neexistuje krajina, ktorá by sa vojensky mohla postaviť USA. Žiadny štát by nezvládol za niekoľko týždňov takú operáciu, akú sme videli v Afganistane. Podarilo sa evakuovať viac ako 100-tisíc ľudí. Nijaká mocnosť by nezvládla to, čo ukázali v Afganistane USA. Teda vyslať tak veľa vojakov na taký dlhý čas a tak ďaleko. Bolo by smiešne tvrdiť, že Spojené štáty nie sú silným hráčom. No ak definujeme moc ako schopnosť v istej situácii dosiahnuť to, čo chceme, Amerika je slabšia. Je to preto, že nevie, čo chce. Ukázalo sa to v Afganistane. USA nevedeli, čo chcú v Afganistane dosiahnuť, a to bola ich slabosť. Odchod z Afganistanu bol ukážkou sily. Samozrejme, aj toto rozhodnutie má následky. Pre Afgancov a pre všetkých ľudí, ktorí v krajine zostali nedobrovoľne, sú hrozné. Ak však bude teraz Bidenova vláda schopná naplniť svoje priority, Amerika bude oveľa silnejšou krajinou ako tou, akú súčasný šéf Bieleho domu zdedil po Trumpovi.
Ako definujete Bidenove priority?
Tvrdím, že Trumpova vláda neoslabila USA preto, že bola slabá, ale preto, že Ameriku rozdelila a polarizovala politickú diskusiu. Výsledkom bol 6. január (vtedy Trumpovi fanatickí stúpenci zaútočili na Kongres, pozn. red.). Istý počet Američanov odmietol akceptovať výsledky prezidentských volieb, a to je hrozná situácia. Bidenovou prioritou musí byť snaha Američanov zjednotiť. K tomu smerujú investície vo výške jedného bilióna dolárov do infraštruktúry, ktoré prešli aj s podporou republikánov. Nejde len o samotné peniaze. Ale to, že investície majú riešiť štrukturálne nerovnosti, ktoré sa týkajú toho, ako Američania medzi sebou komunikujú, ako riadia krajinu a aké majú ekonomické príležitosti. Okrem toho Biden navrhol rozpočet vo výške 3,5 bilióna dolárov. Z politického hľadiska je o ňom veľká debata. Tieto ďalšie peniaze však môžu prispieť k zmierneniu rozdielov medzi pohlaviami, rasami a spoločenskými triedami, k riešeniu problému chudoby a historickej ekonomickej nerovnováhy. Výsledkom by mohla byť väčšia jednota spoločnosti. Spojené štáty by už nemuseli byť výnimkou medzi ekonomicky rozvinutými demokratickými krajinami z hľadiska toho, ako sa starajú o chudobnejšie vrstvy. Iné štáty majú zvyčajne oveľa silnejšiu záchrannú sociálnu sieť ako Amerika.
Všetko, čo ste spomenuli, sa týka v prvom rade domácej politiky v USA. Čo to znamená pre zahraničných spojencov Ameriky?
Američania môžu mať odlišné názory, ale nemusia sa pre ne neustále hádať. A vlády USA by mali byť do istej miery predvídateľné bez ohľadu na to, ktorá politická strana ich vedie. Spojeným štátom by to pomohlo na medzinárodnej scéne. Ale bolo by to rovnako dobré pre partnerov Ameriky. Podľa mňa spojenci od USA až tak nepotrebujú nejakú špecifickú zahraničnú agendu. Dôležitejšie je, aby pre nich bola politika v Amerike čitateľnejšia, aby sa mohli spoľahnúť na to, že ju chápu, a aj na základe toho robiť rozhodnutia. Biden sa musí sústreďovať na domácu politiku, aby mohol mať efektívnu medzinárodnú agendu.
Ako sa budú ďalej vyvíjať vzťahy USA a Európy? Predpokladáte, že Európska únia sa skutočne pokúsi posilniť svoju strategickú autonómiu, čokoľvek to znamená?
Európa je z hľadiska výdavkov na obranu, počtu vojakov či výzbroje globálnou megamocnosťou. Amerika je jediná krajina, ktorú by Európania nedokázali poraziť vo vojenskom konflikte, keby sa spojili. Ale, samozrejme, neexistuje dôvod, aby sme sa do takej vojny dostali. V tomto zmysle je Európa silná. Vráťme sa však k definícii moci. Dokážu sa Európania dohodnúť, čo robiť? Európa už má strategickú autonómiu, ale nevie si povedať, čo s ňou. Je to podobný problém, aký rieši Amerika. Európania si však užívajú luxus toho, že sa dohodnúť nemusia. Keby sa USA úplne rozhodli stiahnuť z Európy, tento luxus by sa stratil. Európania by si mali povedať, čo chcú robiť s veľkou mocou, ktorou disponujú. Nemyslím si však, že odchod Američanov z Afganistanu je dostatočný dôvod, aby sa to stalo. Ako som povedal, Európa už má strategickú autonómiu, len to tak nevyzerá, lebo sa nevie zhodnúť, čo s ňou má robiť.