Existovala možno malá, ale azda realistická šanca útokom na New York a Pentagon zabrániť?
Veľa som nad tým rozmýšľal. Je náročné sa pozerať dozadu a vidieť, že sme niektoré možnosti nevyužili. Ľudia ako Ali Soufan sú v mnohých ohľadoch výnimoční. Keby mali všetci takú pracovnú morálku ako on a boli takí verní princípom ochrany našej krajiny, určite by sme boli vo väčšom bezpečí. Keď ľudia pracujú pre vládu, povedali by ste, že vykonávajú verejnú službu. Lenže bohužiaľ nie je to vždy tak. Prejavia sa bežné ľudské vlastnosti. Ego, snaha byť na výslní, ak vyriešite nejaký prípad. Je jasné, že informácie pred 11. septembrom 2001 v americkej vláde neprúdili, ako mali. CIA zadržiavala zásadné správy, ktoré možno mohli pomôcť zabrániť útokom. Je to pravdepodobné a je bolestivé sa na to spätne dívať.
Podcenili Al–Kajdá americké vlády prezidenta Billa Cintona a Georgea Busha, ale aj ostatné západné vlády?
Jednoznačne. O tom nie sú najmenšie pochybnosti. Hovoríme o komplexných, dobre pripravených a financovaných útokoch. Útočníci boli vycvičení, odhodlaní, žili v USA, Nemecku aj inde. Západ určite podcenil hrozbu, ktorú predstavovala Al–Kajdá. A následne na ňu reagoval úplne prehnane a k terorizmu pristúpil ako k existenčnému riziku. Bolo to preto, že nás Al–Kajdá zasiahla tak tvrdo. Ale do značnej miery naša reakcia skôr Usamovi bin Ládinovi pomohla. On nám diktoval, ako sa správať. Práve som o tom písal aj pre denník Los Angeles Times. V článku pripomínam, aké dôležité je ovládať sa, a že by sme nemali robiť to, čo od nás teroristi očakávajú.
Dostanem sa ešte k tomu, čo opisujete ako prehnanú reakciu, ale aké boli hlavné dôvody, pre ktoré Západ podcenil Al–Kajdá?
Pred 20 rokmi sme terorizmus vnímali ako niečo nepríjemné, nie ako zásadnú hrozbu. Nevedeli sme si predstaviť, že by teroristi mohli použiť lietadlá na zničenie budov. V roku 1993 sme boli svedkami útoku na Svetové obchodné centrum (islamistickí extrémisti odpálili pod severnou vežou centra dodávku, zomreli šiesti ľudia, pozn. red.). Zobrali sme to vážne, ale nie dostatočne vážne. Predchádzajúce americké vlády jednoducho nevyčlenili dostatok prostriedkov na riešenie hrozby, ktorú predstavovala Al–Kajdá. Dôležitejšie pre nich boli iné problémy.
Asi to bude znieť ako čudná otázka. Skúste si však predstaviť svet, v ktorom sa útoky 11. septembra 2001 nestali. Čo by bolo úplne iné, a čo by bolo rovnaké? Stále by sme bojovali s džihádistickými teroristami?
Áno, do istej miery áno. Ale neexistoval by Islamský štát (IS). Ten sa zrodil z Al–Kajdá v Iraku a tá zase vznikla ako odpoveď na americkú inváziu do krajiny, ktorá sa začala pod falošnými zámienkami. Bez útokov z 11. septembra by sme možno k terorizmu stále pristupovali iba ako k niečomu nepríjemnému. Azda by to bol aj problém, ktorý by sa dal takpovediac manažovať. Je to ťažké povedať. Je veľa scenárov, o ktorých môžeme diskutovať, čo by bolo keby.
Napríklad?
Čo keby v roku 1998 raketový útok na tábor Al–Kajdá v Afganistane zabil bin Ládina? Otázkou je, nakoľko bol bin Ládin pre Al–Kajdá a jej fungovanie dôležitý. A či by rovnako ako on postupoval aj Ajmán Zavahrí, ktorý je teraz na čele teroristickej siete. Inštinkt mi hovorí, že nie. Bin Ládin bol kľúčovým lídrom pre Al–Kajdá a pre celé globálne džihádistické hnutie. USA sa však v boji s terorizmom príliš sústreďujú na taktiku, teda na to, aby likvidovali lídrov Al–Kajdá. No keď sa pozrieme na súčasné čísla, na svete je momentálne asi štyrikrát toľko džihádistov ako bolo 11. septembra 2001. Je očividné, že nerobíme mnohé veci, ktoré by sme mali.
Hovoríte, že bin Ládin bol pre Al–Kajdá kľúčovou postavou. Dá sa povedať, čo boli jeho silné a slabé stránky v súvislosti s tým, ako bol schopný riadiť svoju teroristickú organizáciu?
Pravdepodobne jeho najsilnejšou stránkou, o ktorej všetci hovoria, bola jeho charizma. A jeho asketizmus. Bol synom stavebného magnáta. Nemusel robiť to, čo robil, a žiť v podstate v núdzi. Ale bin Ládin do veľkej miery išiel príkladom. Ľudia to na ňom obdivovali a priťahoval ich tým. Pre džihádistický svet sa stal bin Ládin ikonou. Čo sa týka jeho slabostí, asi sa dá povedať, že nebol až taký prispôsobivý. Do istej miery to súvisí s tým, že nakoniec zostal izolovaný v Pakistane. Ale myslím si, že mohol dať väčšiu autonómiu organizáciám pridruženým k Al–Kajdá. Pre jeho skupinu by to bolo výhodnejšie. Bin Ládin však bol v istom zmysle mikromanažérom. Vnímam ho ako riaditeľa veľkej nadnárodnej spoločnosti, ktorý musel riešiť, čo sa bude diať so všetkými jeho firmami. V Al–Kajdá to vytváralo aj napätie. Zoberte si príklad Iraku. Al–Kajdá tam viedol Abú Músá Zarkáví, ktorý začal náboženskú vojnu. Bin Ládin a Zavahrí mu napísali, že to ničí značku Al–Kajdá, a že by s tým mal skončiť. Zarkávího reakcia však bola len, že to vezme do úvahy, ale asi ani nie.
Bin Ládin možno nebol veľmi prispôsobivý, ale vyzerá to tak, že Al–Kajdá sa ako organizácia na nové podmienky adaptovať vie. Dvadsať rokov po 11. septembri sa k nej hlásia mnohé skupiny, zvláda súperenie s IS a jej líder Zavahrí stále uniká.
Uvažujem nad tým, či je stále nažive. Ak Zavahrí nebude reagovať na výročie útokov, bude to pravdepodobne znamenať, že s ním niečo nie je v poriadku. Teda, že je mŕtvy alebo aspoň veľmi vážne chorý. Lebo mnoho ľudí očakáva, že sa vyjadrí. Uvidíme, ako sa bude vyvíjať aj otázka líderstva v Al–Kajdá. Môj šéf Ali Soufan písal o novej generácii a novom emirovi Al–Kajdá. Je to veľmi zaujímavé. Ak je Saíf Ádil (v roku 1998 sa podieľal na bombovom útoku na americkú ambasádu v Keni, zahynulo vtedy 213 ľudí, pozn. red.) stále v podstate v domácom väzení v Iráne, nie je celkom jasné, ako by mohol riadiť Al–Kajdá. Možno mu ešte aj hrozí osud Abú Muhammada al–Masrího. Vraj ho v Iráne zabilo izraelské komando. (Al–Masrí bol údajne dvojka v súčasnej hierarchii Al–Kajdá, pozn. red.).
Hovorili sme o tom, čo by bolo, keby Al–Kajdá nepripravila útoky na New York a Pentagon. Ale, samozrejme, teroristi svoje plány naplnili. Ako teda zmenili svet?
Radi tvrdíme, že s teroristami nevyjednávame. Ale nie je to pravda. Len to lepšie znie. Tiež radi vyhlasujeme, že pre teroristov nemeníme naše životy, lebo keby sme to urobili, bola by to pre nich výhra. Ale stačí sa pozrieť na to, ako lietame a cestujeme. Či na New York a Times Square. S bezpečnostnými prvkami a so zábranami proti útokom autom vyzerajú inak ako pred 20 rokmi. Svojím spôsobom sme v USA zmenili mestskú topografii či geografiu. Prispôsobili sme našu obranu teroristom, vytvorili sme nové vládne úrady, ako sú ministerstvo vnútornej bezpečnosti či Národné centrum pre boj s terorizmom. Ak však niečo robíme inak a snažíme sa potlačiť hrozby, neznamená to, že sme priznali porážku. No z hľadiska veľkej stratégie sa Amerika posledných 20 rokov zameriavala na boj s terorizmom. Bola to však len náhrada za to, že sme vážne o veciach nerozmýšľali. Nemali sme stratégiu, len sme po svete naháňali ľudí. Spojené štáty to dostalo do nevýhodnej pozície oproti Číne, Rusku a hrozbám prichádzajúcim z jednotlivých krajín. Stále sme len riešili neštátnych aktérov. Ale teraz sa to zmenilo, pretože v USA vládne veľká únava, čo sa týka terorizmu a boja s ním.
Čo to znamená?
Vo Washingtone sa momentálne všetko točí okolo súperenia veľmocí, teda okolo Číny. Osobne si myslím, že je to naozaj najväčšia národnobezpečnostná hrozba pre USA a aj globálne. Otázkou je, či budeme mať s Čínou antagonistické vzťahy, alebo s ňou budeme spolupracovať. Toto je zásadná vec na najbližších päť až dvadsať rokov. Al–Kajdá však zmenila svet. A ak by teraz došlo k nejakému veľkému útoku, zase sa dostaneme tam, kde sme boli 20 rokov. Terorizmus má hlboký psychologický dosah. Inými slovami, funguje. Predstavte si útok na Times Square nejakou špinavou rádioaktívnou bombou, zbraňami hromadného ničenia alebo hoci dronom. Niečo, čo naozaj priláka pozornosť ľudí. Keby aj obetí nebolo veľa, psychologický dosah by bol zničujúci.
Foto: SITA/AP, Daniel Hulshizer
Vráťme sa k tomu, ako svet prehnane reagoval na útoky z 11. septembra. Čo sú najväčšie excesy vojny s terorizmom?
Bolo ich mnoho. Môžeme začať tým, koľko peňazí sme na boj s terorizmom minuli. Vynaložili sme naň obrovské prostriedky a zapojili mimoriadne množstvo ľudí. Netvrdím, že to všetko bolo zbytočné. Útok podobný tomu z 11. septembra 2001 sa v USA nezopakoval. To bol cieľ. Ale boj s terorizmom sprevádzajú rôzne problémy, ktoré súvisia s ochranou súkromia a bezpečnosťou. A pozrite sa na Afganistan. Musíme spomenúť fakt, že po 20 rokoch, vynaložených biliónoch dolárov a tisícoch stratených životov sa nám podarilo nahradiť Taliban Talibanom. Vrátili sme sa na začiatok toho všetkého? To si nemyslím. Al–Kajdá je výrazne oslabená a očividne sme zlepšili naše schopnosti brániť Ameriku pred terorizmom. No existuje možnosť, že Al–Kajdá sa opäť vzchopí a bude mať na muške Západ. V Afganistane zase musíme riešiť problém skupiny Islamský štát – Chorasán. Spomenul som už, že Spojené štáty sú z terorizmu unavené. Ale keď sa my nechceme zaoberať džihádistami, neznamená to, že aj oni skončili s nami.
Keď hovoríme o prehnaných reakciách, čo vojna v Iraku alebo väzenie Guantánamo?
Počas môjho života, alebo možno aj za dlhší čas, bola vojna v Iraku zrejme najväčšia zahraničnopolitická katastrofa. Je neuveriteľné, že teraz sa napríklad k dianiu v Afganistane vyjadrujú ľudia, ktorí ju pripravili. Je pre mňa záhadou, ako je vôbec možné, že po irackej pohrome sú pre niekoho stále dôveryhodní. Ale je to aj ukážka toho, ako funguje Washington. Keď niečo pokazíte, vyšvihnete sa vyššie. Nikto nenesie zodpovednosť za príšerné zahraničnopolitické rozhodnutia. Ale mal by.
Je niečo, čo ešte o útokoch spred 20 rokov nevieme?
Stále nie je celkom jasné, ako sa do nich zapojila Saudská Arábia. Mnoho Američanov hnevá, že naša vláda v tomto nebola dostatočne transparentná.
Žijeme v bezpečnejšom svete v porovnaní s 10. septembrom 2001?
Áno aj nie. Zažívame pandémiu ochorenia COVID–19. Ukázala nám, aké nebezpečenstvo nám hrozí, ak nie sme na niečo také pripravení. Na Carnegie Mellon University v Pittsburghu som učil o veľkej stratégii. Na začiatku semestra som vždy dal študentom úlohu, aby ohodnotili hrozby, ktoré pokladajú za najväčšie. Bola medzi nimi aj globálna pandémia, ktorá však vždy skončila na poslednom mieste. Nebolo to preto, že by si študenti mysleli, že pandémia nemôže byť problémom, ale preto, že predpokladali, že USA sú na ňu pripravené. Očividne to nebola pravda. Samozrejme, neboli sme na ňu pripravení z technického hľadiska, ale problémom sú aj politické a kultúrne záležitosti. Prezident Donald Trump v podstate spolitizoval veci ako nosenie rúšok. A ukázalo sa, že isté percento Američanov sa hrdo hlási k tomu, že neveria vede a vakcínam. Svet sa hýbe ďalej a šíria sa v ňom rôzne hrozby. V Amerike medzitým navzájom bojujeme a zvyšuje sa hrozba domáceho terorizmu, ako ukázal útok na Kapitol 6. januára.
Položím vám rovnakú otázku, akú ste dávali študentom. Ako by ste zoradili bezpečnostné hrozby?
Na najvyššiu priečku by som dal šírenie jadrových zbraní. S tým súvisí možnosť konfliktu medzi atómovými veľmocami Pakistanom a Indiou. Vysoko by som dal aj klimatické zmeny. Vidíme, že ovplyvňujú všetko. A stále nie sme pripravení riešiť ich. Sme posadnutí tvrdou silou a bezpečnosťou. Ale aj menej klasické hrozby ako klimatické zmeny môžu byť nebezpečné. Možno sú dokonca ešte nebezpečnejšie.