Samozrejme, hovoríme o veľmi dlhom časovom úseku a svet sa stále mení, ale dá sa povedať, aké sú hlavné dôvody, že Strana práce v Nórsku vyhrala všetky voľby od roku 1927? Nie vždy krajinu riadila, ale aj tak je to mimoriadny úspech.
Neexistuje jednoduchá odpoveď na túto otázku, ktorú si rovnako môžeme položiť v súvislosti so Švédskom, kde sociálna demokracia tiež mala počas 20. storočia silné postavenie. Platí to do istej miery aj pre Dánsko. So ciálni demokrati v týchto troch škandinávskych krajinách politike dominovali. Pravdepodobne to súvisí s historickým vývojom industrializácie. Najmä vo Švédsku, ale aj v Nórsku a Dánsku sa tento proces oneskoril, ale potom bol veľmi rýchly.
Prečo to bola výhoda pre sociálnych demokratov?
Vytvorilo to dobré podmienky pre fungovanie odborov, v ktorých sa združovali pracujúci v mestách, ale aj na vidieku. S týmito organizáciami boli sociálnodemokratické strany hlboko spojené a mohli využiť ich štruktúry, čo im pomáhalo vyhrávať voľby. V 30. rokoch bola ľavica úspešná pri zmierňovaní následkov svetovej hospodárskej krízy. Po druhej svetovej vojne zase ekonomický rozvoj umožnil sociálnym demokratom budovať sociálny štát, čo bolo populárne a pomohlo ľavici upevniť si pozície medzi voličmi z pracujúcej triedy, ale aj medzi časťou strednej triedy. Za posledné dve dekády sa veci trocha zmenili. Ale tieto veľké historické, sociologické a ekonomické faktory sú asi dôležité, keď sa snažíme vysvetliť úspech sociálnej demokracie v škandinávskych krajinách.
Povedali ste, že niektoré veci sa zmenili. Čo malo podiel na výhre Strany práce tentoraz?
V Nórsku, ale aj v iných európskych krajinách vidíme, že v spoločnosti sa stráca príslušnosť k sociálnym triedam. Platí to takmer pre celú severozápadnú Európu. Spoločnosť je čoraz viac individualistická a ľudia už nemajú pocit, že je takmer ich povinnosťou voliť istý typ strán. Rozhodujú sa oveľa flexibilnejšie, čo závisí aj od toho, aké problémy momentálne riešia. Časť týchto voličov síce odišla od tradičnej ľavice, ale neznamená to, že všetci volia pravicu. Niektorí sa presunuli k zeleným stranám, iní k radikálnejšej ľavici a ďalší k centristickejším liberálnym stranám, ktoré sa však v posledných rokoch posunuli doľava. Sociálni demokrati už v Nórsku tak nedominujú, ale politická väčšina je stále ľavicová a Strana práce je jej lídrom. Preto bude zostavovať vládu. Strana práce síce zaznamenala horší výsledok ako pred štyrmi rokmi vo voľbách, ale prieskumy naznačovali, že ju čaká ešte väčší prepad. Nestalo sa to však a v parlamente bude mať so Stranou stredu a Stranou socialistickej ľavice, čo sú subjekty, ku ktorým má blízko, väčšinu.
Veľkou témou kampane bolo, ako môže Nórsku postupne opustiť ťažbu ropy a plynu. Aký vplyv to malo na voľby?
Klimatické zmeny boli naozaj veľkou témou kampane. Prekvapením však možno je, že Strana zelených nebola veľmi úspešná (získala 3,9 percenta a bude mať tri mandáty, pozn. red.). No dá sa povedať, že v Nórsku sú momentálne všetci do väčšej či menšej miery environmentalistami. Na druhej strane si spoločnosť uvedomuje, že mnoho pracovných miest stále závisí od ropného priemyslu. Myslím si, že Strana práca si vydýchla, že nebude musieť rokovať so zelenými o ich vstupe do vlády. Bolo by to pre ňu veľmi zložité. Strana práce má stále veľa voličov medzi robotníckou triedou. Bude čeliť dileme, ako zachovať pracovné miesta v ropnom priemysle. Strana socialistickej ľavice, ktorá by mala byť v budúcej vláde, je mimoriadne ekologicky zameraná. Určite bude požadovať zmeny týkajúce sa budúcnosti ťažobného priemyslu.
Bude pre lídra Strany práce Jonasa Gahra Støreho zložité vytvoriť predpokladanú koalíciu so Stranou stredu a Stranou socialistickej ľavice? Dva menšie subjekty sú dosť odlišné. Strana stredu zastupuje predovšetkým záujmy agrárnikov.
Určite sa táto koalícia dá vytvoriť. Prekvapilo by ma, keby rozhovory zlyhali. Strana stredu je však zaujímavá. Patrí medzi nordické politické subjekty, ktoré sa zrodili na vidieku medzi farmármi. V Dánsku je takáto strana lídrom pravice. V Nórsku je však spojená s ľavicovým blokom, hoci v minulosti spolupracovala aj s centristickou pravicou. Jej ekonomický profil nie je veľmi liberálny a bude sa snažiť o získanie väčších zdrojov pre vidiek. Ale nemyslím si, že ekonomické otázky budú až takým veľkým problémom pri koaličných rokovaniach. Možno s výnimkou toho, čo bude s ťažobným priemyslom.
Po voľbách v Nórsku to vyzerá, že vo všetkých piatich nordických krajinách budú centristicko–ľavicové vlády. Bude to mať aj nejaký reálny politický dosah alebo je to len zaujímavá náhoda, ktorá až tak veľa neznamená?
Vo Švédsku sa voľby konajú o rok, takže situácia v krajine sa môže zmeniť. Okrem toho sa dá povedať, že nordické centristicko–ľavicové vlády sú dosť rozdielne. Vo Švédsku menšinovú vládu podporujú rôzne politické subjekty, z ktorých jeden dokonca odmieta hovoriť s iným. To nie je veľmi dobrý základ pre robenie serióznej verejnej politiky. Vo Fínsku zase vidíme iný politický systém. Jeho súčasťou nie sú pravicové a ľavicové bloky, ako to býva v nordických krajinách. Fínske strany sú flexibilné. Víťazný subjekt má právo na premiéra, ale súčasťou vládnej koalície môže byť v podstate ktokoľvek. Čiže vo Fínsku sa po ďalších voľbách môže v podstate zmeniť všetko. V Dánsku momentálne vládnu v rámci menšinového kabinetu sociálni demokrati. Ale robia iné veci ako napríklad sociálni demokrati vo Švédsku. V Dánsku vládna ľavica zaujala tvrdý postoj k otázkam práva a poriadku a migrácii. Sociálni demokrati sa tým snažia získať voličov, ktorí od nich prešli k pravici. No švédska centristická ľavica sa na to díva s nedôverou, neistotou či dokonca nepriateľsky. Len ťažko sa odhodlá na podobný postup. Takže, áno, v nordických krajinách vidíme centristicko–ľavicové vlády. Ale vyzerajú dosť odlišne.