O skrýši pod mostom Pul-e-Suchta, pod ktorým do rieky prúdi kábulský odpad, vedia všetci. Kábulčania závislí na drogách tam za nezáujmu zvyšku verejnosti žijú aj umierajú. Polícia Talibanu to ale trpieť nemieni a ich razie pribúdajú.
Tentokrát tam dorazili dvaja Talibanci ozbrojení automatickými puškami, aby zatriasli neforemnými postavami zrútenými medzi hromadami vankúšov, pokrývok a vriec piesku, medzi ktorými sú pohodené injekčné striekačky alebo trubičky na šnupanie drog.
Štyri milióny závislých
Po varovných výstreloch Talibanci narkomanov vezmú bez akéhokoľvek triedenia do sanitiek, ktoré s nimi zamieria na rehabilitačné oddelenie Avicennovej nemocnice na bývalej vojenskej základni.
Doktor Ahmad Zohír Sultání tam môže prijať až tisíc klientov, avšak je to, ako by chcel vysušiť more kávovou lyžičkou. „Drogy sú tu hrozný problém, sú tu skoro štyri milióny narkomanov,“ povedal. Podľa medzinárodného vyšetrovania holduje drogám okolo desať percent Afgancov, čo je najväčší pomer k počtu obyvateľov na svete.
"Toto je politika islamského emirátu. Chcú mesto zbaviť všetkého, čo ho hyzdí. Kým tu budeme mať miesto, budú ich (narkomanov) sem voziť. Dnes máme obsadených takmer všetkých našich tisíc lôžok. Pracujeme zadarmo, nikto z nás nedostal štyri mesiace plat. Dúfame, že sa to zmení, "povedal Sultání.
Totálna abstinencia
Rehabilitačný pobyt trvá 45 dní a ide o totálnu abstinenciu. Muži dni trávia v posteliach, v spoločných izbách alebo na chodbách a tiež na dvore, kde sa hrejú na jesennom slnku. „Máme trochu metadónu pre závislých na ópiu, ale nič pre ľudí na pervitíne,“ vysvetľuje Sultání.
Ráno do registračnej kancelárie prichádza tridsaťšesťročný Emal. Ťažko za sebou ťahá nohy a dobrovoľník, ktorý je podobne ako ostatní bývalý klient, zakladá kartu.
Meno, meno otca, ženatý alebo nie, zamestnaný, závislý na akej droge, hospitalizovaný v minulosti – tak znejú základné otázky. A Emal odpovedá, že je ženatý, má tri deti, je bez práce, závislý na pervitíne a v nemocnici už bol trikrát, teraz štvrtýkrát. Minulý pobyt ukončil pred desiatimi dňami.
Na stoličku si sadol dvadsaťdvaročný Bilál Ahmad, ustrašený ako túlavá mačka. Aj on berie pervitín a bol tu už pred rokom alebo rokom a pol. „Som rád, že som tu zas,“ hovorí, ale jeho pohľad prezrádza pravý opak. „Keď dá boh, budeme sa môcť za 45 dní vrátiť domov,“ dodáva. Nasleduje starostlivá prehliadka – po drogách sa pátra všade, v záhyboch šiat aj v topánkach. „Otvor ústa, viac, vyplaz jazyk,“ znejú pokyny.
Bratstvo poznačené strachom
Prišelci sú potom po šiestich odvedení do spŕch, kde dostanú khaki košele, široké nohavice a mydlo, nie však uterák. Keď vyjdú von, vezmú ich do svojich bystrých rúk holiči a oholia im vlasy. Fúzy ponechajú.
Celé to v nich zanechá dojem, že zapadli do rodiny. Ale je to bratstvo poznačené strachom, majú spustené ramená a váhavý krok. Odvedú ich do budovy s izbou pre päť ľudí. Ošetrovatelia zmerajú tlak, pulz a teplotu.
Susedná nocľaháreň slúži pre 30 mužov. Sú rozdielneho veku, ležia na pokrývkach, jeden hrá detskú pesničku na bambusovú flautu, druhý ukazuje rukou na ústa a dáva tak najavo, že je hladný.
Klinika má zásoby zhruba na rok a poskytuje tri jedlá denne, tvrdí Sultání v sklade s policami plnými ryže a konzerv. „Sme tu vo štvrti so zlou povesťou. Keď Kábul padol 15. augusta do rúk Talibanu, prišli sem stovky ľudí a chceli nás vykradnúť. Spolu s pacientmi sme sa ale ubránili a odrazili sme ich,“ opísal situáciu lekár.
Čítajte viac Po heroíne sa Afganistan stáva i popredným výrobcom pervitínu