EÚ najnovšie schválila pre krajiny VP hospodársky investičný plán vo výške 2,3 miliardy eur. Je to dosť peňazí pre viacero štátov?
Ide o veľmi slušný balík peňazí, ktorý počas sedemročného obdobia umožní napríklad aj významné investície do infraštruktúry, na prechod na obnoviteľné zdroje, do rozvoja súkromného sektora a poľnohospodárstva. Celková suma pritom bude oveľa vyššia, pretože granty EÚ sa spoja s pôžičkami od medzinárodných finančných inštitúcií. Veríme, že sa nám podarí dosiahnuť úroveň až okolo 17 miliárd eur.
Uznávame európske ambície a európsku voľbu dotknutých partnerov, ako sa uvádza v dohodách o pridružení. Toto je veta zo spoločného vyhlásenia. Prečo v ňom nie je, naopak, sloveso podporujeme? Nie je formulácia vágna?
Text obsahuje to, čo bolo prijateľné pre všetkých zúčastnených. Deklarácie prijímané na summitoch EÚ sú vždy kompromisom. Niektoré členské štáty únie presadzovali ambicióznejšie slová, iné chceli menej ambiciózne.
Projekt VP funguje od jari 2009. Nie je jeho podoba už zastaraná? Napríklad Gruzínsko by uprednostnilo skupinky krajín, pričom spolu s Ukrajinou a s Moldavskom by sa nachádzalo v prvej, lebo všetky tri štáty majú s EÚ podpísanú asociačnú dohodu.
Existujúci formát šiestich členov VP stále dáva zmysel v rôznych oblastiach a nikto v EÚ sa ho nechce vzdať. V opačnom prípade by to znamenalo, že sa fakticky vzdávame komunikácie s regiónom ako s celkom. Treba prihliadnuť aj na to, že sú veci, ktoré sa nijako nespájajú s politikou – ide napríklad o dôležité dopravné a energetické koridory cez krajiny VP. Samozrejme, že o niečom je možné debatovať separátne. Keď nedávno pricestovali do Bruselu lídri týchto troch krajín VP, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová im povedala, že to napríklad môže prichádzať do úvahy pri vzájomnom obchode, kybernetickej bezpečnosti alebo ekologicky orientovanej ekonomike.
Európskej komisii sa podarilo urovnať politický spor medzi vládnucou stranou a opozíciou v Gruzínsku, ale prečo je Brusel v prípade konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom v podstate na vedľajšej koľaji? Prímerie medzi Jerevanom a Baku zariadilo Rusko.
Musím oponovať. Keby ste sa opýtali, čo bolo najväčšie prekvapenie z posledného summitu VP, tak išlo o to, že po piatich hodinách maratónu vyjednávania sa podaril husársky kúsok. Predseda Európskej rady Charles Michel deň pred summitom rokoval s premiérom Arménska a prezidentom Azerbajdžanu. Prvýkrát v histórii summitov VP sa tieto dve krajiny neosočovali. Naopak, premiér Nikol Pašinjan a prezident Ilham Alijev sa poďakovali Michelovi za to, že sprostredkoval stretnutie, a navyše obaja informovali, že sa dohodli na vybudovaní železničnej trate medzi Jerevanom a Baku. Čo sa týka konfliktu o Náhorný Karabach, bolo potešujúce, že vraveli, že si vymenili mapy so zamínovanými územiami. Naozaj nastal výrazný posun. Bol to úplný opak videosummitu VP v júni 2020, keď si obidvaja lídri nevedeli prísť na meno. Nepochybne najnovšie dôkazy o normalizácii vzťahov medzi Arménskom a Azerbajdžanom sú aj výsledkom snahy predsedu Európskej rady. A čo sa týka Gruzínska, žiaľ, husársky kúsok Bruselu vyšiel nazmar…
Znesvárení politici v Tbilisi sa síce dohodli, ale slovo nedodržali.
Bohužiaľ, nesplnili sľub o justičnej reforme. Momentálne sa teraz pozerá na Gruzínsko ako na krajinu, ktorá už nemá status najprogresívnejšieho štátu VP. Už sa nedá považovať za premianta. Dokonca by som povedala, že je na chvoste. Napríklad Ukrajina napreduje v reformách oveľa výraznejšie ako Gruzínsko. Moldavsko má od leta 2020 výrazne proreformnú vládu, čo je dobré. Len uvidíme, ako sa jej podarí zaviesť reformy do praxe, lebo jeho administratívna kapacita je veľmi slabá.
Krajiny VP považujú tento projekt takpovediac za predsieň vstupu do EÚ, ale viaceré štáty únie v tom vidia v skutočnosti len nástroj na stabilizáciu regiónu, nie platformu, z ktorej cesta vedie k členstvu.
Treba upozorniť, že nie všetky krajiny VP majú ambíciu vstúpiť do EÚ. Do únie sa chcú jednoznačne dostať Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina, čo nie je možné povedať o Arménsku a o Azerbajdžane, a už vôbec nie o Bielorusku. Čo sa týka samotného rozširovania EÚ, momentálne nie je na ňom zhoda medzi členskými krajinami. To však nesmie znamenať, že sa nebudeme venovať plneniu asociačných dohôd s tromi štátmi VP. Týmto spôsobom sa krajiny môžu pripravovať na budúcnosť, keď by už súhlas s rozšírením únie bol politicky možný.
EÚ oprávnene kritizuje posledného diktátora v Európe, ktorým je bieloruský líder Alexandr Lukašenko, ale pritom sa únia stretáva s Alijevom. Je to prezident Azerbajdžanu, v ktorom sú potláčané ľudské práva, napríklad veľa novinárov sedí za mrežami. Nehovoriac už o tom, že krajinu má pod palcom Alijevov rodinný klan a s ním spriaznení boháči.
Otázka dodržiavania ľudských práv v Azerbajdžane zostáva na rokovacom stole. Na rozdiel od Lukašenkovho režimu však v tejto krajine neboli sfalšované posledné voľby. Pripomínam, že keď sa pred pár rokmi v Bielorusku trochu zlepšili pomery, EÚ začala rušiť sankcie uvalené naň. Lenže v auguste 2020 si Lukašenko ukradol výhru v prezidentských voľbách a dal brutálne potlačiť pokojné povolebné demonštrácie. Ďalšia vec, že začal viesť hybridnú vojnu proti únii, keď začal posielať k hraniciam s Poľskom a pobaltskými krajinami húfy ilegálnych migrantov.