Čo najviac ohrozuje politickú jednotu Európskej únie v otázke zelenej transformácie?
Keď majú členské štáty pocit, že sa s nimi nezaobchádza spravodlivo, alebo keď sa niekomu zdá, že sa od neho žiada viac ako od druhých. Najväčšou hrozbou je nedostatok solidarity. Platí to nielen vo vzťahoch medzi členskými štátmi, ale aj v súvislosti s tým, čo sa deje u nich doma. Niektorí ľudia prejavujú viac nadšenia, pretože veria, že im zelená transformácia prinesie úspech. U ostatných to potom môže vzbudiť pocit, že oni, naopak, budú súčasťou akéhosi zlyhania. Naším hlavným cieľom by malo byť ukázať, že solidarita, to nie je len prázdne slovo. Musí mať konkrétnu podobu. Myslím si, že potom bude transformácia úspešným projektom. Navyše, niekde vo svojom vnútri ľudia vedia, že je nevyhnutná. Boja sa však, že ostanú bokom. Musíme im dokázať opak.
Stúpenci jadrovej energie hovoria, že bez nej nebude zelená transformácia možná. Súhlasíte s týmto názorom?
To, aké zdroje energie si zvolíte, je vaše slobodné rozhodnutie. Európska komisia (EK) ho bude rešpektovať. Jediná vec, ku ktorej sa členské krajiny zaviazali, je znížiť emisie skleníkových plynov o 55 percent do roku 2030 a dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050. Aj z našich prepočtov je jasné, že atómová energia bude súčasťou tohto prechodu. Niektoré z členských štátov sa rozhodli využiť, iné ju radikálne odmietajú. V ich prípade nad príležitosťami prevláda strach z rizík. Napríklad, čo s jadrovým odpadom. Rozhodnutie je však na každom jednom členskom štáte. Osobitne som sa o tom bavil s premiérom Eduardom Hegerom minulý týždeň. Povedal som mu, že ak ste už raz investovali do atómovej energie, musíte sa uistiť, že budete dodávať aj elektrinu s nulovými emisiami, ktorá sa bude vyrábať z jadrovej energie.
Nemecko na prelome rokov odstavilo polovicu svojich jadrových reaktorov, hoci boli stále funkčné. V dôsledku toho dokonca narástla spotreba uhlia. Môže prípadný konflikt na Ukrajine v kombinácii s napätou situáciou v prenosových sústavách a hrozbou výpadkov energie spôsobiť, že Nemci sa rozhodnú opäť spustiť zatvorené atómové elektrárne?
Je to na nich, ale bol by som veľmi prekvapený, keby sa tak rozhodli. Nemyslím si, že sa to niekedy stane. Ukončenie využívania jadra v energetike je pre Nemecko veľmi dôležité a má podporu naprieč politickým spektrom. Pripravoval sa na to aj priemysel v krajine. A z technologického hľadiska, keď raz začnete s odstavovaním reaktorov, nedajú sa len tak ľahko zapnúť.
S rizikom vojnového konfliktu súvisí aj možné zastavenie dodávok ruského plynu do krajín EÚ. Ako je dnes únia pripravená na takúto možnosť a aký je súvis medzi energetickou bezpečnosťou a Európskou zelenou dohodou?
Keby sme s tým boli začali pred desiatimi rokmi, dnes by sme nemali také vysoké ceny plynu a neboli by sme od neho takí závislí. Musíme sa usilovať, aby sme sa z tejto závislosti čo najrýchlejšie dostali. V súčasnej situácii nám nič iné neostáva. Potrebujeme pre to urobiť dve veci. Zrýchliť prechod na obnoviteľné zdroje energie a znásobiť naše zdroje. Preto sa EK zapojila do príprav energetického summitu vo Washingtone. Okrem toho sa snažíme vytvoriť si kontakty s ďalšími dodávateľmi energií, napríklad skvapalneného zemného plynu z Kataru a z iných krajín. V najbližších mesiacoch sa bude eurokomisia snažiť zrýchliť diverzifikáciu našich energetických zdrojov, ako aj prechod na obnoviteľné zdroje energie. Naším cieľom je, aby sme prestali byť závislí od jedného dodávateľa, ktorý môže mať politické dôvody pohrávať sa s dodávkami energií.
Ale keď sme pri tom, EK vyjednáva o dodávkach plynu s Katarom a s Azerbajdžanom. To tiež nie sú práve vzory demokracie.
Ide o to, aby sme dodávky dokázali diverzifikovať. Keď zvýšite počet dodávateľov, ako zákazník získavate kontrolu. Len čo ste príliš závislí iba od jedného, dvoch alebo troch, oni ovládajú vás. Našou stratégiou je výrazne zvýšiť vlastné zdroje energie, najmä prostredníctvom obnoviteľných zdrojov, pretože veľa iných nemáme, a súčasne diverzifikovať. Aj s pomocou Spojených štátov a ďalších dodávateľov. Samozrejme, realita je taká, že veľa dodávateľov ropy a zemného plynu je v regiónoch, ktoré vzbudzujú otázky o politickej stabilite alebo povahe tamojších režimov. Jediný spôsob, ako to v budúcnosti obísť, je ísť cestou obnoviteľných zdrojov.
Predpokladáte, že vysoké účty za energie môžu v Európe spôsobiť veľký dopyt po inštaláciách domácich zdrojov energie, napríklad solárnych panelov? Má eurokomisia nejaký plán, ako to podporiť?
Odpoveď na prvú časť vašej otázky je, že cítime väčší záujem verejnosti o to, ako s pomocou obnoviteľných zdrojov znížiť náklady. Nie je to ale bez ťažkostí. Je potrebné si vybrať tie správne, nainštalovať ich, ideálne mať zateplený dom a podobne. Dúfam teda, že členské štáty urobia to, k čomu sa väčšina z nich už zaviazala, teda, že budú masívne investovať do obnovy budov. Tieto projekty majú iba víťazov a žiadnych porazených. Víťazom sú ľudia, ktorí si tak znížia účty za energie, zhodnotí sa im nehnuteľnosť a ešte na tom získa miestna pracovná sila. O renovácie sa totiž postarajú predovšetkým malé až stredne veľké firmy. Pracovné príležitosti sa nepresunú do Číny alebo inam. Budú to nové pracovné miesta v Európe. Existuje množstvo dôvodov, prečo podporiť členské štáty v investovaní prostriedkov z plánu obnovy aj do obnovy budov. Keď sa pozriete na plány viacerých členských štátov, mnohé z nich majú na to vyčlenené prostriedky. V prípade Slovenska ide až o 43 percent z prostriedkov plánu obnovy na zelené projekty, pričom veľká časť z toho ide práve na obnovu bývania.
V minulosti sledovala európska energetická legislatíva skôr decentralizáciu. Dá sa očakávať, že terajšia kríza tento trend otočí a pôjde sa skôr cestou ústredne plánovaných energetických systémov?
Nemyslím si to. Jednou z výhod obnoviteľných zdrojov energie, najmä slnečnej a veternej, ale aj geotermálnej, je to, že sa dajú využívať lokálne v malom rozsahu. Znamená to, že umožňujú vytváranie miestnych prenosových sústav, ktoré môžu prevádzkovať komunity a samosprávy. Obnoviteľné zdroje demokratizujú výrobu energie, pretože ľudia majú väčšiu kontrolu nad svojou energiou. Ale súčasne s tým, a to je zrejme to, na čo sa pýtate, musíme zmodernizovať prenosové sústavy, ktoré sú v rukách prevádzkovateľov a štáty na nich dohliadajú. V budúcnosti budeme potrebovať dvakrát toľko elektrickej energie, než vyrobíme dnes, a dnešné sústavy nie sú na také objemy stavané. Bude si to vyžadovať veľké plánovanie nielen na národnej, ale aj na celoeurópskej úrovni.
Čo obchodovanie s energiou? Mohlo by sa scentralizovať aspoň to, ako sa dnes elektrina nakupuje na burzách?
Trhy s energiami fungujú v prevažnej miere dobre. Musíme však byť veľmi ostražití. Energie sú politicky citlivou komoditou. Musíme mať stopercentnú istotu, že regulačné úrady pozorne sledujú vývoj na trhoch a dokážu zasiahnuť, ak by došlo k manipulácii. No obchodovanie s energiami je prospešná vec, pretože dodávateľom dáva možnosť nakúpiť najlacnejšiu energiu pre zákazníkov. Špeciálne pri obnoviteľných zdrojoch vidíte, že ceny sa znižujú.
Foto: SITA, Jana Birošová
Slovensko bolo jednou z prvých krajín v stredoeurópskom priestore, ktorá sa zaviazala, že ukončí výrobu elektriny z uhlia. Čo sa stane, keď bude projekt na hornej Nitre úspešný, a čo ak nebude?
Slovensko je jednou z najpriemyselnejších krajín v únii a stále veľmi závisí od fosílnych palív. Keď máte taký veľký priemysel, je to jednoducho logické. V prípade, že sa usilujete o útlm uhlia v nejakom regióne, je zvlášť dôležité ukázať, čo za to ponúkate, čo sú nové ekonomické príležitosti pre ľudí, ktorí predtým pracovali v ťažobnom priemysle. V EK sa každý deň rozprávame so slovenskými partnermi, či vidíme realitu správne a čo presne región potrebuje. Mám osobný záujem o projekt a sľúbil som to aj slovenskému premiérovi. Medzi výzvami, ktoré sú pred nami, je zrýchlenie celého procesu. Musíme si byť istí, že na to budú vybudované dostatočné administratívne kapacity a treba posilniť predprojektovú prípravu. V regiónoch, v ktorých sa ťaží uhlie, závisí zamestnanosť od niekoľkých dominantných spoločností, ale nemalo by to tak byť. Musíme si byť istí, že dostatočne spolupracujeme s malými a so stredne veľkými podnikmi, ktoré by mali mať férový podiel na transformácii. Ak sa projekty na hornej Nitre, v banskobystrickom a v košickom regióne, ale aj v iných krajinách, napríklad v Česku a v Poľsku, vydaria, bude to mať vplyv na štáty, ako sú Rumunsko a Bulharsko. O podobnom postupe uvažujú, ale nemajú s tým až toľko skúseností. Slovensko môže prevziať vedúcu úlohu a dokonca prekvapiť Európu, kde by to nikto nečakal. Myslím si, že je to prioritná politická príležitosť, ktorú si uvedomujú aj prezidentka Zuzana Čaputová a premiér Heger.
Na základe čoho by sa mali priemyselné krajiny, ako napríklad Slovensko, rozhodovať, aký priemysel si nechať, komu pomôcť s dekarbonizáciou a s vysokými cenami energií? Slovenský minister životného prostredia Ján Budaj v jednom rozhovore v minulosti naznačil, že niektoré spoločnosti by mohli zo Slovenska odísť, pretože nebudú potrebné.
Prechádzame ďalšou priemyselnou revolúciou. Nesúvisí len s klimatickou zmenou, ale aj s digitalizáciou. Európa bude smerovať k cirkulárnej ekonomike, v ktorej sa budú vyrábať produkty, ktoré sa budú dať opakovane používať. Ak sa nebudú dať opraviť, tak ich zrecyklujeme. Nároky na zdroje budeme znižovať v celom výrobnom procese, nielen v prípade spotreby energií. Tak napríklad znížime našu závislosť od vzácnych kovov a surovín, ktoré dnes musíme dovážať z krajín mimo EÚ. Vytvorí to úplne novú ekonomiku. Samozrejme, existujúceho priemyslu sa to zásadne dotkne. Keď sa pozriete do stredu Európy, do Nemecka, Poľska, Česka a na Slovensko, uvidíte krajiny, v ktorých tradičný priemysel prechádza zmenami. Hoci východisková situácia týchto štátov je iná a nie všade idú veci rovnako rýchlo, smer je ten istý. No čím lepšie dokážeme zladiť naše tempo, tým lepšie to bude fungovať. Myslím si, že firmy, ale už aj investori, si to uvedomujú.
Slovenský minister hospodárstva Richard Sulík povedal, že trh rozhodne o tom, či budú mať väčší úspech autá na elektrinu, alebo na vodík. Ktorá technológia to bude podľa vás?
Závisí od toho, o akých vozidlách sa rozprávame. Úprimne si myslím, že čo sa týka osobných vozidiel, dominovať budú autá na batérie. V prípade ťažkých nákladných áut sa presadia palivové články poháňané vodíkom. A napríklad pri dodávkach to môže byť niečo medzi tým. Väčšina z nich asi bude jazdiť na batérie, ale niektoré budú vodíkové, a potom sú tu ďalšie iné kombinácie. Ak vám však mám dať čo najjasnejšiu možnú odpoveď, čo sa týka osobných áut, myslím si, že o nich rozhodol už samotný automobilový priemysel. Z ekonomického pohľadu predstavujú batériové autá preferovanú možnosť.
Ako veľmi bude životná úroveň v krajinách, akou je Slovensko, závislá od rozvoja elektromobility?
Keď sa pozriete na automobilový priemysel vo vašej krajine, máte Stellantis, Volkswagen, Jaguar Land Rover, a ak tomu správne rozumiem, prídu ďalší. Všetky tieto spoločnosti urobili strategické rozhodnutie prejsť na elektrické osobné autá, hoci nie rovnako rýchlo. Ale každá plánuje zavŕšiť túto zmenu do trinástich rokov. Samozrejme, že medzitým bude napríklad Volkswagen vyrábať aj autá s nízkoemisnými spaľovacími motormi. Následne z toho vznikne veľký trh s ojazdenými autami so spaľovacími motormi, ale dúfajme, že s čo najnižšími emisiami. Čo sa týka úvah, či európsky trh prejde na výrobu elektrických vozidiel, tento vlak už opustil stanicu. Pre Slovensko je to obrovská príležitosť. V bratislavskom Volkswagene som videl obrovské nadšenie, vedia, že potrebujú, aby bol každý v závode súčasťou tejto budúcnosti.
Kam by mali viac smerovať štátne investície do elektromobility? Do nabíjačiek alebo do dotácií na nové elektrické vozidlá?
Závisí to od rozhodnutí v každom členskom štáte. Ale z celkového pohľadu by som povedal, že verejné inštitúcie by sa mali sústrediť na vytváranie infraštruktúry. Budovanie nových nabíjacích staníc je veľmi naliehavou záležitosťou. Keď sa rozprávam s ľuďmi z automobilového priemyslu, najviac sa obávajú toho, že obyvatelia nekupujú elektrické autá, pretože nevedia, či si ich budú mať kde nabiť. Analýza agentúry Bloomberg predpovedá, že do piatich rokov budú elektromobily lacnejšie ako autá so spaľovacími motormi. Ale ľudia si ich nekúpia, ak nebudú vedieť, kde si ich nabijú. Takže ja by som úsilie venoval budovaniu nabíjacej infraštruktúry, hlavne v oblastiach, kde to nedáva až taký ekonomický zmysel, aby ani tieto v prechode na elektromobilitu nezaostávali.
Ako veľmi vás trápi možnosť, že ak by republikáni znovu získali Biely dom, v USA opäť prídete o dôležitého spojenca v globálnom boji proti klimatickej zmene?
Aby som bol úprimný, až tak sa toho neobávam. Keby sa veci spomalili len z ideologických dôvodov, bol by to krok späť. Ale zároveň je potrebné si uvedomiť, že americký priemysel sa nedá úplne kontrolovať. Pozrite sa na zmeny, ktoré sa v ňom v USA dejú. Môže to dopadnúť tak, že nakoniec budeme mať my problém udržať s nimi krok. Alebo sa pozrite na americké pokroky pri výrobe zelenšej ocele a cementu. Veľké investičné skupiny v USA ako Blackrock idú všetky zeleným smerom. Samozrejme, môže sa zmeniť rétorika alebo postoje Ameriky na medzinárodných fórach. No Spojené štáty si ako spoločnosť a ako ekonomický priestor osvojili zmenu. Uvedomujú si ju aj preto, že zažívajú extrémne počasie, záplavy a tornáda. Potešilo by ma, keby sa rozhodli vybrať si zmenu aj politicky, som predsa sociálny demokrat, nebudem to popierať. Ale aj keby nie, veci to iba spomalí, ale určite nezastaví.
V jednom rozhovore ste povedali, že bez hnutí ako Fridays for Future (Piatky za budúcnosť) a Grety Thunbergovej by nebola Európska zelená dohoda. Naozaj potrebujeme takýto typ tlaku zvonku, aby sme urobili niečo, čo je úplne zjavné, že musíme urobiť?
Áno, bohužiaľ ho potrebujeme. Je nevyhnutné, aby si moja generácia uznala, že musí prestať kolonizovať budúcnosť našich detí. Ony nám to pripomínajú a som im za to vďačný. Za zelenú dohodu som robil kampaň, no eurovoľby v roku 2019 neboli o nej, konzervatívci viedli kampaň o ochrane hraníc a o európskej armáde. Ale spoločnosť si uvedomila dôležitosť zelených tém. Ukázali to už viaceré analýzy. Najväčšou z výziev, ktorá podľa občanov stojí pred EÚ, je urobiť niečo s klimatickou krízou. Ľudia si to veľmi často uvedomujú práve vďaka svojim deťom. Preto sa musíme hnutiam ako Fridays for Future poďakovať.
Minulý rok predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová čelila kritike za viacero letov vrátane jedného z Viedne do Bratislavy. Možno sa ponáhľala, no predsa len, nemali by si najmä politici niečo také dva razy rozmyslieť, pretože tak idú zlým príkladom? Vy také lety schvaľujete?
Bola pod obrovským časovým tlakom. V tomto prípade nešlo o zelenú dohodu, ale o to, aby sa čo najskôr prijali plány odolnosti. Na to sa potrebovala presúvať medzi členskými štátmi takmer rýchlosťou svetla. Aby sa načas dostala tam, kde potrebovala, musela cestovať lietadlom. Jednoducho nemala inú možnosť. Samozrejme, rozumiem, že pred nami politikmi je obrovská úloha dokázať, že iba nerozprávame, ale aj konáme. Ale v tomto prípade si myslím, že Ursula von der Leyenová mala dostatok dôvodov urobiť rozhodnutie, aké spravila. Súhlasím však, že naším správaním by sme mali ísť príkladom, preto som sa rozhodol, že moje služobné auto bude elektrické. V mojom osobnom živote sa takisto snažím byť vzorom. Nie je to vždy jednoduché, ale človek cíti zadosťučinenie. Dáva vám to dobrý pocit.