O tom, ktorého mladého lídra má na mysli Arkadag (v preklade ochranca), ako znie čestný titul súčasnej hlavy štátu, nik nepochybuje. Dvanásteho marca si Turkméni s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote za Berdymuhamedovho nástupcu zvolia jeho jediného syna Serdara. Syn národa, ako ho titulujú turkménske médiá, vlani dovŕšil 40 rokov, čo je ústavou predpísaný najnižší vek pre prezidentského kandidáta. Otec ho pred rokom vymenoval za prvého vicepremiéra. Je to druhý najvyšší post výkonnej moci, hneď po prezidentovi, ktorý je súčasne aj predsedom vlády.
Bývalý zubár Berdymuhamedov si zakladá dynastiu podľa vzoru Severnej Kórey, kde vládne už tretia generácia Kimovcov. Kým oni dedili žezlo po smrti predchodcu, Arkadag sa ho chystá odovzdať za svojho života. Zrejme sa poučil z prípadu prvého postsovietskeho vládcu Turkménska Saparmurata Nijazova. Čudácky diktátor, ktorý sa nechal oslovovať Turkmenbaši (v preklade otec Turkménov), zomrel v roku 2016 na zlyhanie srdca tak nečakane, že si nestihol určiť následníka. Berdymuhamedov sa mu však o chrup zjavne staral tak dobre, že si po poste ministra zdravotníctva vyslúžil aj kreslo vicepremiéra a vo chvíli, keď sa trón uvoľnil, mal k nemu najbližšie.
Starý kult, nová osobnosť
Trvalo niekoľko rokov, kým sa Berdymuhamedov odhodlal vystúpiť z tieňa Turkmenbašiho a skoncovať s najkrikľavejšími symbolmi jeho kultu osobnosti. Vyškrtol meno svojho predchodcu z prísahy vernosti, ktorú musia zborovo recitovať školáci, úradníci, sudcovia i lekári na úvod pracovného dňa. Turkmenbaši vypadol aj z textu štátnej hymny. Arkadag nariadil odstrániť z centra Ašchabadu monštrózny Oblúk neutrality, na ktorom trónila pozlátená socha jeho predchodcu otáčajúca sa pomocou špeciálneho mechanizmu za slnkom.
Na rad prišiel aj exdiktátorov inovovaný kalendár, v ktorom január bez falošnej skromnosti pomenoval po sebe a apríl po svojej matke. Berdymuhamedov sa nenápadne porátal s viacerými z nezmyselných zákazov svojho predchodcu. Znovu povolil balet, operu i cirkus, zrušil tresty za dlhé vlasy, zarastené brady aj zlaté zuby.
Pravda, ako kritici ašchabadského režimu hovoria, „kult zostal, len osobnosť sa zmenila“. Portréty kedysi všadeprítomného Turkmenbašiho nahradili podobizne jeho nástupcu. Centru metropoly teraz dominuje vyše dvadsať metrov vysoká pozlátená jazdecká socha Arkadaga. Štátna televízia ho ukazuje ako víťaza dostihov i automobilových a cyklistických pretekov, vysiela klipy pesničiek, ktoré zložil a spieva so svojím vnukom, ospevuje každú z vyše šesťdesiatich kníh hlavy štátu. „Turkméni sú zvyknutí, že náš prezident je najlepší športovec, najčítanejší spisovateľ, veľký básnik a hudobník,“ ironicky poznamenal redaktor exilového turkménskeho portálu Farid Tuchbatullin.
Zostane to v rodine
Kým dotovaný tovar zmizol z pultov a ceny základných potravín závratne rastú, excentrický diktátor krajiny bohatej na zemný plyn sa viac ako o ekonomiku zaujíma o šľachtenie žrebcov a domáce plemená psov. Vydáva tiež podobne bizarné nariadenia ako jeho predchodca. Prikázal napríklad, že autá musia mať bielu farbu. V krajine, ktorá zaviedla povinné nosenie respirátorov, hoci oficiálne nepriznáva ani jedného nakazeného covidom, sú povolené iba biele rúška a za čierne hrozí vysoká pokuta.
Podľa Arkadija Dubnova, ruského znalca Strednej Ázie, rozhodnutie Berdymuhamedova odovzdať moc synovi svedčí o tom, že sa poučil z prípadu niekdajšieho kazašského autokrata Nursultana Nazarbajeva. Ten pred troma rokmi formálne uvoľnil post hlavy štátu vyvolenému nástupcovi, pričom rozhodujúce páky politickej a ekonomickej moci ponechal v rukách svojho rodinného klanu. Lojalita nového prezidenta však neobstála v skúškach januárových nepokojov a Nazarbajev prišiel o svoje postavenie doživotného vodcu. „Arkadag sa poučil a po dramatickom vývoji v Kazachstane dospel k záveru, že moc musí zostať v rodine,“ napísal Dubnov vo svojom blogu.