„Je to blesková vojna,“ hovorí spravodajcovi agentúry AP Hončaruk stojaci v troskách domu v dedine Horenka na predmestí ukrajinského hlavného mesta, v satelitnej obci, ktorá sa ocitla v krížovej paľbe pri pokuse Moskvy dobyť Kyjev.
Dôchodca s bielou bradou je jedným z desiatok tisíc Ukrajincov, ktorí sa dobrovoľne prihlásili k obrane svojej vlasti pred Ruskom. On a jeho syn Kosťa sa po začiatku invázie ozbrojili a spoločne strážia dedinu.
Medzi hliadkujúcimi je aj 81-ročný Petro Vierko, učiteľ francúzštiny, ktorý prišiel o manželku Lidiu, keď ochorela na rakovinu kože po jadrovej katastrofe v Černobyle.
Vierko hovorí, že je pripravený útočníkov zastreliť, pretože má dcéru a vnuka. Premýšľal vraj aj o tom, čo by robil bez strelnej zbrane. „Keby sem prišli a ja som nemal zbraň, tak ich pichnem vidlami. Ale ja zbraň mám,“ dodal.
Dobrovoľní obrancovia Horenky sa musia vyrovnávať s bolesťou zo strát. Za prvý týždeň ofenzívy už v ich dedine prišli o život najmenej dvaja ľudia a viac ako desať ďalších utrpelo zranenie. V stredu zničili ruské nálety niekoľko domov. Ženy stáli v troskách a plakali. „Zažívame tu veľa skazy,“ povedal Hončaruk. „Ale ľudia sa držia dobre,“ dodal.
Veľa mužov v dedine má rovnako ako Hončaruk vojenské skúsenosti. Ukrajinská armáda rozdala zbrane každému, kto chce brániť krajinu, a nasadila tisíce záložníkov. Po celom Kyjeve sa civilisti v džínsoch a zimných kabátoch so žltými páskami na rukách krčia za stohmi pneumatík na kontrolných stanovištiach alebo strážia na nároží ulíc.
Proti Ukrajincom stojí presila. „Ale aj keby nám nikto nedodal ďalšie zbrane, budeme sa snažiť získať ich sami,“ povedal Hončaruk. „Zabijeme nepriateľa a zoberieme mu ich,“ dodal. V dobách svojho pôsobenia v sovietskej armáde vnímal Hončaruk Rusov ako bratov v zbrani. Teraz sa to zmenilo.
„Každý, kto príde na naše územie, je nepriateľ. Nikto ich sem nepozval,“ povedal. „Možno sú medzi nimi dobrí ľudia, ale na tom mi nezáleží. Prišli zabiť mojich ľudí,“ dodal. Hončaruka invázia Moskvy šokovala. Očakával, že Rusko nakoniec ovládne separatistické územia na východe Ukrajiny, ale vôbec mu nenapadlo, že by podniklo takú rozsiahlu ofenzívu, ktorá zasiahne centrá miest, ako je Charkov, a vyženie za hranice státisíce ľudí.
Iní ale ostali, ukrývajú sa v krytoch a ich hnev na Rusko stúpa. „Nepotrebujeme, aby nás niekto ‚oslobodzoval‘. Nechajte nás na pokoji!“ hovorí obyvateľka Horenky Larysa Lypatovová, ktorá počas stredajšieho útoku utiekla do pivnice a schúlila sa pod dekou medzi pohármi nakladaných paradajok a marmelád.
S nadhľadom veterána je Hončaruk napriek sutinám pri svojich nohách pochmúrne hrdý na zjavné neúspechy, ktorým Rusi počas týždňa od začiatku invázie čelili. „Mysleli si, že sem prídu a za deň alebo dva obsadia Kyjev, ale pozrite sa, ako sa im zatiaľ darí!“ povedal.
Na inom mieste na okraji hlavného mesta pomáha ďalší dobrovoľný obranca ľuďom prejsť do Kyjeva cez zvyšky zničeného mosta. Muž so zbraňou zavesenou na hrudi drží za ruku malého chlapca, ktorý mu venoval letmý, plachý úsmev. Ostatní sa v padajúcom snehu jeden po druhom opatrne vydávajú cez rieku po obnaženom potrubí. Miestni obyvatelia hovoria, že most zničili obrancovia, aby sťažil ruský postup.
Niektorí vyčerpaní obyvatelia Kyjeva oslavujú aj malé víťazstvá každodenného života. Žena, ktorá uviedla len krstné meno Roza, sa chváli práve nakúpenými potravinami. „Máme tu všetko: banány, maslo, dokonca aj čerstvý croissant,“ hovorí.
Rovnako ako Hončaruk sa aj Roza rozhodla zostať, vyzbrojená iba odhodlaním, zatiaľ čo vojna, ktorú si len málokto dokázal predstaviť, vstúpila do druhého týždňa. „Utekáme do pivnice, trasieme sa a máme obavy, ale veríme vo víťazstvo,“ vraví odhodlane.