Som dievča od Černobyľa. Pri ostreľovaní atómky mi tuhla krv v žilách

Najťažším dňom vojny bol pre ňu uplynulý piatok, keď ruskí vojaci pálili na Záporožskú jadrovú elektráreň. Oľga Tarnovská, mediálna konzultantka, ktorú v roku 1986 po havárii černobyľskej elektrárne aj s rodinou evakuovali zo zamorenej zóny, vie, akú skazu môže spôsobiť poškodený reaktor. "Pred bombami má človek aspoň nejakú šancu schovať sa do krytu, ale pred radiáciou sa nikam neskryje," hovorí pre Pravdu.

06.03.2022 15:15
Olga Tarnovska Kyjev
Oľga Tarnovská s mamou v podzemnom kryte vo Vyšhorode. FOTO: ARCHÍV OĽGY TARNOVSKEJ
debata (41)

Keby Rusko nerozpútalo vojnu proti Ukrajine, boli by ste teraz v Bratislave. Ako konzultantka poradenskej skupiny Innovation Media Consulting ste mali pomáhať pri skvalitňovaní Pravdy. Medzičasom slovenskú hranicu prekročilo vyše stotisíc Ukrajincov. Prečo ste vy zostali doma?

Veľmi rada na tom projekte pracujem, tešila som sa na Slovensko, ale tu je moja vlasť, tu mám svoju rodinu, tu sú moji ľudia a tu som najviac potrebná. Bojujem proti Putinovi na informačnom fronte, kde Ukrajina jasne vyhráva. Obracajú sa na mňa médiá z rôznych krajín, keďže o vývoji ich môžem informovať po španielsky, portugalsky, anglicky, francúzsky i rusky.

Bývate v dvadsaťpäťti­sícovom mestečku Vyšhorod, iba niečo vyše desať kilometrov severne od Kyjeva. Aká je tam situácia?

Tento víkend je, sláva Bohu, pokojne. Vyšhorod sa nachádza pri hydroelektrárni. Má strategický význam. Vyšhorod začali bombardovať medzi prvými, okamžite po vypuknutí vojny. Terčom bola tunajšia vojenská posádka, ktorú zasypali bombami. Od prvej minúty som to videla. Vyšla som von a videla som, ako explodujú bomby. Potom ale naši vyhodili do vzduchu dva mosty. Oba na prístupe do Vyšhorodu, aby k nám nevošli vojenské kolóny z Bieloruska. Sú tam totiž dve cesty, kadiaľ by sa sem mohli dostať a cez nás až do Kyjeva – od Černobyľa a Černihiva. V prvé dni sem lietalo tridsať vrtuľníkov. Báli sme sa, aby nevypálili rakety na hydroelektráreň a hrádzu. Potom to ale stíchlo, bojovalo sa už o ďalšie mestá. Na rad prišli Kyjev, Charkov, Mariupoľ.

Ťažké boje hlásili aj z vašej oblasti.

Poplachy boli aj vo Vyšhorode, zavýjali sirény, ale brutálne útoky smerovali na Borodianku a Buču. Na sever od nás, smerom na Černobyľ, ale ešte v našom okrese, pokračujú zúrivé boje o desaťtisícové mestečko Ivankiv. Vozia k nám odtiaľ ranených a padlých vojakov. V okrese máme viacero miest, ktoré sú úplne zničené, ľudia sedia v pivniciach, bez jedla. Pre zničené mosty je ťažké im dopraviť pomoc. Dá sa k nim dostať len po Dnepri na loďkách.

Máte tam príbuzných či známych?

V Buči žije moja teta Toma. V detstve som k nej chodila autobusom na návštevu. Vždy sme sa tam so sestrami tešili. Piekla najlepšiu šarlotku, jablkový koláč, akú som kedy jedla. Teraz nám bombardujú tie naše detské spomienky. Buča je len pätnásť kilometrov od nás. Jasne počujeme, ako ju bombardujú a ako odpovedá naša protivzdušná obrana. Od začiatku vojny sme o tete nemali žiadne správy. Až v sobotu som sa jej dovolala. Našťastie, prežila. Jej dcéra s tromi malými deťmi celý ten týždeň, čo ich bombardovali, nevychádzala z krytu. Teta Toma trpí klaustrofóbiou, do krytu nešla, nevydržala by tam, a všetku tu hrôzu – bomby a požiare všade navôkol – videla z okna. Teta v sobotu hovorila, že to tam trocha utíchlo. Ukrajinská armáda Buču oslobodila, ale stále sa tam motajú ruské tanky, ktoré sa odpojili od hlavnej kolóny. Teta hovorí, že akoby blúdili a nevedeli, čo vlastne chcú.

Spomínali ste, že vaša sesternica s deťmi sa ukrývali v kryte. Aj vy hľadáte útočisko pod zemou?

Mama chodí spať do krytu každú noc. Ťažko sa jej už chodí a bojí sa, že keď sa ozvú sirény, nestihne zbehnúť dole. V jej dome kryt nie je, takže večer vždy príde ku mne. Ja ale zostávam na noc v byte, spolieham sa na to, že keď bude zle, tak rýchlo zbehnem k nej.

Ako sa dá spať pri takom nervovom vypätí?

Zle. Takmer vôbec. V túto sobotu sa o pol tretej ozvala siréna, ešte som bola hore. A potom o siedmej ďalšia siréna. Pospala som si tri-štyri hodiny a hotovo. A to bol zatiaľ môj najdlhší spánok od vypuknutia vojny. Prvé noci som si nedokázala ani na chvíľu zdriemnuť. Pri tom adrenalíne a búšení srdca sa to jednoducho nedalo. Teraz už priemerne spím viac ako dve hodiny denne. Možno aj vďaka tomu, že viacerí moji blízki sú už v bezpečí.

Kde?

Jedna sestra, Lilia, je v Taliansku. A Julia pred pár dňami aj s mojou neterou odišli cez Poľsko do Nemecka. Všetci sú v poriadku a my aspoň môžeme byť pokojnejší.

Narýchlo sa zbaliť a nadlho, možno navždy, opustiť domov, to musí byť veľmi ťažké rozhodnutie.

Naša rodina to zažila už na jar 1986. Keď som bola malá, žili sme v Pripiati, v meste dva kilometre od černobyľskej jadrovej elektrárne. Môj otec tam pracoval. Po havárii sme v Pripiati museli nechať náš dom. Matku a nás, tri sestry, hneď evakuovali. Otec, stavebný inžinier, tam ešte dva roky pracoval. Budoval prvý železobetónový sarkofág okolo trosiek havarovaného štvrtého bloku. Pendloval na zmeny. Pätnásť dní bol vždy tam, v uzavretej zóne, a pätnásť dní s nami, s rodinou.

Čo je dnes s otcom?

Žije s mamou vo Vyšhorode. Má sedemdesiat jeden rokov, ale v prvý deň vojny sa ihneď vybral na vojenskú správu. Prihlásil sa, že chce so zbraňou v ruke brániť Ukrajinu. Vekom už nevyhovoval. Berú iba do šesťdesiatich rokov. Poslali ho domov. Ďalší deň sa dal dokopy s kamarátmi, vojenská správa bola zavretá, tak išli do kasární, vzali si zbrane a hor' sa na barikády. Celý týždeň bol preč. Nič sme o ňom nevedeli. Až dodatočne sme sa dozvedeli, že v Kyjeve vstúpil do jednotky teritoriálnej obrany.

Po týždni sa vrátil. Takže ho už máte doma?

Kdeže. Teraz slúži vo vyšhorodskej teritoriálnej obrane. Má pridelený úsek, slúži pri nemocnici, dvadsaťštyri hodín s ďalšími dobrovoľníkmi ju stráži, potom príde na dvadsaťštyri hodín domov, a zase späť do stráže.

Nie je to v tomto veku nad jeho sily?

Je tam viac seniorov, on je ale najstarší. Otec je však športovec. Dodnes dokáže urobiť dvesto kľukov bez prerušenia. V jednotke ho volajú Dedo. Vravel, že ho druhovia v zbrani najskôr posudzovali podľa starej tváre, potom však sami videli, akú má výdrž. V otcovej jednotke bol aj jeho mladý prasynovec. Nevie strieľať, dali mu aspoň rýchlokurz prvej pomoci, aby z neho bol nejaký úžitok. Po pár dňoch chlapec prechladol, teraz sa doma lieči, keď sa vráti do jednotky, otec chce z neho vychovať plnohodnotného branca.

Keď v roku 2014 Putin anektoval Krym a rozpútal boje v Donbase, boli ste dlhodobo služobne v zahraničí. Teraz vojnu prežívate priamo v epicentre. Aký je v tom pre vás osobne rozdiel pri prežívaní ťažkých chvíľ vašej vlasti?

Bola som v Brazílii, päť rokov som tam pracovala ako tlmočníčka. Paradoxne, vtedy to bolo pre mňa ťažšie. Lebo keď som doma, spolu so svojim blízkymi ľuďmi, tak cítim, akí sme silní. A preto som tu zostala. Pamätám si, ako mi bolo, keď ma zžieral ten strašný pocit odlúčenosti a bezmocnosti. Brazília je strašne ďaleko. Všetko som sledovala len zo správ. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Preplakala som každučký deň. Tu, hoci je vojna doslova na prahu môjho domu, som plakala jediný raz, aj to vtedy, keď ma nik nevidel. Doma cítiš tú spolupatričnosť, ktorá ťa povznáša a dáva ti silu. V meste máme dobrovoľnícke združenie, kam chodím už šesť rokov viazať maskovacie siete pre armádu. Predtým sme robili jednu sieť celý týždeň a teraz za deň dve až tri sieťky. Taký je náš bojový duch. Vidno to aj na mojom otcovi. On by nemohol odísť do bezpečia, neobsedel by, nejedol by, nespal by, len by sa trápil. Teraz je so svojimi bratmi v zbrani, má okolo seba ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť, a oni sa môžu spoľahnúť naňho. A všetci spolu robia niečo veľmi dôležité pre našu krajinu.

Ako je to u vás vo Vyšhorode so zásobovaním. Nechýbajú vám potraviny, lieky?

U nás je to relatívne normálne. Obchody s potravinami sú občas otvorené, môžeme si nakúpiť. Rodinám, kde sú malé deti, bezplatne dodávali mlieko, ktoré je inak nedostatkové. Strašné je to tam, kde Putinove vojská blokujú mestá, bombardujú ich a pokúšajú sa ich vyhladovať. V obliehanom Mariupoli nemajú vodu, elektrinu, potraviny, lieky.

Ktorý z doterajších dní vojny bol pre vás doteraz najťažší?

Strašný bol začiatok. Bol to šok, bombardovali náš Vyšhorod, bojovalo sa pri Černobyli. Ale úplne najťažšie som znášala, keď uplynulý piatok šialení Putinovi vojaci pálili na Záporožskú jadrovú elektráreň. Pred bombami má človek aspoň nejakú šancu schovať sa do krytu, ale pred radiáciou sa nikam neskryje. Ja ako niekdajšie dievča z Černobyľa o tom viem svoje. Zo zamorenej Pripiati je už štvrté desaťročie mesto duchov. Veľa našich známych zomrelo na rakovinu, leukémia zabíjala aj malé deti. Keď teraz po ostreľovaní vypukol požiar v Záporožskej jadrovej elektrárni, svojím výkonom najväčšej v Európe, v žilách mi doslova tuhla krv. Toto nemohli spáchať normálni ľudia.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 41 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Černobyľ #vojna na Ukrajine #Putinova vojna #Záporožská jadrová elektráreň