Rupnik: Žili sme v ilúziách. Putinova vojna je brutálny budíček

"Dlhé roky sme ruského prezidenta Vladimira Putina vnímali ako hulváta a zároveň šachistu. Teraz už vieme, že šéf Kremľa nie je iba hulvátom, ale že to je brutálny agresor. A či je šachista? Viete, šachisti majú premyslených niekoľko ťahov dopredu. No Putin vtrhol na Ukrajinu a nezdá sa, že by vedel, čo ďalej,“ povedal pre Pravdu francúzsky politológ a expert na strednú a východnú Európu Jacques Rupnik.

14.03.2022 09:20
Emmanuel Macron /  Vladimir Putin / Foto: ,
Francúzsky prezident Emmanuel Macron (vľavo) a ruský prezident Vladimir Putin na tlačovej konferencii v Moskve, 7. februára 2022. „Emmanuel Macron nič Vladimirovi Putinovi nesľúbil, a keď sa začala vojna, rokoval so šéfom Kremľa znovu. No nie svojvoľne, ale na základe žiadosti Volodymyra Zelenského. Macron dokonca neváhal označiť tvrdenia Putina za paranoidné a cynické," upozornil Jacques Rupnik.
debata (198)

Skúsme sa vrátiť na začiatok. Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa 24. februára dozvedeli, že Rusko zaútočilo Ukrajinu?

Bol som zaskočený a šokovaný. Asi ako väčšina ľudí. Nepredvídal som tento scenár. Pred vojnou som sa usiloval uvažovať nad tým, čo by sa mohlo stať. Veď Rusko zhromaždilo na hraniciach s Ukrajinou viac ako stotisíc vojakov. No vyzeralo to tak, že ak sa niečo stane, bude to obmedzená akcia. Napríklad na prepojenie Krymu s ruským územím. Takže som bol zaskočený a šokovaný, lebo je to generačná vec. Niečo ako rok 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Nakoľko je tento konflikt novou érou histórie?

Keď som povedal, že je to generačná vec, u ľudí v mojom veku sa ozve spomienka na rok 1968. Počúval som tých separatistov na východnej Ukrajine, že žiadajú o pomoc Rusko. Pripomenulo mi to pozývací list. A Moskva im ponúkla bratskú pomoc. Pri tomto slovnom spojení som už tušil, že sa asi začnú valiť tanky. Minimálne niektorých z nás to vrátilo do minulosti. Ale skutočne je to aj zlom, pretože toto už nie je nejaký lokálny problém. Lebo týmto spôsobom sme doteraz často vnímali Ukrajinu. Zlomové je to preto, lebo je to masívna okupáciu a agresia krajiny, ktorá je členom OSN. Je to také vojenské nasadenie, že len veľmi ťažko si viem predstaviť, ako sa v tejto situácii budú hľadať riešenia. Nehovoriac už o tom, ako by z nej mohol ruský prezident Vladimir Putin vycúvať. Neviem, ako by sa mu to mohlo podariť. V tomto zmysle sa začína niečo nové. Historické obdobie, ktoré prišlo po roku 1989, sa skutočne skončilo.

Ak sa rozprávame o dejinných analógiách, často počúvame, že ak Západ nepomôže Ukrajine, bude to ako mníchovská zrada v roku 1938. Má zmysel o súčasnom dianí hovoriť takto?

Vždy je dobré reflektovať dejinné udalosti. Vzdelaním som historik. Dejinné analógie sú zaujímavé, pretože nám dávajú možnosť, aby sme rozmýšľali o súčasnom dianí. Ale nielen v tom zmysle, že sa niečo automaticky opakuje. Mali by sme chápať aj to, v čom je momentálna situácia iné. Analógiu s Mníchovskou dohodou už ľudia použili nespočetne veľa ráz pri všetkých príležitostiach. Pamätám si, že keď sa v roku 1975 zrodil Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, že ľudia ho opisovali ako ďalšiu mníchovskú zradu. No táto dohoda vytvorila v sovietskom bloku zázemie pre hnutia, ktoré upozorňovali na porušovanie ľudských práv a nakoniec pomohli položiť komunistické režimy.

Bez nej by asi nevznikla ani československá Charta 77.

Mohol by som vymenovať tucet tvrdení o analógii s Mníchovskou dohodou, ktoré sa ukázali ako falošné. Väčšinou ide o pokus vyburcovať Západ a verejnú mienku. V prípade mníchovskej zrady išlo o situáciu, keď západné krajiny boli ochotné porušiť existujúce dohody a s diktátorom Adolfom Hitlerom rozhodli o osude Československa. V tom spočíva veľké zlyhanie Británie a Francúzska. Západné demokracie ustúpili totalite. Chápem pokušenie urobiť túto analógiu s Ukrajinou. Ale platila by len vtedy, keby Kyjev patril do NATO a aliancia by po útoku Ruska povedala, že nemôže nič urobiť. To by bolo ako mníchovská zrada. Bola by to správna historická paralela aj vtedy, keby politici ako francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorí do poslednej chvíle rokovali s Putinom, Ukrajincom odporúčali, aby sa vzdali. Ale nič také sa nestalo. Putin opísal šesťhodinové rokovanie s Macronom ako mučenie. Keď skončili diskusiu, ekvivalentom Mníchovskej dohody by bolo, keby sa niekto správal ako britský premiér Neville Chamberlain v roku 1938, keď predseda vlády tvrdil, že zmluva s Nemeckom znamená mier. Macron nič také neurobil. Naopak. Nič Putinovi nesľúbil, a keď sa začala vojna, rokoval so šéfom Kremľa znovu. No nie svojvoľne, ale na základe žiadosti ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Macron dokonca neváhal označiť tvrdenia Putina za paranoidné a cynické. Chápem však otázky, prečo západné demokracia nie sú ochotné ísť do boja s Ruskom.

Mali by?

Musíme si pripomenúť, že Putin sa otvorene vyhráža jadrovou vojnou. USA preto hovoria, že do konfliktu vojensky nevstúpia. Ukrajina sa statočne bráni. Ale, samozrejme, keby som bol v Kyjeve, želal by som si, aby sa niekto postavil Rusku. No v tom prípade diskutujeme o scenári rozpútania tretej svetovej vojny. Neviem, či presne toto si prajú tí, čo používajú analógiu s Mníchovskou dohodou.

Už sme spomenuli novú éru histórie. Čo to znamená najmä pre Európu?

Je to pre ňu brutálne prebudenie. Najhoršie je asi pre tých, čo ešte nedávno nechceli vidieť, aký je svet okolo nich. Možno by som povedal, že sme žili vo dvoch ilúziách. A obe vojna zásadne nabúrala. Prvou bola myšlienka, že po roku 1989 sme skončili s rozdeleným svetom a že hrozba vojny v Európe je zažehnaná. Keď som spomínal rok 1968, poviem ešte jednu vec. Pred inváziou do Československa vtedajší sovietsky veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin informoval Biely dom prezidenta Lyndona Johnsona. Povedal však, že táto akcia nič nemení na ochote ZSSR pokračovať v rokovaniach o odzbrojení, že nie je namierená proti Západu a bude obmedzená. Nikto nevie povedať, či to platí aj pre terajší konflikt na Ukrajine. Po roku 1989 a po konci studenej vojny sa najmä západná Európa zamerala na takzvané poberanie mierových dividend. Vnímala to tak, že veľká hrozba zmizla, a preto už nebolo potrebné míňať peniaze na obranu a bezpečnosť. Dá sa povedať, že sa venovala vlastnému blahobytu a šíreniu ekonomických a sociálnych vymožeností európskeho projektu. Z tohto teraz Európa vytriezvela. A najtvrdší dosah to má na Nemecko.

Prečo?

Krajiny ako Británia či Francúzsko vždy rozmýšľali aj mocensky. Sú to bývalé koloniálne veľmoci a udržali si isté vojenské kapacity. Nemecko sa muselo vysporiadať s dedičstvom druhej svetovej vojny, čo ho viedlo k myšlienke istého pacifizmu, teda, že Berlín by sa nemal angažovať v žiadnych konfliktoch. Najsilnejšia ekonomika v Európe preto roky investovala do obrany len asi jedno percento HDP. A celkovo mala EÚ do značnej miery pocit, že môže byť akýmsi väčším neutrálnym Švajčiarskom. Že bude ekonomicky prosperovať, ale nechce mať s nikým vážnejší konflikt. V posledných rokoch sa však stále viac ukazovalo, že to nie je udržateľný postoj.

Aké je druhá ilúzia, ktorú vojna nabúrala?

Zjednocovanie Európy sa začalo po druhej svetovej vojne ako mierový projekt. Mal viesť k zmiereniu Francúzska a Nemecka, ktoré za niekoľko desaťročí medzi sebou viedli dva zničujúce konflikty. Systém budúcej bezpečnosti Európy však Paríž a Berlín postavili na partnerstve. Podarilo sa vytvoriť projekt, ktorý je ekonomicky, spoločensky aj legislatívne taký prepojený, že znemožnil vedenie vojen. Európska únie je postavená na prosperite, ktorá má vplyv na bezpečnosť, lebo medzi takto spolupracujúcimi krajinami by konflikt nemal byť možný. Povojnové Nemecko sa v rámci tohto systému rehabilitovalo. Vojna Ruska proti Ukrajine toto všetko spochybnila. Európa odmietala geopolitické myslenie a projekciu sily. No to neznamená, že sa k tomu pridali aj ostatní svetoví hráči. Integrácia Európy prispela k niečomu úžasnému. K 70 rokom mieru. Ale neplatilo to pre naše okolie. Na juh od nás skolabovali krajiny, šíril sa terorizmus a museli sme riešiť migráciu. A na východe sme v podobe ruskej agresie svedkami ešte extrémnejšej verzie problémov. Európa mala pocit, že stačí budovať mier vo vnútri, a že potom ani naši susedia nebudú cítiť ohrozenie. Ukázalo sa však, že celkom tak to nefunguje.

Hovoríme o Európe ako o mierovom projekte, ktorý je postavený na prosperite. Únia však spolu s ďalšími partnermi vie ako zbraň použiť práve svoju ekonomickú silu.

Áno. A aj to robí. EÚ nechce priamo vstúpiť do vojny. Ale sankcie proti Rusku ovplyvnia aj našu prosperitu, a to pomerne zásadne. Mimochodom, aj v tomto je postoj Nemecka absolútne kľúčový. Berlín podporil sankcie a stopol Nord Stream 2. Nemecko odoberá 50 percent potrebného plynu z Ruska, ale rozhodlo sa dodávať zbrane ohrozenej Ukrajine. Všetko to, čo sa deje, však svojím spôsobom dáva za pravdu Macronovi a jeho predchodcom v Elyzejskom paláci, ktorí sa vždy usilovali podporovať spoločnú európsku bezpečnostnú a obrannú politiku. Vieme, že je to náročný projekt. Ale teraz pri prijímaní sankcií Európania ukázali veľkú jednotu. Myslím si, že to Rusi asi ani nečakali. Viac sa teraz pravdepodobne presadí myšlienka jednotnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Určite stále čelíme pokušeniu, že to všetko niekto vyrieši za nás. Samozrejme, hovorím o Američanoch. Ale po skúsenostiach s Donaldom Trumpom, ktorý spochybňoval existenciu NATO, mnohým v Európe došlo, že USA môžu mať aj svoju izolacionistickú fázu. Súčasný americký prezident Joe Biden je jednoznačne transatlanticky orientovaný, ale netušíme, aký bude jeho nástupca. Možno sa vráti Trump. Putinovi sa však v tejto chvíli podarilo prebudiť a zjednotiť EÚ a NATO.

Veľká časť krajín strednej a východnej Európy vrátane Slovenska je v oboch práve spomenutých organizáciách. Mali by sa cítiť ohrozené?

Určite tu istý pocit ohrozenia je. Už totiž nie sme v situácii, keď riešime veci s aktérom, ktorý je úplne racionálny. Dlho roky sme Putina vnímali ako hulváta a zároveň šachistu. Teraz už vieme, že šéf Kremľa nie je iba hulvátom, ale že to je brutálny agresor. A či je šachista? Viete, šachisti majú premyslených niekoľko ťahov dopredu. No Putin vtrhol na Ukrajinu a nezdá sa, že by vedel, čo ďalej. Azda ju môže okupovať, ale nemôže ju pohltiť a takpovediac vstrebať. Nevieme, čo Putin urobí a či nedôjde k nejakému incidentu, ktorý ešte všetko zhorší. Takže istý pocit ohrozenia je pochopiteľný. NATO jasne dalo najavo, že článok 5 o kolektívnej obrane platí a pre všetkých to musí byť červená čiara. No problémom je, že Putin vytvoril systém, v ktorom už neexistujú žiadne protiváhy. Vladár je len jeden. Určite ste videli, ako sa správal Putin k riaditeľovi rozviedky Sergejovi Naryškinovi. Boli časy, keď sa politickí lídri báli takýchto ľudí. Dnes sa šéf rozviedky pred cárom roztrasie. Keď sa vojna skončí, ešte sa vrátime k tomu, aké chyby sme vo vzťahu k Rusku urobili. Najmä v deväťdesiatych rokoch, v ktorých sme boli svedkami klasického scenára. Padlo impérium. Väčšina Rusov sa cítila, že sa oslobodili od diktatúry. Ale boli aj ponížení, lebo stratili veľmocenský štatút. Ale tieto diskusie môžeme teraz odložiť. To, čo sa teraz črtá, je nanovo rozdelený svet. Na jednej strane blok Rusko-Čína a na druhej strane Západ. A potom krajiny, ktoré sa v nebudú chcieť angažovať. Rusko sa vojnou uzavrelo do seba, odrezalo sa od Západu a opúšťa myšlienku modernizácie, v ktorej mala hrať Európa zásadnú rolu. Aspoň také sme mali predstavy. Takže to vyzerá tak, že z Ruska zase bude veľká benzínová pumpa s jadrovými zbraňami.

© Autorské práva vyhradené

198 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Vladimir Putin #Ukrajina #Jacques Rupnik #Emmanuel Macron #vojna na Ukrajine