A oni verili týmto pekelným nezmyslom! Každý Rus mal osem rokov možnosť prísť na Ukrajinu a na vlastné oči uvidieť, že tu žiadni „nacisti“ nie sú, mali možnosť čítať západné médiá, vypočuť si aspoň nejaký alternatívny pohľad na vec, okrem ich „televíznej škatule“.
Napísala som list svojmu bratrancovi Alexejovi. Do Novosibirska. Takéto listy by mohli napísať státisíce Ukrajincov. Máme priveľa rodinných väzieb.
„Ahoj, Ľjoša. To som ja, tvoja malá, smiešna sesternička z Charkova. Pamätáš si, ako si s mamou prišiel na návštevu a prechádzali sme sa po Gorkého parku? Dospelí nám nedovolili dať si druhú cukrovú vatu a my sme sa schovali za orgovánové kríky pri ruskom kolese a jedli sme dvaja jednu.
Ja si pamätám. Aj lepkavé ruky z vaty a šialenú vôňu orgovánu.
Dnes v Charkove zapácha spálenisko. A Gorkého park je úplne prázdny, deti teraz žijú v protibombových krytoch.
Ľjoša, nerozprávali sme sa od roku 2014, odkedy som sa stala „juntou“. Odkedy si ty prijal „chlapca ukrižovaného v Slaviansku“ za axiómu. Snažila som sa vysvetliť, že to nie je možné.
Čo keby sa to stalo v ktorejkoľvek európskej krajine (na námestí plnom ľudí ukrižovali dieťa! len sa nad tým zamysli!), tak by boli fotky a videá, zo všetkých kútov sveta by prišli filmové štáby a všetci ombudsmani sveta by vystupovali s vyhláseniami.
Ale korešpondentka ruského kanála jednoducho urobila rozhovor so „svedkyňou“ ukrižovania, pokrútila hlavou a išla natočiť nasledujúce príbehy.
Ľjoša, počuješ ma? Človek s čo i len najmenšou mierou kritického myslenia nemôže také veci „zhltnúť“, rozumieš? Dokonca nebude pozerať kanál s takými pekelnými sračkami. A ty sa pozeráš. Vy sa pozeráte. Osem rokov sa pozeráte.
Vieš, moja dcéra, tvoja neter, za tieto roky vyštudovala ruskojazyčnú školu v Charkove a ukrajinskojazyčnú univerzitu vo Ľvove. Polovicu prednášok absolvovala v angličtine. Niekedy vojdem do jej izby, rezko jej strhnem slúchadlá a spýtam sa: „V akom jazyku pozeráš tento film?" A ona zmätene žmurká očami. Je to zábavné.
Ruština, ukrajinčina, angličtina – je im to jedno. Jazyky sú pre nich, dvadsaťročných Ukrajincov, pohodlným spôsobom komunikácie a nie sú predmetom politických špekulácií. Povedz, že je to skvelé. Teraz moja dcéra sedí v pivnici. Každú polhodinu si posielame správy „ako sa máš?" a, samozrejme, „ľúbim ťa". Aj ty miluješ svoju dcéru, Ľjoša, však?
V pondelok som si kúpila kopu kníh o scenáristike, až 14 kusov, len si predstav! Je to skutočný poklad, teraz sú na mojom stole. Zatiaľ ich čítať nemôžem. Čuchám. Máš rád vôňu kníh, Ľjoša? Ja ju zbožňujem. Vieš, už dávno som snívala o písaní scenárov, a teraz som sa konečne rozhodla. Vymyslela som si príbeh do tínedžerskeho seriálu, je o falošnom virtuálnom živote na sociálnych sieťach. Nápad sa producentovi veľmi páčil. Dnes sme mali mať „pitching“ (ako filmový priemysel nazýva prezentáciu nového filmu). Ale teraz prelepujem okná. Krížom. Neustále prichádzajú správy o bombardovaní. Musím sa ti priznať, Ľjoša, veľmi sa bojím. Veľmi.
Včera, bláznivá, som išla so psom do lesa, žiadalo sa mi, neviem, asi nadýchať sa vzduchu, alebo niečo také. Ihličnatý les je miesto, kde čerpám silu. Začalo sa ostreľovanie, spadla som na sneh a snažila sa svojím telom prikryť psa, vykĺzol, myslel si, že sa hráme.
Dúfam, že mama sa o tejto príhode nedozvie. Tie tri minúty v snehu som myslela na svoju dcéru, na rodičov a na to, že ti nestihnem napísať list.
Vybŕdli sme z toho. A chcem ti to povedať, Ľjoša. Som si istá, že čoskoro ty, vy, vy všetci uzriete jasne.
S vaším šialeným prezidentom skoncujú jeho vlastní, to je jasné. Niektorý z vašich oligarchov, ktorí pre sankcie prišli o svoje aktíva, jednoducho prejde zo štádia strachu z pobytu v kobkách NKVD k smädu po pomste za svoje prachy.
A vtedy do vašich éterov prídu adekvátni ľudia. Makareviča ani Achedžakova nepoznám. A napokon „v televízii“ povedia pravdu.
Nazdávam sa, že si poplačeš, Ľjoša. Od hrôzy z toho, čo ste všetko napáchali. Ale to už bude trocha neskoro. Ruská vlajka je už hanebná stigma, svet vás už všetkých nenávidí. Okej, musím bežať. Opäť hlásia blížiace sa bombardovanie. Veľmi blízko k môjmu domu hrmí. Vyjdem aspoň k výťahovej šachte, píšu, že je to tam bezpečnejšie. Doberman sa pätí, nechce ísť. Ľjoša, ak do môjho okna priletí raketa, chcem, aby si vedel, že si ma zabil ty. Zabil si svoju smiešnu sesterničku z Charkova, s ktorou si sa skrýval za orgovánovými kríkmi a jedol cukrovú vatu. Dvaja jednu.
Naši ruskí bratia nás nepočuli. Presnejšie, niekoľko počulo, išli na protesty, odviedla ich ruská polícia.
Prepáč, mama
V Charkove som vydržala desať dní. Nakoniec ma zlomili bombardéry. Desivý, stúpajúci hvizd na nočnej oblohe, pekelné stroje, ktoré náhodne rozsievajú smrť. Desať dní vojny – zničené domy, osudy, vyhasnuté životy. Neznesiteľné. V hlave mi neustále znie jedna otázka – ZA ČO?
Vzdala som sa. Už som sa nemohla pozerať na vydesenú dcéru, o desať kilogramov schudnutú, ktorá sa pri každom hlasnom zvuku schováva do kúta.