Pokračovanie článku: Charkovčanka: Ak priletí raketa, zabil si ma ty, bratranec z Ruska

Musela som urobiť tú najťažšiu, neľudskú voľbu medzi rodičmi a dieťaťom. Otec je invalid, leží bez nohy. On i mama majú 80 rokov, nemohli a nechceli utiecť do neznáma. Naša rozlúčka je moje osobné peklo, očistec, ktorý bude vždy so mnou. Na zemi i v nebi, vo vojne i v mieri.

Budúci film o tejto vojne by mal obsahovať epizódu z obyčajného bytu na sídlisku v Charkove, kde matka s dcérou vyjú za hrmenia výbuchov a prehlušia sirény náletu. Jedna je na kolenách, s priškrteným výkrikom: „Prepáč," druhá je zhrbená, s tichým stonaním: „preži".

Áno, počas bombardovania som im naznášala jedlo a lieky na niekoľko mesiacov vopred, áno, volám im, a snažím sa nerevať. Nedarí sa.

Nešli sme ďaleko – 250 kilometrov od frontu, do Dnipra. V tomto meste sú otvorené lekárne a ja kupujem a posielam lieky do Charkova.

V ukrajinských domácnostiach ani na sekundu nevypínajú televízory a rádiá (tam, kde ešte je elektrina), čakáme a čakáme na dobré správy, správy o blížiacom sa VÍŤAZSTVE.

Každý z týchto strašných dní pochovávame blízkych, každý z týchto strašných dní strácame domovy, každý z týchto strašných dní sme hrdí na našich obrancov a veríme vo víťazstvo.

Kamkoľvek nás táto vojna rozprášila, každý deň si píšeme tú istú vetu: „Neznesiteľne túžim ísť domov!“ Chcem sa ráno zobudiť vo svojej posteli, osprchovať sa a obuť si papuče.

Chcem upiecť koláč, poprechádzať sa so psom, pustiť sa do nového projektu v práci. Chcem objať mamu, potrkotať s otcom o architektúre novej budovy v centre, vypiť si s dievčatami pohár vína.

Chcem sa pochváliť dcérkinými úspechmi, kúpiť novú deku, odhryznúť si z jablka. Chcem, aby prišla jar a vtáky spievali.

Vďaka, civilizovaný svet, že si s nami. Vďaka, ľudia! Toto všetko sa určite splní. Pretože Ukrajinu nemožno poraziť. Môžu nám vziať život, domov, sen, nádej. Môžu zlomiť srdce, utrápiť dušu. Ale nie je možné zbaviť našu krajinu hlavnej ľudskej hodnoty – slobody.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #vojna na Ukrajine #Anna Gin