Prieskum spoločnosti Medián štyri dni pred voľbami naznačil prakticky nedostihnuteľný náskok Fideszu. Medzi rozhodnutými voličmi má vraj päťdesiatpercentnú podporu, kým opozičný blok zaostáva o desať percentuálnych bodov. Je už o všetkom rozhodnuté?
Telefonickým prieskumom nepripisujem veľký význam. Často nie sú dostatočne reprezentatívne. Navyše celoštátne preferencie strán nie sú také dôležité, lebo o výsledku sa rozhoduje v jednomandátových okruhoch. Ku všetkému aj Medián ráta s osemnástimi percentami nerozhodnutých, čo znamená, že šesťstotisíc až osemstotisíc ľudí sa rozhodne na poslednú chvíľu, čo by aj pri celoštátnych straníckych kandidátkach ešte mohlo mnohé zmeniť. Čiže úvahy, ktoré sa objavujú v maďarských médiách, že o výsledku volieb je už rozhodnuté, nepovažujem za seriózne.
Ak by sa výsledky prieskumov vo voľbách potvrdili, aká by podľa vás bola v poradí štvrtá a celkovo už piata Orbánova vláda?
Veľmi dôležitou okolnosťou je, že Fidesz v žiadnom prípade nedokáže zopakovať svoje dvojtretinové víťazstvo s ústavnou väčšinou, vďaka čomu mohol posledných dvanásť rokov pohodlne vládnuť s plne podriadeným parlamentom. Parlamentarizmus tak stratil akýkoľvek význam a už večer bolo možné zverejniť, čo ráno parlament odhlasuje. S tým bude odteraz koniec. Novinkou bude aj silné postavenie opozície, ktorá bude schopná donútiť Orbána k istým korekciám. Napriek tomu sa Orbán nepochybne neprestane chvastať, že v Európe nie je ešte jedna krajina, kde by sa vláda v slobodných voľbách dokázala tak dlho udržať pri moci. Osobne rátam s tým, že v prípade víťazstva Fideszu, aj napriek tomu, že nebude mať dvojtretinovú väčšinu, nastane najsurovšia etapa presadzovania jeho moci.
Spomenuli ste slobodné voľby. Rakúsky politológ maďarského pôvodu Paul Lendvai charakterizuje maďarské voľby za éry Orbána ako slobodné, ale nespravodlivé. Čo si o tom myslíte?
Profesorovi Lendvaiovi musím dať za pravdu. Maďarský volič sa môže slobodne rozhodnúť, či odovzdá svoj hlas, alebo nie. V tom, aký má pred voľbami prístup k informáciám o reálnych alternatívach, však o spravodlivosti nemôže byť ani reč. Tieto voľby Fidesz dávno vopred rozhodol pomocou svojej mediálnej a materiálnej prevahy i vďaka monopolu na využívanie administratívnych mobilizačných zdrojov. Formálne sú voľby slobodné, lebo nikomu v nich nezakázali účasť, nikoho nenútia, koho treba voliť, len akurát tretina voličov nemá ani potuchy o spoločenskej, vnútropolitickej ani medzinárodnopolitickej realite. V krajine, kde tretina elektorátu a väčšina voličov Fideszu, uverí putinovskej vojnovej propagande, je to veľmi zložité. Uveria Orbánovi aj to, že on bojuje za mier, kým opozícia presadzuje vojnu. Intelektuálne tieto voľby nie sú slobodné, lebo polovica krajiny a absolútna väčšina stúpencov Fideszu uverí všetkému, čo im naservírujú a podľa toho aj hlasujú.
Vravíte, že keď Orbán zostane pri moci, bude vládnuť ešte surovšie ako doposiaľ. Čo si pod tým treba predstaviť?
Vychádzam z toho, čo vidím: tento niekdajší dynamický mladík neuveriteľným spôsobom duševne schradol. Dnes už je schopný rozmýšľať len v rámci čiernobieleho videnia sveta. A nie je to len kvôli kampani. Jednoducho sa nenapraviteľne zamotal do svojho obrazu sveta. Tak veľmi zdôrazňoval, že len on, a nik iný, že už tomu aj sám uveril. Takto rozmýšľa a tak aj koná. Z toho mi vyplýva, že keď Fidesz zostane pri moci, tak sa ešte tvrdšími prostriedkami bude usilovať o to, čo bolo vidno už aj v uplynulých štyroch rokoch, keď sa pokúšal zatrhnúť všetky prejavy iného typu zmýšľania – v umeleckom a kultúrnom živote, v divadle, literatúre, médiách, vysokom školstve, od financovania až po vydavateľskú činnosť.
Mocenský tlak v týchto oblastiach bol citeľný v práve sa končiacom volebnom období. Ako by ste ho porovnali s predchádzajúcimi dvoma?
V rokoch 2010 až 2014 bola na programe prestavba mocenskej sféry – od prijatia novej ústavy po zmenu volebného systému. Medzi rokmi 2014 až 2018 sa Fidesz sústredil na privatizáciu kľúčových hospodárskych pozícií, čiže na premenu vlastníckych vzťahov v prospech Orbánovej strany a jej klientov. V rokoch 2018 až 2022 sa koncentroval na prebudovanie duchovnej sféry – od vyhnania Stredoeurópskej univerzity z Budapešti, cez premenu univerzít na fideszácke nadácie až po prakticky totálne podriadenie si médií a pedagogickej komunity.
A čo môže prísť na rad teraz?
Podľa mňa okresávanie. Čiže akési vyklčovanie zvyškových porastov, ktoré ešte zostali na zatiaľ úplne nevyčistených fliačikoch zeme. Na rozdiel od iných nerátam s tým, že by sa Orbán stal zmierlivejším a usiloval sa o konsolidáciu. Zdá sa mi, že intelektuálne veľmi zostarol. Nielen on a úzky kruh, ktorý okolo neho zo starej gardy ešte zostal, napríklad predseda parlamentu László Kövér, ale aj jeho mladší odchovanci, z ktorých najviac vytŕča šéf diplomacie Péter Szijjártó. To sú ľudia, ktorí nemajú najmenšiu ochotu ani schopnosť starať sa o to, čo si myslia iní. Úplne sa vžili do predstavy, že Maďarsko tvoria len tí, čo ich volia. Teraz síce budú konfrontovaní so skutočnosťou, že polovica krajiny ich nevolí, ale vinou volebnému systému to z ich pohľadu nie je podstatné. Systém je totiž nastavený tak, že darmo proti nim hlasuje polovica krajiny, oni aj tak dokážu hladko vyhrať. Naďalej ale nebudú vedieť odpustiť druhej polovici Maďarov, že nie sú ich stúpencami. Predpokladám, že nasledujúce štyri roky budú plynúť v duchu mocenských manévrov proti tomuto druhému Maďarsku. Osobne som pripravený na to, že to najťažšie obdobie ešte len teraz prichádza.
Prečo si myslíte, že to bude najťažšie obdobie?
====
Orbánovci totiž v snahe kúpiť si priazeň voličov vopred rozdelili všetky peniaze. Dôsledkom tejto situácie sa nebudú schopní vyhnúť. V piatok to už priznal aj Orbán, keď povedal, že prídu hrozné hospodárske ťažkosti. Doteraz sa vždy chválil, že vláda nikdy nesiahla k uťahovaniu opaskov, čo samozrejme nie je pravda, ale ako súčasť fideszáckej propagandy mu to fungovalo. Keď zrazu bude musieť naordinovať prísny úsporný režim, nepochybne to zvalí na vojnu a medzinárodnú situáciu. Maďarsko čakajú veľmi ťažké roky, s vysokou infláciou, s rozbitým rozpočtom, krajinou zadĺženou bezhlavo nabratými úvermi. Orbán bude mať veľa dôvodov na to, aby pritvrdil. Ťažkú ekonomickú situáciu nebude riešiť na úkor ním vytvorených politických a hospodárskych elít, ale zvalí ju na plecia ľudí, ktorí nepatria k jeho táboru. Na nasledujúce ťažké roky pritom väčšina maďarskej spoločnosti nie je pripravená.
Čo sa stane po voľbách s veľmi heterogénnym opozičným spojenectvom šiestich strán, ktoré sa zomkli proti Orbánovi?
Podľa mňa sa opozičná stranícka štruktúra bude musieť premeniť. Tých šesť strán je priveľa. Ich blok je veľmi pestrý, lebo zahŕňa prakticky deväťdesiat percent politických prúdov nespokojných s Fideszom. Viaceré z týchto strán sa pritom programovo prekrývajú. Domáca antifideszácka scéna nemôže uniesť až takúto členitosť. Neprekvapilo by ma, keby z týchto šiestich strán do ďalších volieb v roku 2026 zostali dve až tri. A to hovorím napriek tomu, že opozícia za posledný polrok spravila oproti minulosti veľký pokrok. Od októbra do apríla postúpila oveľa ďalej, než za predchádzajúcich jedenásť rokov. Strany sa dokázali dohodnúť na spoločných kandidátoch v jednomandátových obvodoch, čo je samé o sebe veľká vec. Zorganizovali primárky a výberom spoločného volebného lídra zmobilizovali svojich stúpencov. A prekvapujúco dokázali vyslať dohromady dvadsaťtisíc aktivistov do volebných obvodov, kým pri predchádzajúcich voľbách ich nemali ani štyri tisícky. Čiže vidno tu pokrok, ale ďalším krokom vpred bude, že túto priveľkú členitosť bude musieť zameniť nejaká iná stranícky štruktúra. Tá by podľa mňa mala byť mladšia, čiže aj staršie strany by sa mali zmeniť tak, aby sa viac podobali na moderné hnutie Momentum. Socialistická strana sa popri Demokratickej koalícii zrejme ukáže ako nadbytočná, svoju budúcnosť si musí vyriešiť aj Jobbik. Nevylučujem ani možnosť, že názov budúcej najsilnejšej opozičnej strany a meno jej lídra ešte dnes vôbec nepoznáme.
Aký vplyv na vzťahy Maďarska s EÚ a visegrádskou štvorkou bude mať to, keď Orbán na ďalšie štyri roky zostane pri moci?
Vojna Ruska proti Ukrajine tieto vzťahy výrazne ovplyvnila. Orbán zostal úplne osamotený v EÚ i vo V4. Pre ďalší vývoj bude veľmi dôležité, ako sa táto vojna skončí a aká zničujúca bude politická porážka, ktorú Putin utrpí. Vojenské víťazstvo a politická porážka sa totiž vzájomne nevylučujú. Aj keď Putin vojensky nejako uspeje, rozdelí Ukrajinu, na jej východe dosadí promoskovský režim a doma to dokáže predať ako víťazstvo, nič to nezmení na skutočnosti, že putinizmus a krajina pod jeho vedením utrpeli takú trvalú politickú porážku na medzinárodnej scéne, že ju Rusko dlhodobo nebude schopné korigovať. V takejto situácii si viem predstaviť, že Orbán pekne opatrne vyspätkuje zo spojenectva s Moskvou. On mal vždy hrošiu kožu. Nebuďte preto prekvapení, ak o rok budete počuť, že Orbánov kabinet je najviac proeurópska a proatlantická vláda v celej Európe. Možno to znie úsmevne, ale stačí si pripomenúť, koľkokrát zmenil tento človek kurz od roku 1990. Čiže ak si jeho elementárne záujmy, predovšetkým finančné, budú vyžadovať, aby bol najhorlivejším bojovníkom za posilnenie Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, tak sa obráti chrbtom svojej dvojročnej avantúre, keď po rozchode s Európskou ľudovou stranou sa pokúšal vytvoriť krajne pravicovú frakciu v Európe. Napokon, jeho vyhliadnutí partneri vo vlastných krajinách výrazne strácajú politický výtlak. Orbánove záujmy preto diktujú, aby sa po vojne vzdal proruskej orientácie. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa to pokúsil vykompenzovať tak, že sa stane európskejším ako je väčšina Európanov, čo by mu mohlo pomôcť aj pri návrate na otrasené pozície v radoch V4.
Myslíte to vážne, že by sa o to mohol pokúsiť?
Bude sa tváriť, že tie maléry sa ani neudiali. U politika je veľkou cnosťou, keď sa nepamätá na vlastné slová a vie primať aj svojich stúpencov a partnerov, aby si ich ani oni nepamätali.