Vojna v Bosne vypukla v roku 1992, keď vedúci moslimskí a chorvátski predstavitelia vyhlásili nezávislosť na rozpadajúcej sa Juhoslávii bez ohľadu na nesúhlas Srbov. Konflikt, ktorý ukončili až v roku 1995 takzvané daytonské mierové dohody, si vyžiadal životy približne 100 000 ľudí. Vojnu sprevádzalo vzájomné vyháňanie a vraždenie civilistov znepriatelenými stranami, pričom najviac zločinov sa pripisuje bosnianskosrbským silám.
Preživší venovali následné roky tomu, že znovu rozprávali a znovu prežívali svoje traumy v nádeji, že ich príbehy postavia osoby zodpovedné za vojnové zločiny pred spravodlivosť. Medzinárodného trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) nakoniec odsúdil 83 vysoko postavených politických a vojenských činiteľov. Vinníci, súdení aj vo vlastných krajinách, boli spoločne potrestaní viac ako 700 rokmi väzenia.
Rovnako ako v Srebrenici
Po identifikácii tiel a postavení vinníkov pred súd volala okrem iného organizácia Srebrenické matky. „Popieranie masakrov, ktoré teraz Rusko očividne pácha na Ukrajine, sa mi zdá rovnaké ako popieranie genocídy v Srebrenici,“ povedala Munira Subašičová, jedna zo zakladateliek organizácie. „Ale ak budú preživší vytrvalí, pravda zvíťazí,“ dodáva.
Čítajte viac Vojenský analytik: Putin potrebuje výsledok do 9. mája
„Pre mňa je to osobné. Stále pátram po ostatkoch svojho brata. Nemôžem sa cez to preniesť. Nemôžem sa sústrediť na niečo iné a nechať to byť,“ hovorí Edin Ramulić z mesta Prijedor v severozápadnej Bosne. V apríli 1992, keď ho spoločne s jeho mužskými príbuznými deportovali, mal 22 rokov. V meste bolo zabitých cez 3 000 ľudí. Niektorí boli popravení v uliciach alebo priamo vo svojich domoch, ďalší v zajateckých táboroch. Väzni tam museli znášať bitie, mučenie, znásilňovanie. Ramuličov brat, strýko a štyria bratranci neprežili.
Objavenie zajateckých táborov v Prijedore v auguste 1992, podobne ako nedávne zverejnenie dôkazov o zabíjaní a mučení civilistov ruskými vojakmi v ukrajinskej Buči, obleteli celý svet. Svetoví vodcovia vtedy vyzvali, aby boli vinníci postavení pred spravodlivosť.
Stojí to za to
Preživší ako Ramulić potom po vojne museli zmeniť celý svoj život, založiť podporné skupiny pre možných svedkov, zbierať informácie o nezvestných a pripomínať obete masakrov.
Čítajte viac Satelitné snímky ukazujú, že Rusi o vraždení v Buči klamú
„Strávil som mesiace svojho života v rôznych súdnych sieňach (ako svedok) a počúval som obhajobu, ako sa snaží zvrátiť dôkazy,“ povedal Ramulić. „Niekedy sa stane, že sú na slobodu kvôli nedostatku dôkazov prepustení ľudia, o ktorých viete, že sú viní. Ale stojí to za to,“ dodáva.
„Poznali sme mená zabijakov, dali sme ich dokopy a zdieľali s prokuratúrou. Navštívili sme každý masový hrob. Všetkým sme dýchali na krk a požadovali spravodlivosť. Ukrajinské matky budú musieť urobiť to isté,“ dodáva Subašičová.
„Preživší možných vojnových zločinov na Ukrajine musia pochopiť, že ich cesta k spravodlivosti bude dlhá a neistá, bude od nich vyžadovať mnoho obety,“ odkázala ombudsmanka pre ľudské práva v Bosne Jasminka Džumhurová. Rada OSN pre ľudské práva ju v marci vymenovala za členku komisie, ktorá vyšetrí porušovanie ľudských práv zo strany ruských síl pri invázii na Ukrajinu.
Čítajte viac Slovensko pomôže Ukrajine zabezpečovať dôkazy o vojnových zločinoch