Dotyk dejín zažil už tridsať rokov predtým, ako prispel k zániku komunistického impéria. Začiatkom šesťdesiatych rokov ako mladý inžinier učil ruštinu Lee Hervey Oswalda, predpokladaného vraha amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. A v roku 1986 sa Šuškievič ako člen vyšetrovacej komisie postaral o to, že sa sovietskemu vedeniu nepodarilo zamlčať rozsah katastrofy po havárii v Černobyľskej jadrovej elektrárni. Popritom bol uznávaným fyzikom a matematikom, autorom stoviek odborných štúdií, zlepšovacích návrhov i vynálezov.
Predchodca Alexandra Lukašenka na poste bieloruskej hlavy štátu sa predminulý mesiac nakazil koronavírusom. Minulý týždeň sa mu priťažilo. Skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Po niekoľkých dňoch ho prepustili do domáceho liečenia. Nastala však ďalšia kríza a Šuškievičova manželka v stredu ráno potvrdila jeho skon.
Pravda o Černobyli
Cesta syna básnika a politického väzňa, ktorý dlhé roky strávil v gulagoch, viedla do politiky cez Černobyľ. Bol členom špeciálnej komisie, ktorá skúmala dôsledky havárie. Postavil sa proti pokusom straníckeho vedenia zamlčať rozsah katastrofy. Za tento postoj ho z komisie vylúčili, on však so zverejňovaním poznatkov neprestal. Stal sa verejne známym a o tri roky neskôr ho environmentálni aktivisti navrhli za kandidáta do nového sovietskeho superparlamentu. Po zvolení vstúpil do Medziregionálnej poslaneckej skupiny, najprogresívnejšej frakcie zákonodarného zboru, ktorej kľúčovou postavou bol popri Jeľcinovi aj akademik Andrej Sacharov.
V roku 1990 Šuškieviča zvolili aj za poslanca bieloruského parlamentu. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr, po krachu konzervatívneho puču, proti ktorému sa v auguste 1991 statočne postavil, predsedom. V tom čase to znamenalo najvyššiu ústavnú funkciu v republike.
Schôdzka v pralese
V decembri 1991, počas vrcholiacej agónie Sovietskeho zväzu, Šuškievič zorganizoval tajnú schôdzku s Jeľcinom a Kravčukom v Bielovežskom pralese, kde spečatili osud komunistického impéria. Súčasne založili Spoločenstvo nezávislých štátov, ktoré malo zachovať voľné partnerské vzťahy medzi bývalými zväzovými republikami. „Urobili sme skvelú prácu. Sovietsky zväz by sa po augustovom puči aj bez nás zrútil, a hrozilo, že sa to udeje katastrofálnou juhoslovanskou cestou, krvavou a násilnou,“ zhodnotil po čase udalosť, ktorú Jeľcinov nástupca Vladimir Putin označil za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Šuškievič stal automaticky hlavou nezávislého štátu. Roky 1991 až 1994 pod jeho vedením boli obdobím budovania liberálnodemokratického systému. To ale netrvalo dlho. V prvých prezidentských voľbách Šuškieviča porazil mladý riaditeľ sovchozu Lukašenko, ktorý ako diktátor dodnes vládne krajine železnou rukou.
Presvedčený demokrat Šuškievič sa v radoch opozície pokúšal aktívne vzdorovať upevňovaniu diktatúry. Viackrát ho zatkli. Vek a zdravotné problémy ho ale časom prinútili stiahnuť sa do ústrania. Pre náš denník napriek tomu vždy ochotne komentoval aktuálny vývoj. Zodpovednosť za brutálne potlačenie protestov po sfalšovaných prezidentských voľbách v roku 2020 pripisoval nielen Lukašenkovi, ale aj šéfovi Kremľa. „Putin mu dal miliardový úver, ktorý nepôjde na oživenie ekonomiky, ale na financovanie banditov v uniformách, ktorí rozháňajú pokojne protestujúcich ľudí slzotvorným plynom, gumovými projektilmi a vodnými delami. Štátna moc potláča vlastný ľud. A Rusku sa to páči, lebo si tak upevňuje svoje postavenie voči Bielorusku. Keď Lukašenko umožní spojenie Bieloruska s Ruskom, potom ho už Moskva nebude potrebovať,“ predpovedal.
„Represívny aparát má rozviazané ruky, môže mlátiť protestujúcich do krvi, kaličiť ich, odrážať im obličky. Či to ľudí ešte viac zmobilizuje, alebo zlomí, to si netrúfam predpovedať. Mám už veľa rokov, zdravie mi neslúži, zle sa mi chodí, a musím si dávať pozor, aby som sa nenakazil koronavírusom, takže na demonštrácie, žiaľ, nechodím. Ako pozorovateľovi sa mi ale zdá, že odpor len tak ľahko neuhasne,“ poznamenal pre Pravdu.
Osamelý vrah?
Našim novinám sa Šuškievič zveril aj so svojimi pochybnosťami o oficiálnej verzii atentátu na Kennedyho. Začiatkom šesťdesiatych rokov žil Oswald v Minsku a pracoval v rovnakom elektrotechnickom závode ako budúca prvá hlava štátu postovietskeho Bieloruska. Mladý inžinier dokonca domnelého budúceho atentátnika učil ruštinu.
„Dostal som to ako stranícku úlohu. Bol som nestraník, ale v Sovietskom zväze aj nestraníci dostávali stranícke úlohy,“ spomínal Šuškievič „Mal som z neho pocit, že nie je tvorivý typ, skôr puntičkársky vykonávateľ úloh. Viac vytrvalý, než bystrý," povedal v rozhovore pre Pravdu, v ktorom sa priznal, že nebol schopný uveriť, že by Oswald mohol byť osamelým vrahom amerického prezidenta. V tomto názore ho utvrdila návšteva texaského Dallasu. "Zašiel som do múzea i na Elm Street. Keď sa pozriete na miesto činu, pochopíte, že to jednoducho nemohol spraviť osamelý páchateľ. Mimochodom, rovnaký názor má vyše sedemdesiat percent Američanov. Bolo to dôkladne zosnované sprisahanie. Američan, ktorého som učil po rusky, by to nebol schopný vymyslieť. Na úroveň jeho inteligencie to bolo príliš zložité. Nemôžem úplne vylúčiť, že mohol byť jedným z aktérov, určite však nebol osamelým vrahom,“ uzavrel.