Napísali ste mi, že je lepšie, keď sa spojíme ráno, lebo poobede sa zvyčajne začína ruské ostreľovanie. Takto sa to opakuje?
Rusi nás ostreľujú každý deň od 24. februára. Mení sa len intenzita a taktika. Na začiatku sa zamerali na štvrte na okraji mesta, teraz sa ich útoky dajú očakávať prakticky kdekoľvek. V utorok a v stredu zasiahli centrum mesta vrátane verejného parku a predajne potravín. Ale ukrajinská armáda je veľmi efektívna pri obrane Charkova. Ozbrojené sily sa pomocou delostrelectva usilujú zatlačiť Rusov ďalej od mesta, aby ho nemohli ostreľovať tak intenzívne. Ale nikde v Charkove sa nemôžete cítiť bezpečne. Vonku je už teraz teplejšie a ľudia sú unavení z toho, že musia byť vo vnútri a skrývať sa. No nikdy neviete, čo sa môže stať a predstavitelia mesta odporúčajú obyvateľom, aby von nechodili – ani vtedy, keď neznejú poplašné sirény.
Keď sme spolu hovorili naposledy, museli ste sa sťahovať. Ako je to teraz?
Som zase doma. Mám šťastie, že štvrť, v ktorej som, až tak výrazne nebombardovali. Môj dom nezasiahli a mám aj vodu a elektrinu. Ale vidím, ako to vyzerá v tých častiach mesta, ktoré sa nachádzajú ďalej od centra mesta. Problémom sú najmä prerušené dodávky vody. V stredu som sa rozprávala s niekoľkými staršími ženami, lebo na tých miestach zostali najmä starší ľudia. Musia ísť von po vodu, často po schodoch, lebo v činžiakoch nefungujú výťahy, a potom sa vrátiť. Je to pre nich veľmi namáhavé. Dobrovoľníci im nosia jedlo, no i tak je to veľmi zložitá situácia. Ako som vám už spomínala v predchádzajúcom rozhovore, chcem zdokumentovať veci, ktoré sa dejú. Preto v Charkove zostávam. Zatiaľ sa to dá, lebo mám internet a nejako funguje aj zásobovanie. Naozaj to však závisí od toho, v ktorej časti mesta žijete. Určite ste už počuli o charkovskej štvrti Saltivka.
Áno, veľa útokov smerovalo práve tam.
Je to najhoršie zasiahnutá časť mesta. Saltivka je na severe Charkova. Takmer nikto tam už nezostal, hoci pred vojnou to bola najväčšia rezidenčná štvrť na Ukrajine, v ktorej žilo 200– až 500-tisíc ľudí. Je to porovnateľné s celým Mariupolom. V Saltivke teraz zostalo len pár Charkovčanov, ktorí, hoci sú pod neustálou paľbou, nechcú odísť a nič nemajú. Trochu ďalej je viacero veľkých úkrytov, v ktorých žijú aj rodiny s deťmi. Majú elektrinu, hoci nie stále, majú vodu a dobrovoľníci im nosia jedlo. Mnoho ľudí žije v metre. Už tam vznikla fungujúca infraštruktúra. Nedá sa povedať, že sa na niečo také dá zvyknúť, ale za viac ako dva mesiace sa tam už takpovediac zabývali. V centre mesta je to lepšie, ale zostali otvorené len supermarkety a lekárne.
No vyzerá to tak, že istým spôsobom život v Charkove aj v tieni vojny ide ďalej, však? Videl som, ako ste na sociálnej sieti Twitter zverejnili videá a fotografie zo svadby Anastasie a Antona.
Áno, máte pravdu, že ľudia sa usilujú ďalej nejakým spôsobom žiť. Len pred pár dňami som však ten zosobášený pár videla znovu. Bola to náhoda, ale bola som v nemocnici. Známy ukrajinský básnik a umelec Serhij Žadan, ktorý je nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, žije v Charkove. Od začiatku vojny pracuje ako dobrovoľník a v nemocnici usporiadal koncert pre pacientov a lekárov. Viacero ľudí zo zdravotníckeho personálu v práci v podstate žije, pretože v meste nefunguje verejná doprava a nie všetci majú autá, a ak ich aj majú, nie vždy je k dispozícii benzín. A okrem toho, v noci platí zákaz vychádzania. Bola som teda na koncerte a v nemocnici som stretla Anastasiu a Antona. Ukázalo sa, že ženích je zranený. Obaja pracujú ako dobrovoľníci a Antona zasiahol šrapnel pod koleno. Momentálne nemôže chodiť. Áno, život v Charkove ide ďalej, ale sme vo vojnovej zóne. Každý deň počúvam príbehy o ostreľovaní, o tom, ako sa niečo niekomu stalo a ako bolo niečo zničené. Ale, ak sa to dá, mestská rada sa usiluje škody odstrániť, upratať ulice či zaskliť okná. Určite ste už videli, ako raketa zasiahla hlavnú administratívnu budovu v meste. Teraz tam sadia kvety vo forme ukrajinskej vlajky, teda modré a žlté. Je to ukážka odporu proti vojne. Keď sa ľudí pýtam, prečo sa snažia upratovať, hovoria, že v istom momente sa do mesta vráti normálny život, a preto treba začať už teraz, nie až keď sa vojna skončí.
Boja sa ľudia nejakej veľkej ruskej ofenzívy?
Charkovčania veria, že vojna sa skončí a že víťazstvo Ukrajiny sa blíži. Vo všeobecnosti sa takto dá opísať nálada v meste. Musím povedať, že ma to prekvapilo. Nemyslela som si, že ľudia dokážu takto odolávať vojne. Je však možné, že príde ďalšia ofenzíva. Rusko momentálne sústreďuje svoje jednotky na Donbase. Moskva od začiatku vojny nedosiahla nič a potrebovala by sa aspoň niečím pochváliť. Rusko sa asi pokúsi obsadiť Sloviansk a tvrdo sa bojuje o Izium. No je možné, že aj moje mesto sa v istom momente stane cieľom ďalšej veľkej ofenzívy. Vieme, že Rusi sústreďujú jednotky v Belgorode, čo je len 40 kilometrov od Charkova. Odtiaľ môžu mesto ostreľovať. Charkov má strategickú pozíciu, ide cez neho zásobovanie, je to dôležité. Rusi nikdy nedostanú mesto pod kontrolu. Ale môžu sa pokúsiť o blokádu Charkova.
Videli sme príšerné výjavy z miest ako Buča, ale aj ďalších. Ako na ne Ukrajinci reagujú?
Samozrejme, pre všetkých je to šok. Vedeli sme, že Rusko chce zničiť všetko ukrajinské, ale napriek tomu je to, čo vidíme, príšerné. A obávam sa, že svedkami podobných vojnových zločinov budeme v Mariupole, ale aj v menších dedinách okolo Charkova, ktoré obsadila ruská armáda. Jej príslušníci zabíjajú civilistov, znásilňujú ženy, Ukrajincov nútia na odchod do Ruska a konfiškujú obilie z okupovaných území na juhu. Je to podobné, ako keď sa boľševické Rusko snažilo vytvoriť na Ukrajine hladomor. Je neuveriteľné, že sa to opäť deje v roku 2022.
Čo si ľudia myslia o sérii záhadných explózií a požiarov v Rusku, aj v spomenutom Belgorode?
Keď sa pozriete na sociálne médiá, Ukrajinci o tom žartujú. Nikto nič nepotvrdil. Nevieme, či niečo z toho spôsobili Ukrajinci. No ľudia odkazujú Rusom, že možno teraz aspoň trochu pocítia, čo prežíva Ukrajina za vyše 70 dní vojny. Pravdou je, že Ukrajinci myslia na pomstu. V Charkove je to očividné. Je to ruskojazyčné mesto a mnoho ľudí má príbuzných či známych v Rusku. Rusi, ktorým vymyla mozgy propaganda, však Ukrajincom neveria, keď im vysvetľujú, čo sa deje. Počula som mnoho takých príbehov. Charkovčania by chceli ukázať Rusom, ako vyzerá situácia, ale tí sa na to nemienia ani pozerať.
Veľa sa špekuluje o tom, čo ruský prezident povie 9. mája. Aký bude tento deň v Charkove?
Tento deň neoslavujeme. Nebudeme ho podporovať. Obávam sa toho, čo Putin povie a čo urobí. V Mariupole sa bojuje, pred pár dňami bol v meste neslávne známy ruský propagandista Vladimir Solovjov. Je možné, že Rusi v Mariupole pripravujú akúsi prehliadku, aby Kremeľ predložil Rusom nejaké víťazstvo. Myslím si, že v Charkove bude 9. máj bežným dňom, ale ľudia sa budú snažiť ukázať, že nemajú nič spoločné s nacistickým režimom v Rusku. Pred inváziou mnohí, najmä starší ľudia, cítili nostalgiu za Sovietskym zväzom. Rusko to využívalo na ich manipuláciu. Ale podľa mňa sa toto navždy zmenilo. Ukrajinci si uvedomujú, že sú nezávislým národom, ktorý nechce mať nič spoločné s barbarmi, ktorí prišli a páchajú vojnové zločiny.