Skutočnosť je ešte horšia
"Prišla som vám porozprávať o znásilňovaní žien, o bombardovaní miest. Je to prakticky genocída ukrajinského národa,“ vyhlásila Suchomlynová na stretnutí s novinármi. Podľa Ukrajinky majú ľudia istú predstavu o tom, čo sa deje, ale skutočnosť je oveľa horšia. Ako záchranárka sa dostala do situácií, keď sa musela rozhodovať, kto má väčšiu šancu prežiť.
"Mohla by som hovoriť o desiatkach príbehov, keď som sa usilovala pomôcť ľuďom. Ako keď som prišla k 15-ročnej Viere, ktorá sedela pri aute, z ktorého sa po zásahu dymilo. Jednou rukou si držala hlavu, druhu mala ovisnutú. No päť či šesť metrov od auta bola žena. Ešte žila, ale ležala v kaluži krvi. Vedela som, že nedokážem pomôcť obom, dievčaťu a aj tej žene,“ opísala Suchomlynová situáciu podobnú Sofiinej voľbe.
Zranené Mariupolčanky boli mama a dcéra. "Musela som zachraňovať toho, kto mal väčšiu šancu na prežitie. Dievčaťu som obviazala ruku, ale keď som jej odtiahla kapucňu, zistila som, že na chrbte má veľkú tržnú ranu. Pomocou sterilného materiálu som sa usilovala zastaviť krvácanie a odtiahla ju tri kilometre. No na oboch stranách cesty boli desiatky tiel,“ povedala dobrovoľná záchranárka.
Mariupol už v roku 2015 ostreľovali ruské sily a zomreli desiatky ľudí. Mesto sa pripravovalo na to, že situácia sa môže zopakovať. Podľa Suchomlynovej sa dával veľký dôraz na to, aby sa obyvatelia naučili, aby v prípade útoku vedeli zachraňovať životy. Kurzy prvej pomoci pokračovali aj po 24. februári. Suchomlynová učila obyvateľov Mariupola, ako riešiť prípady otvorených zlomenín, vnútorností vyvalených z tela či masívneho krvácania. Ale aj počas týchto školení s desiatkami ľudí sa museli ukrývať pred bombardovaním.
"Ľudia boli zvyknutí na výbuchy, takže nepanikárili. Vedeli, kde sa majú ukryť a ako si zabezpečiť potraviny a podobné veci. Ale nikto nečakal, že útoky budú trvať tak dlho, že budú ako kobercové nálety s cieľom zrovnať mesto so zemou,“ pripomenula Suchomlynová.
Záchranári v Mariupole mali postupne problém s tým, ako dostať zranených na ošetrenie. V časti mesta na ľavom brehu rieky Kalmius sa rýchlo preplnili zdravotnícke zariadenia a ich personál nestíhal. "Zranených sme potom prevážali na pravý breh do nemocnice. Keď prišli ruskí vojaci, vzali si ľudí aj lekárov za rukojemníkov. Vedeli, že Ukrajinci nebudú útočiť na nemocnicu. Rusi sa preto v zdravotníckom zariadení schovávali a vytvorili si tam štáb,“ zdôraznila Suchomlynová.
Mariupolčanka bola v meste aj vtedy, keď Rusi zasiahli nemocnicu s pôrodnicou. "Tá je na ľavom brehu. Do tejto nemocnice chodilo veľa pacientok, lebo to bolo technicky veľmi dobre vybavené zariadenie. Keď ho však zasiahli, nápor sa preniesol na iné nemocnice, v ktorých ešte zostali funkčné pôrodnice. Do jednej z nich som osobne priviezla rodičku. Tú paniu však nechceli prijať, lebo mali len jeden inkubátor. V pivnici tam už vtedy bolo viac ako 200 ľudí vrátane novorodencov a budúcich mamičiek. Pani, ktorú som priviezla, čakala dvojičky. Keď som po ňu prišla, boli tam jej tri ďalšie deti. Poprosila som susedov z bytovky, aby sa o nich postarali. Nechcela som riskovať, že by som ich vzala k sebe do auta, v ktorom som už mala ich tehotnú mamu. Keby sa nám niečo stalo, zomrela by celá rodina,“ vysvetlila záchranárka.
Každodenná otázka
Na druhý deň sa Suchomlynová usilovala k mamičke v nemocnici dostať, aby jej priniesla aspoň kúsok chleba, ale cesta bola zablokovaná. "Každý deň si kladiem otázku, čo sa s nimi stalo. Všetkých zranených som do nemocnice vždy doviezla živých. No neviem, čo s nimi bolo potom, keď prišli ruskí vojaci. Každý deň sa sama seba pýtam, čo sa stalo s tými troma deťmi, ktoré som nechala doma, či sa stretli s mamičkou. Či mama nemusela robiť voľbu medzi svojím životom a životmi svojich nenarodených detí. Ale neviem to,“ povedala Suchomlynová.
Poslankyňa nakoniec musela urobiť rozhodnutie, že z mesta je nevyhnutné odísť. Okrem svojej 17-ročnej dcéry, ktorá mohla Mariupol opustiť na začiatku vojny, ale rozhodla sa zostať, mala Suchomlynová na starosti dve tínedžerky. Keďže bola ako poslankyňa politicky činná, dalo sa predpokladať, že by sa mohla stať terčom pre postupujúcich ruských vojakov. Preto sa 16. marca narýchlo pohla preč z mesta. Nakoniec skočilo v jednom aute sedem ľudí so psom. Ale Suchomlynová si myslí, že je dobré, že nič neorganizovali, lebo boli menej podozriví.
Z Mariupola sa vydali po pobreží a poslankyňa si z mobilu vymazala fotografie, na ktorých zachytávala dianie v meste, zničené ulice, ukrajinské vlajky, utrpenie ľudí v krytoch či hroby. Keby ju zajali ruskí vojaci, takéto obrázky by ju určite dostali do ešte väčších problémov. Suchomlynová sa s dcérou a s ďalšími ľuďmi vyhýbali väčším sídlam, zastavovali sa len v dedinkách, kde im pomáhali miestni obyvatelia. Záchranárka však zakázala dievčatám umyť si tvár a museli zostať v špinavom oblečení, aby neboli príťažlivé pre ruských vojakov.
Foto: SITA, SITA/AP, Jakub Julény
Pri všetkej hrôze si však chce zachovať aj pekné spomienky na Mariupol. "Môj byt bol po 25. februári bez okien. Vrátila som sa tam a všade bol prach z betónu. Stála som uprostred bytu a bolo mi veľmi zima, lebo bolo mínus desať stupňov. Paradoxne, najteplejším miestom v byte bola kúpeľňa. Obliekla som si župan, ktorý som našla, dala som si na seba kožuch a pod nohy podložila koberce, aby mi bolo teplejšie. Najkrajšou spomienkou bolo, že som si dokázala prelistovať rodinný album. Vytiahla som z neho niekoľko fotografií pre moju dcéru. Chcela som jej zachovať spomienky na to, že Mariupol bolo pekné mesto, a že sme v ňom šťastne žili. Aby si ho nepamätala len tak, ako vyzeral za vojny,“ povedal Suchomlynová.
Presvedčení o víťazstve
Podľa nej mesto za posledné roky veľmi pekne obnovili a bolo v ňom veľa parkov, fontány, zrekonštruované budovy, školy aj cesty. A Suchomlynová napriek momentálnej zúfalej situácii dúfa, že Mariupol opäť ožije.
"Mesto v prvom rade tvoria ľudia. Som presvedčená, že obyvatelia Mariupola, ktorí prežijú, sa spoja a podarí sa nám mesto obnoviť. Ako keď v roku 1945 zničili Varšavu, tak bude možné zrekonštruovať Mariupol, aby bol znovu príjemným miestom pre život. Moja dcéra sníva o tom, že bude raz študovať na Kyjevsko-mohyljanskej akadémii a ja ako matka a ostatní rodičia sa snažíme, aby sme dokázali sny ukrajinských detí naplniť. Aby mohli žiť v krajine, v ktorej sa narodili. Nechceme odísť do cudziny, chceme obnoviť Ukrajinu. Toto nie je len viera. Sme presvedčení, že zvíťazíme,“ vyhlásila Suchomlynová.
Referendum o pripojení Mariupola k Rusku?
Moskva pripravuje referendum o pripojení juhoukrajinského mesta Mariupol k Rusku. Pre denník Guardian to uviedol poradca mariupolského starostu Petro Andriuščenko. Po týždňoch ostreľovania a bombardovania je podľa neho v Mariupole len málo obývateľných budov, dochádzajú potraviny a pitná voda. Niektorí ľudia, ktorí zostali v meste, spolupracujú s ruskými okupačnými silami výmenou za jedlo. Rusko sa pokúša dobyť Mariupol od začiatku invázie, ktorú Moskva spustila 24. februára. Ukrajinskí obrancovia z jednotiek Azov, národnej gardy a ďalších zložiek ozbrojených síl však stále odolávajú v podzemí oceliarní Azovstal, a to napriek nedostatku munície, jedla, vody a liekov. Títo vojaci, ktorých môže byť až 2 000, sa odmietajú vzdať ruskej presile, pretože tvrdia, že by ich v zajatí mučili alebo zabili. Žiadajú však evakuáciu svojich ranených druhov, ktorých je v komplexe približne 600. V súvislosti s tým Ukrajina Rusku navrhla výmenu ranených obrancov Mariupola za ruských vojnových zajatcov.