Ako sa zrodilo vaše rozhodnutie požiadať o vstup do NATO?
Fínsko zažilo veľmi dramatickú jar, čo sa týka obrannej a zahraničnej politiky. Samozrejme, môžeme sa trochu pozrieť aj do histórie. Do roku 2008 na rusko–gruzínsky konflikt či na okupáciu Krymu v roku 2014. Tie ešte neviedli k tomu, že by Fínsko žiadalo o vstup do NATO, a Rusko pri nich oveľa viac zvažovalo riziká svojich krokov, hoci po roku 2014 naň Európska únie uvalila sankcie. V decembri 2021 však Moskva povedala, že akékoľvek rozširovanie NATO smerom na východ bude v rozpore s jej záujmami. No vo Fínsku sme od roku 2004 hovorili o tom, že vstup do Severoatlantickej aliancie je pre nás možnosťou, ak sa v našej blízkosti zmení bezpečnostná situácia. Členstvo v NATO však nikdy nepodporovalo viac ako 30 percent obyvateľov.
No to sa zmenilo, teraz je to viac ako 70 percent.
Od decembra to rástlo. To, čo vtedy Moskva povedala, viedlo k obavám, že si nebudeme môcť vybrať, kam chceme patriť. Že Európa sa rozdelí na akési sféry vplyvu, a že to obmedzí politické možnosti krajín, ktoré susedia s Ruskom. Samozrejme, odkaz Kremľa o rozširovaní NATO bol v prvom rade určený štátom, ako sú Ukrajina a Gruzínsko. Ale aj vo Fínsku nás trochu znepokojilo, že to môže obmedziť našu voľbu. Vo februári Rusko zaútočilo na Ukrajinu a veci sa dali do pohybu.
V akom zmysle?
Videli sme, že náš veľký sused, Rusko, nerešpektuje bezpečnostnú architektúru Európy. Vo Fínsku sme veľmi hrdí na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe z Helsínk v roku 1975. Rusko tvrdilo, že chce rokovať, ale zároveň masívne zhromažďovalo na hraniciach Ukrajiny vojská a nakoniec zaútočilo. Z nášho pohľadu to vyzeralo tak, že bezpečnostná architektúra Európy sa 24. februára zrútila. Vo Fínsku sme sa pozerali aj na to, že Rusko bolo aj bez celkovej mobilizácie schopné použiť viac ako 100–tisíc vojakov. Cieľom útoku bolo zmeniť vládu na Ukrajine, čo je štát, ktorý má 40 miliónov obyvateľov. K tomu je potrebné prirátať diskusiu o nekonvenčných zbraniach. O taktických atómovkách či chemických zbraniach. Po prvý raz od kubánskej krízy v roku 1962 debatujeme o tejto hrozbe, keď o nej hovorili niektorí ruskí komentátori. Okrem toho, vo vojne na Ukrajine sme svedkami porušovania medzinárodného práva. Všetko toto viedlo k tomu, že Fínsko spustilo veľmi rýchly proces. A keďže stále viac obyvateľov podľa prieskumov verejnej mienky podporuje vstup do NATO, zmenili sa aj postoje politických strán, ktoré sa priklonili k členstvu v aliancii. Nakoniec ho podporilo 188 poslancov z 200–členného parlamentu. Je to až zázračný výsledok. Aj väčšina zákonodarcov zo strán ako Ľavicová aliancia, ktorá bola tradične proti členstvu v NATO, hlasovala za vstup. Všetko sa zároveň udialo v úzkej spolupráci so Švédskom a spoločne sme podali prihlášku do aliancie. Teraz je na členských štátoch, aby ju schválili. Minulý týždeň som bol v USA na stretnutí s ministrom zahraničných vecí Antony Blinkenom a s viacerými senátormi. Diskutovali sme aj o tom, ako bude vyzerať celý proces. Niektoré krajiny vrátane Turecka sa postavili rezervovane k našim snahám. Usilujeme sa všetky presvedčiť, keď im pripomíname, že prispejeme k európskej bezpečnosti. Fínsko už teraz vydáva na obranu viac ako dve percentá hrubého domáceho produktu. V decembri sme rozhodli o nákupe 64 amerických stíhačiek F–35 a budeme mať aj nové lode.
Po vstupe Fínska do NATO bude mať aliancia novú hranicu s Ruskom dlhú viac ako 1 300 kilometrov. Môže z toho byť problém?
Chceme ju udržať takú pokojnú, ako to len bude možné. Hovoríme, že na veci hľadíme zo 100–ročnej perspektívy. Pozeráme sa 100 rokov dozadu a 100 rokov smerom do budúcnosti. Väčšinu času sa na našej hranici nič nedialo. Od cárskych čias cez Lenina, Stalina, Chruščova, Brežneva, Gorbačova, Jeľcina až po Putina. V Rusku sa striedali vládcovia a režimy, ale situáciu sme väčšinou dokázali zvládať a verím, že to tak bude aj v budúcnosti. Keď sme sa rozhodli vstúpiť do NATO, fínsky prezident Sauli Niinistö telefonoval so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom. Jeho reakcia bola, že to možno z ruského pohľadu nebol správny krok. Ale povedal by som, že sa z toho dal vycítiť istý rešpekt k nášmu rozhodnutiu. Teraz dúfame, že zásadným krokom v prístupovom procese bude summit NATO v Madride koncom júna. No, samozrejme, sme pripravení aj na dlhší proces. Členské štáty musia urobiť viacero rozhodnutí. Musia prizvať Fínsko a Švédsko na začatie rozhovorov. Po ich ukončení naše prihlášky prejdú ratifikačným procesom a je nevyhnutné, aby ich akceptovali všetky členské krajiny. Pred niekoľkými týždňami som bol spolu so švédskou kolegyňou Annou Lindeovou v Berlíne na stretnutí ministrov zahraničných vecí krajín NATO. Viaceré štáty súťažia v tom, ktorý z nich ratifikuje naše členstvo ako prvý. Napríklad Nemecko, Kanada, Nórsko aj ďalšie.
Ktorá krajina bude posledná?
To je dobrá otázka. Uvidíme. V niektorých krajinách do toho vstupujú volebné procesy. Ale sme optimistickí. Čo sa týka Turecka, do Ankary sme vyslali delegáciu na vysokej úrovni. Podobný krok urobilo Švédsko. Chápem to tak, že sme absolvovali dobré rokovania s Ibrahimom Kalinom, hlavným poradcom prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Debatovali sme päť hodín a diskusie budú pokračovať. Samozrejme, riešime viaceré problémy vrátane členov Kurdskej strany pracujúcich, ktorú Fínsko, Švédsko aj Európska únia pokladajú za teroristickú organizáciu. Ak je to potrebné ešte viac zdôrazniť, môžeme to urobiť. Ďalej je tu otázka ľudí s fínskym občianstvom, pri ktorých by Turecko chcelo, aby sme ich vydali. No to je právna vec. Trochu nás znepokojilo, keď vo Švédsku Turecko žiadalo, aby Štokholm vyhostil člena parlamentu. Je to dosť veľká vec, ak sa niekto zameria na zvoleného poslanca. Diskutujeme aj o zbrojnom embargu, ktoré Fínsko a Švédsko zaviedli v roku 2019, keď Turecko vstúpilo do severnej Sýrie. O všetkých týchto otázkach rokujeme, aby sme našli kompromis. Bude si to vyžadovať dobrú vôľu od všetkých zúčastnených. Turecko okrem toho komentovalo veci súvisiace s Gréckom či USA, čo sú však záležitosti, ktoré nevieme ovplyvniť. Trochu nás však prekvapilo, čo Ankara hovorí, lebo ešte nedávno sme s ňou mali veľmi dobrú komunikáciu.
Foto: MAAVOIMAT
Kedy by sa teda Fínsko mohlo stať členskou krajinou?
Ak by všetko išlo hladko, povedal by som, že už na jeseň či do konca roku. Ale momentálne musíme riešiť niektoré prekážky a rokujeme s Tureckom. Boli by sme radi, keby sme pozvánku dostali na summite v Madride, ale to by sa veci museli pohnúť rýchlejšie.
Zvažovalo Fínsko, či vstup do NATO nie je vzhľadom na Rusko pre krajinu väčšou bezpečnostnou hrozbou, ako keby Helsinki zostali mimo aliancie?
Možno, keby ste sa v minulosti opýtali, prečo je podpora pre členstvo v NATO medzi Fínmi taká nízka, zistili by ste, že boli presvedčení, že bezpečnostná politika krajiny funguje dobre. Nemali pocit ohrozenia zo strany Ruska. Problémy medzi našimi krajinami sme riešili diplomatickou cestou a pravidelne sme diskutovali. V minulosti som sa viac ráz stretol s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. No od decembra sa situácia zmenila. Prišiel bod zlomu. Máme pocit, že Rusko je menej predvídateľné, a že sa mu nedá veľmi dôverovať. Týka sa to najmä minských dohôd. Rusko tvrdilo, že rokuje a v rovnakom čase zhromažďovalo vojská na hraniciach Ukrajiny a spustilo inváziu. Môžem povedať, že to pre nás bolo prekvapenie. Americké tajné služby upozorňovali na útok, ale mnohé európske spravodajské zdroje tvrdili, že ruská armáda naň nie je pripravená. No invázia sa začala. Bol to moment, keď sme Rusku prestali dôverovať. Nebolo jasné, do akého veľkého rizika je Moskva ochotná ísť, a to sme museli vziať do úvahy.
V minulosti ste nepodporovali členstvo Fínska v NATO. Kedy ste vy osobne zmenili názor?
Roky som viedol túto diskusiu s mnohými významnými fínskymi politikmi, ako je bývalý prezident Martti Ahtisaari, ktorý urobil veľa pre svetový mier, ale nebol proti NATO. Vždy bolo veľmi zaujímavé mať tieto debaty. Ľudia sa často pýtajú, akým členom aliancie Fínsko bude. Dúfam, že aj naďalej budeme budovať mier vo svete a podporovať mierové iniciatívy v rôznych regiónoch. Nevidím problém v tom, že budeme členmi aliancie. Čo sa týka môjho osobného postoja k NATO, ten sa zmenil, keď som sa zobudil 24. februára, a videl som, ako Rusko spustilo veľkú vojenskú operáciu, aby zmenilo ukrajinskú vládu a zároveň rozprávalo o jadrových či chemických zbraniach. Ľudia v Helsinkách ma zastavovali na ulici a pýtali sa ma, čo urobíme, hoci naša krajina má tradične silnú armádu. Či vieme veci zvládnuť, ak sa niečo stane, alebo potrebuje silu aj zvonku. Rozhodli sme sa, že áno. Že potrebujeme ďalšie svaly, ale aj ďalšiu spoluprácu.