Bola bez oblečenia, keďže kvapky lepkavého napalmu jej ako zrôsolovatená láva prepálili šaty a potom aj vrstvy kože.
Jedna z najslávnejších vojnových fotografií vznikla 8. júna 1972. Hrôzy vietnamskej vojny opísala spôsobom, akým by sa to slovám nikdy nepodarilo, a tiež zmenila život jej autorovi i samotnému dievčaťu.
Ikonický záber zachytil fotograf vietnamského pôvodu na ceste pri dedine Trang Bang, asi štyridsať kilometrov severozápadne od Saigonu. Pracoval vtedy pre americkú armádu a mal dvadsaťjeden rokov. Neskôr spravil kariéru ako fotoreportér agentúry AP. Dievča, ktorému napalm spôsobil popáleniny na 30 percentách tela, odviezol do nemocnice a vďaka svojmu americkému novinárskemu preukazu pre ňu vymohol lekársku pomoc.
„Plakal som, keď som ju uvidel bežať. Myslím, že by som spáchal samovraždu, keby zomrela,“ povedal svojmu kolegovi. Ut bol za snímku ocenený Pulitzerovou cenou, získal aj cenu World Press Photo a významne ovplyvnil pohľad americkej spoločnosti na vojnu vo Vietname, ktorá sa do troch rokov pod tlakom protestov skončila.
Fotografia je považovaná za jeden z najpôsobivejších protivojnových dokumentov. A demonštruje aj význam vojnových reportérov, ktorí utvárajú vizuálnu pamäť konfliktu.
Ut neskôr nasnímal aj ďalšie skvelé zábery. Zachytil napríklad plačúcu Paris Hiltonovú v policajnom aute, žiadna však slávou neprekonala fotografiu nazvanú Dievča z Trang Bang, neoficiálne známu pod označením Napalmové dievča.
Fotografia bola slávna, ale Kim Phuc po prepustení z nemocnice žila v ústraní v malej dedine blízko kambodžských hraníc. Ut ju občas navštevoval, ale len do konca apríla 1975, keď sa skončila vojna a vládu na juhu Vietnamu prevzal komunistický režim. Život v nových pomeroch nebol ľahký. Liečba a lieky boli drahé; dospievajúcemu dievčaťu trpiacemu neutíchajúcimi bolesťami, sa ťažko zháňali. Začala študovať na zdravotnej škole a chcela sa stať lekárkou.
Neskôr si ale komunistickí vodcovia uvedomili, akú propagandistickú cenu má „napalmové dievča“ z fotografie. Prinútili ju odísť zo školy a vrátiť sa do domovskej provincie, kde ju začali predvádzať cudzím novinárom. Návštevy boli pod dohľadom a jej slová úrady zaznamenávali. Usmievala sa a hrala svoju rolu, ale v jej vnútri narastala zlosť. „Chcela som z toho preč. Popálili ma napalmom, stala som sa obeťou vojny… ale potom už zo mňa bola obeť iného druhu,“ spomína v New Yorku, kde sa s fotografom Utom na výročie znova stretla.
V roku 1982 odišla za pomoci zahraničného novinára do vtedajšieho západného Nemecka na liečenie. Neskôr jej vietnamský premiér, pohnutý jej osudom, zariadil štúdium na Kube. Tam sa zoznámila s mladým Vietnamcom. V roku 1992 sa rozhodli vziať a odleteli na svadobnú cestu do Moskvy. Pri návrate na Kubu emigrovali pri medzipristátí v Kanade.
Kim Phuc bola konečne voľná. Spojila sa s Utom, a ten ju povzbudzoval, aby svoj príbeh vyrozprávala svetu. V roku 1999 o ňom vznikla kniha a filmový dokument.
Trvalo dlhé desaťročia, kým sa Kim Phuc, teraz už matka dvoch synov, konečne dokázala pozrieť na fotografiu, na ktorej beží nahá z horiacej dediny, a pochopila, prečo má tá snímka stále takú silu. Zachránila ju, vyskúšala ju a nakoniec jej otvorila dvere k slobode. „Už ju dokážem brať ako veľký dar,“ hovorí 59-ročná žena, ktorá poslednú operáciu súvisiacu s vojnovým zranením absolvovala v roku 2015.