Keď sa vrátime v čase, spomínate si na nejaký moment, v ktorom ste si povedali, že z Borisa Johnsona raz bude premiér? Napríklad, keď sa v roku 2008 stal starostom Londýna.
Johnson mi nikdy nepripadal ako niekto, kto by sa hodil do premiérskeho kresla. Ešte pred vstupom do politiky sa do istej miery stal neslávne známym ako novinár, ktorý si k príbehom všeličo domýšľal. V roku 2001 Johnsona zvolili do parlamentu, ale naďalej pôsobil v mediálnej oblasti. Písal, chodil do televízie a prinieslo mu to pomerne značnú popularitu. Vyštudoval prestížnu Eton College, ale mal nevšedné meno (Johnsonovo celé meno znie Alexander Boris de Pfeffel Johnson, pozn. red.) a čudné vlasy. Žiadny politik nerozprával ako on a ani tak nikto nevyzeral. Jeho mediálne výstupy často vzbudzovali senzácie. Dva razy dokázal vyhral voľby v Londýne, čo nie je konzervatívne mesto, ale kľúčom k tomu, že sa stal premiérom, bol brexit v roku 2016.
K tomu sa hneď dostanem, ale povedali ste, že Johnson dva razy vyhral starostovské voľby v Londýne, ktorý nie je konzervatívny. Dá sa označiť za liberála?
Johnson nemá žiadne jasne definované politické predstavy a názory. Má viacero detí s niekoľkými ženami. Nedá sa o ňom hovoriť ako o politikovi, ktorý by mal práve silné morálne zásady. Ale verejnosť ho vnímala ako sociálne liberálneho. A už ako starosta Londýna, ale potom aj ako premiér Johnson hovoril o tom, že chce investovať a stavať veci. Nie je konvenčným konzervatívcom. Alebo, lepšie povedané, nie je v žiadnom zmysle konvenčným politikom. O Johnsonovi sa zhovárame len preto, že sme zažili brexit.
V roku 2016 sa priklonil k tomu, že podporil vystúpenie Británie z Európskej únie a prekvapujúco sa postavil proti vtedajšiemu konzervatívnemu lídrovi a premiérovi Davidovi Cameronovi. Prečo to Johnson urobil?
Každý úspešný politik musí vedieť využiť príležitosť, ktorá sa mu ponúka. Referendum o brexite poskytlo Johnsonovi priestor na to, aby sa zásadne zviditeľnil na verejnosti. A už vtedy bol veľmi populárnym politikom. Zaujímavé je, že ráno po referende, keď Johnson odchádzal z domu, ľudia na neho pokrikovali, lebo ho vinili za brexit. Pre konzervatívca to bola veľmi nečakaná situácia, lebo dovtedy mu voliči na verejnosti prejavovali najmä sympatie. Brexit však Johnsonovi umožnil robiť veci, ktoré robil vždy. Teda v podstate klamať, vymýšľať si a zveličovať. Johnson to má spoločné s Nigelom Farageom. Oni boli dvaja najdôležitejší ľudia, ktorí spôsobili brexit. No Farage aj roky veril tomu, čo o Európskej únii hovoril. Johnson, ak raz bude vo svojich memoároch úprimný, podľa mňa prizná, že nikdy nechcel, aby Británia z EÚ odišla. No dúfal, že keď podporí brexit, pre nemalú časť konzervatívcov sa stane hrdinom. Johnson plánoval, že sa stane premiérom. Mimoriadne po tom túžil. Ale to neznamená, že chcel ako predseda vlády pracovať. On iba chcel byť premiérom. A to je aj jeden z dôvodov, pre ktorý ho z Downing Street 10 musia takmer vyniesť. Bez brexitu by sa však ťažko stal premiérom.
Prečo?
V roku 2019 sa Johnson dostal do finálneho výberu lídra konzervatívcov. O jeho víťazstve potom rozhodli členovia strany. No za normálnych okolností by Johnson nebol medzi dvoma kandidátmi, ktorých vybrali konzervatívni poslanci. Tí vedeli, že Johnson sa nehodí do premiérskeho úradu. Ale uvedomovali si aj to, že v situácii po brexite je on ich najlepšou šancou na výhru vo voľbách. Najmä ak zoberieme do úvahy, že ako labouristický líder stál vtedy proti Johnsonovi Jeremy Corbyn. Bol to v podstate obchod. Medzi Johnsonom, stranou a poslancami, z ktorých väčšina vedela, že hlasuje za šarlatána. No poslúžil konzervatívcom, aby v decembri 2019 vyhrali voľby. Ale všetci, čo vedia aspoň niečo o politike, dokázali predvídať, že Johnsonovo pôsobenie v premiérskom úrade bude katastrofou.
Ale Britov musela do nejakej miery lákať myšlienka, že Johnson bude predsedom vlády, však? Voľby v decembri 2019 vyhral s najlepším výsledkom pre konzervatívcov za 30 rokov.
Bola to takpovediac dokonalá búrka. Ako som už povedal, proti Johnsonovi stál Jeremy Corbyn. Napríklad Liberálni demokrati sa obávali, že keď budú voliť členov vlastnej strany, mohlo by sa stať, že Británia skončí s Corbynovou vládou. Podobne to bolo s voličmi na severe Anglicka. Johnson mal však počas svojej politickej kariéry aj veľké šťastie. Je talentovaný, ale najmä sa dokázal za posledné tri roky zo všetkého vyzuť. Mohol rezignovať už v súvislosti so správou o porušovaní pandemických lockdownových opatrení. Ale mnoho ráz, keď mal problémy, stalo sa niečo, čo ho zachránilo. Johnsonova genialita spočíva v tom, že sa vie prihovoriť ľuďom, že im narozpráva veci, ktoré chcú počuť. Bol mimoriadne efektívny v predvolebných kampaniach. No vládnutie je založené na iných princípoch. Johnson viedol jednu z najhorších vlád v modernej histórii Británie.
Čo pokladáte za jeho úspech? Nie v politickom zmysle, ale v tom, čo urobil pre krajinu.
Je to veľmi subjektívne. Veľmi ťažko sa to objektivizuje. Britská pomoc pre Ukrajinu je veľmi populárna, ale nie je dôvod si myslieť, že Londýn by sa správal inak, keby krajinu viedli predchádzajúca premiérka Theresa Mayová alebo súčasný šéf labouristov Keir Starmer. Johnson si užíval zahraničné cesty, vedel organizovať stretnutia lídrov, ale z politického hľadiska jeho vláda robila skôr rôzne náhodné kroky. Predpokladám, že bude tvrdiť, že zvládol covidovú pandémiu. Dá sa o tom diskutovať. Pravica Johnsonovi vyčítala, že zaviedol príliš tvrdé lockdowny, ľavica zase tvrdila, že bol mäkký. Premiér vraví, že sa podarilo očkovanie, ale otázka je, nakoľko je to jeho osobná zásluha. Pri hodnotení Johnsona bude naozaj zložité hľadať jeho úspechy. Za najhoršieho britského premiéra modernej doby zvyčajne ľudia pokladajú Nevilla Chamberlaina. Johnson bude v tomto rebríčku tiež veľmi nízko.