Včera sa mi zdalo, že raketa v okruhu tristo metrov je blízko. A je to desivé.
Dnes sa mi to už tak nezdá. Dnes som bola dvadsať metrov od výbuchu.
Desivé – to je predchádzajúca etapa. Myslela som si, že som odvážna. Prešli už štyri hodiny a kolená sa mi neprestávajú triasť.
Je mi nevoľno. Zo skutočného strachu človeka napína, vedeli ste to?
Viezla som sa za mamou do nemocnice. Raketa udrela priamo na cestu. Na jazdný pruh, kde som bola pred troma sekundami. Rachot bol taký, že som na chvíľu ohluchla.
VIDEO: Ukrajinka z Charkiva: Rusko pácha ďalšie vojnové zločiny, zasiahlo univerzitu
Večer sa v správach dozviete o dvoch mŕtvych a dvadsiatich zranených Charkovčanoch.
Keby som tade prešla o tri sekundy skôr, mŕtvych by boli traja.
Neviem, či mám dnešok považovať za svoje druhé narodeniny, alebo či bude ešte horšie a raketa nabudúce dopadne ešte bližšie.
Momentálne ma ale ovládla mýtická viera, že som na tomto svete stále potrebná.
Za týždeň, čo som sa z evakuácie v Dnipre vrátila do rodného Charkova, sa zo mňa stala fatalistka a filozofka súčasne. Prebudila sa viera v boha a viera v zázrak.
Hektorovi som nasadila psí diazepam. Môj doberman by to inak nezvládol.
Včera si v mojom meste ruská raketa vzala tri životy. Videli ste už všetci fotku otca, ktorý syna prikrytého dekou drží za ruku?
Je absolútne nesprávne merať vlastný život podľa smútku niekoho iného. Ale zrazu si uvedomíte: nie, ešte na tom nie som najhoršie, tu je otec, ktorý sa modlí nad mŕtvolou svojho dieťaťa…
Chlapec zomrel tristo metrov odo mňa. Práve som nastúpila do auta, aby som zašla za mamou do nemocnice. Tlaková vlna mi odhodila auto ako keby bolo hračkárske, vyrobené z kartónu.
Nemôžem si pomôcť, ale zdá sa mi, ako by to bol nejaký filmový príbeh. Jednoducho scenár k zlému vojnovému filmu. Len nechápem, čo robí v tej dejovej línii vedľajšia postava môjho typu.
Pohybujem sa v uzavretom trojuholníku na Saltovke. Doma-nemocnica-doma. Otec-mama-otec.
Saltovka je to charkovské sídlisko, ktoré je od začiatku vojny najviac na rane. Mnohokrát ste ho museli vidieť v televíznych správach.
Po desiatich dňoch pod ostreľovaním to už dcéra psychicky nezvládala. Pred očami chradla. V marci som ju musela vziať do pokojnejšieho Dnipra. Rodičov, osemdesiatnikov, som s výčitkami svedomia nechala v Charkove. Odmietli odísť.
Bola to tá najťažšia, neľudská voľba medzi rodičmi a dieťaťom. Otec je pripútaný k invalidnému kreslu. Má len jednu nohu. Mama sa ale stále dobre držala. Keď som teraz prišla domov, na stole boli jej pirohy a džem, ktorý stihla zavariť.
Teraz sme opäť spolu. Z Dnipra som sa vrátila pred týždňom. Do Charkova som sa prirútila za dve hodiny. S mamičkou je zle.
Celé tri mesiace mojej evakuácie sa rozhovory s rodičmi zúžili na dve témy: pokúšala som sa ich odviezť, a oni trvali na tom, aby som odišla čo najďalej. Trikrát som sa snažila vrátiť do Charkova, vždy ma odhovorili.
— Nech ti ani nenapadne, Anečka, vracať sa, tu sa strieľa. My sme v poriadku, prežili sme život, šťastní život. Ty ale choď čo najďalej, budeme pokojnejší.
Ďalej ako na dvesto kilometrov som, samozrejme, od nich nedokázala odísť. Volali sme si trikrát denne. Máme sa dobre, vravela vždy mama.
— Dob – re – hovorí mama dnes. Je to jediné slovo, čo vysloví.
Mŕtvica.
Doktor hovorí, že prognóza je zlá. Ja ale chcem veriť tomu, čo vraví ona.
Mama ma spoznala, vzala ma za ruku a usmiala sa. Zmenili sa jej črty tváre, vyhladili vrásky. Takto sa dokážu usmievať len anjeli.
Sestrička na intenzívke ma dnes ľutovala.
— Chúďatko, tu je vojna, a ty máš, bože môj, na starosti dvoch ležiacich starcov.
Z nemocnice som sa ponáhľala za otcom. Každých desať minút mi vyvolával. „Ako sa má?“ Sú spolu šesťdesiat rokov, a ešte nikdy od seba neboli odlúčení.
„Dob – re,“ opakujem otcovi jediné mamino slovo.
Napriek tomu, že to naokolo búcha, sa tvárim, že aj mne je dobre. A vyháňam z hlavy obraz smútkom zlomeného muža, ktorý pred mojimi očami držal za ruku mŕtveho syna.