Ste odborníkom na verejnú diplomaciu. Môže mať Rusko, keď brutálne napadlo Ukrajinu, nejakú verejnú diplomaciu? Alebo v podstate Moskva len troluje?
Závisí to od toho, kde vo svete sa nachádzate. V Európe hrá Rusko úlohu trola. Snaží sa veci narúšať a šíri svoje odkazy, ktorými sa usiluje presvedčiť ľudí, aby tolerovali jej správanie. Zaujímavé je, že to, čo Moskva hovorí, sa mení. Na začiatku Rusko opisovalo inváziu na Ukrajine ako antinacistickú operáciu. Asi sa tým Rusko vracalo aj do histórie. Do hrdinskej veľkej vlasteneckej vojny a bojov proti nacizmu. Ale toto nikoho nepresvedčilo. Minimálne v Európe určite nie. Teraz Kremeľ kladie dôraz na iný odkaz.
VIDEO: Ukrajinci zúfalým Rusom: HIMARS-y ste netrafili. Zahráme vám Metallicu
Na čo sa zameriava režim Vladimira Putina?
Tvrdí, že vojna je zlá vec, ale že ju predlžuje podpora Západu pre Ukrajinu. Rusko sa usiluje upriamiť pozornosť na tých, ktorí sa snažia, aby Kyjev konflikt neprehral. Moskva tým chce zodpovednosť za vojnu, ktorú nesie ona, zvaliť na iných. A zdá sa, že sa jej to aspoň do istej miery darí. Vidím, že viac ľudí hovorí, že by bolo možno dobré, keby si Rusko zobralo ukrajinské územia, a že by sme asi mali Kyjev presvedčiť, aby to Moskve dovolil, ak by to znamenalo koniec konfliktu.
Ako ste povedali, Moskva začína mať istý úspech s tvrdením, že vojnu predlžuje podpora Západu pre Ukrajinu. Najmä na ľavicovej strane politického spektra. Ako to vnímate?
Mám pocit, že sa môže stať, že keď Kremľu ustúpime v Donbase, príde s ďalšími požiadavkami. Napríklad s tým, že chce takpovediac chrániť Rusov v Kazachstane či niekde inde. Kde sa to skončí? V newyorskej štvrti Brighton Beach, v ktorej žijú Rusi? Myslím si, že svojím spôsobom sa dá povedať, že Ukrajina bojuje za všetkých. A za svet, v ktorom nevyhráva iba sila. V 21. storočí by sme nemali začínať invázie. Zaujímavé je, ako sa pre Ukrajinu zmenila situácia od roku 2016, odkedy sa Kyjev viac zameriaval na verejnú diplomaciu a vysvetľovanie svojich postojov.
Čo sa zmenilo?
Ruská propaganda bola ešte pred pár rokmi úspešná v úsilí zmiasť ľudí. Od roku 2016 kladie Ukrajina oveľa väčší dôraz na to, aby sa svetu predstavila, aby sa historicky odlíšila od Ruska. Jednoducho, aby všetkým ukázala, že existujú ukrajinské veci. Keď sa začala súčasná invázia, ľudia už vedeli oveľa viac o Ukrajine. Dokonca sa to týka aj toho, ako médiá na Západe píšu názov tohto štátu a používajú ukrajinské názvy a mená, nie ruské. Ukrajina si takto budovala nový druh bezpečnosti. Ja ho volám reputačná bezpečnosť. V roku 2016 ju Ukrajina ešte nemala. Nikto nehovoril o nejakej jej reputácii. Ukrajina bola pre mnohých len bývalou republikou Sovietskeho zväzu. Takže to, čo robil Putin, v podstate zapadalo do toho, čo väčšina ľudí najmä na Západe o Ukrajine vedela. Kyjev však svetu ukázal iné veci. Veľa hovoril o hladomore (v rokoch 1932 – 1933 pri ňom na Ukrajine zahynulo 3,5 až 5 miliónov ľudí, pozn. red.), historických skúsenostiach či kultúre. Ukrajina si vytvorila vlastnú reputáciu, ktorú ľudia vnímajú oddelene od toho, čo ju spája so ZSSR či s Ruskom. Ako som povedal, hovorím tomu reputačná bezpečnosť. Samozrejme, také niečo Ukrajine nezaistilo, že bola úplne v bezpečí. No ľuďom na nej záleží viac. Takže sa zvýšila jej bezpečnosť.
Ukrajinská prvá dáma Olena Zelenská sa objavila v módnom magazíne Vogue. Pozrite si ju na ďalších fotkách po boku manžela, pri stretnutí s pápežom či v Bielom dome.
Ako sa to prejavilo?
Pozrite sa na sankcie proti Moskve. Požadujú ich aj ľudia a stovky firiem pre vojnu z Ruska odišli. Po roku 2014 a anexii Krymu to urobilo len zopár spoločností. Teraz je ich tisíc. Je to dôkaz, ako bola Ukrajina schopná ukázať svetu svoj boj. Samozrejme, veľkú úlohu v tom zohral prezident Volodymyr Zelenskyj. Som aj historikom a vidím v ňom podobné kvality, aké mal Winston Churchill. Má schopnosť reprezentovať svoju krajinu, byť jej symbolom. A zároveň vie urobiť dobrú šou, ktorú dokáže ponúknuť svetu. Nemyslím to ako kritiku. Podľa mňa robí Zelenskyj skvelú prácu.
Čo by ste označili za jeho najsilnejšiu stránku?
Mám pocit, že je dobrým poslucháčom. Zelenskyj vie Ukrajinu predstaviť rôznymi spôsobmi, ktoré mení na základe toho, komu sa prihovára. Keď komunikuje s Američanmi, povie niečo, čo by použil Martin Luther King. V Británii vytiahne Churchilla. Vo Francúzsku zas Charla de Gaulla. Ľudia to skutočne oceňujú. Ako som povedal, myslím si, že Zelenskyj to robí úžasne. Ukrajine pomáha, že má na čele obdivuhodného lídra, ktorý ju dokáže reprezentovať. Rovnako šéf diplomacie Dmytro Kuleba. Ten vo svete patrí medzi nemnoho ministrov zahraničných vecí, ktorí chápu, ako funguje verejná a kultúrna diplomacia. Je to tajná zbraň Ukrajiny, ktorá jej tiež pomáha pri hľadaní a udržiavaní podpory. Otázkou však je, ako dlho táto podpora vydrží. Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo Rusko naznačuje, že vojna by sa mala stopnúť, je aj to, že Moskva začína cítiť vyčerpanosť. Ale práve preto by sme Ukrajinu mali naďalej podporovať.
Čítajte viac Profesor komunikácie: Ako Churchill. Fotky Zelenských vo Vogue boli dobrý nápadKeď sme sa rozprávali o tom, ako Rusko ospravedlňuje vojnu, ktorú začalo, tak cynicky hovorí aj to, že vlastne len robí veci, ktorých sa Západ dopustil v Iraku, v Afganistane či počas studenej vojny. Ako hodnotíte tento argument?
Niektoré agresívnejšie akcie Západu či NATO predstavujú problém. Prvá vojna v Perzskom zálive bola založená na rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN a aj vojna v Afganistane mala podporu Organizácie Spojených národov. No vojna v Iraku v roku 2003 bola anomáliou a bola veľmi problematická. Podobne zásah NATO v Juhoslávii v roku 1999. Veľa ľudí od týchto krokov západných lídrov odrádzalo aj preto, lebo poskytli argumenty krajinám ako Rusko. Ale poviem aj to, že napriek problémom je správanie armád neporovnateľné. Šokovalo ma, čo robia ruskí vojaci na Ukrajine. Museli by sme ísť hlboko do histórie, aby sme našli podobný príklad správania nejakej armády.
Šéf Kremľa Putin sa rád vystatuje, aké je Rusko dôležité. A nechcem tvrdiť, že nie je. Z rôznych hľadísk je to dôležitá krajina. Ale bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová raz povedala, že mať moc, je ako byť dámou, ak musíte ľuďom hovoriť, že ste mocní, tak nie ste. Takže, aké mocné je Rusko?
Veľkosť ruskej ekonomiky je niekde na úrovni talianskej. Rusko časť svojej moci odvodzuje od kultúry a histórie. A najmä od svojej geografickej pozície ako mocnosti, ktorá sa rozprestiera od Európy po Pacifik. Samozrejme, Rusko má mimoriadne silnú pozíciu v energetickom sektore a sme svedkami toho, akým negatívnym spôsobom ju dokáže využívať. Je teda ekonomicky dôležitejšie ako Taliansko. No z dlhodobejšieho hľadiska sa Rusko dostáva do tieňa Číny, ktorá bude v budúcnosti ešte významnejším hráčom. Ak raz budú historici hodnotiť obdobie, v ktorom žijeme, predpokladám, že budú hovoriť, ako sa pre vojnu proti Ukrajine Moskva zblížila s Pekingom, a ako západné sankcie prispeli k integrácii ruskej ekonomiky do čínskej. Málokedy súhlasím s Margaret Thatcherovou, ale čo sa týka moci, má pravdu. Putin o silnom Rusku hovorí aj preto, že je to odkaz pre mnohých obyvateľov krajiny, ktorí nie sú spokojní so svojimi životmi, a ešte si aj myslia, že ich krajina nemá rešpekt, ktorý si vraj zaslúži. Ale keď v nejakom štáte prevláda kolektívny pocit, že je obeťou, veľmi ťažko sa s takouto krajinou vychádza. Ak sa s ňou usilujete spolupracovať, najprv si vypočujete, že v prvom rade musíte splniť jej požiadavky. Videl som to, aj keď som cestoval po niektorých krajinách, ktoré susedia so Slovenskom (smiech).
Moc krajín po druhej svetovej vojne sa odvíjala aj od toho, že boli schopné vytvárať spojenectvá a partnerstvá. To pomohlo USA, aby sa stali dominantnou globálnou veľmocou. Má spojencov či dokonca priateľov Rusko?
V rebríčku krajín, ktoré sú takpovediac najlepšou značkou, sa Rusko nachádza medzi 20. a 30. miestom. Na čele sa zvyčajne umiestňujú Nemecko a Kanada. Amerika ľudí frustruje, ale USA sú v prvej desiatke. Rusko je dlhodobo nižšie, ale má veľa obdivovateľov. A aj ja verím, že príde čas, keď s ním bude možné spolupracovať, lebo globálne problémy si vyžadujú spoločné riešenia. Medzinárodné vzťahy často vyzerajú ako kyvadlo. Niekedy sa vychýlia k tomu, že krajiny tvrdia, že všetko musia robiť po svojom, inokedy sa svet viac spojí. No to si neraz vyžaduje nejakú veľkú katastrofu.