— Kač, kač, kačena – vreští dieťa na ihrisku. Prekrikuje sirénu.
V deň, keď v Charkove, tu na sídlisku Saltovka, zahynulo 17 ľudí a 42 sa zranilo.
Domov som prišla neskoro večer. Zlomená, vyčerpaná, brutálne unavená. Hrozný deň, výbuchy, požiare, trosky, spod ktorých sa ľudia nevedia dostať. Pretože sú hluchonemí, nepočujú záchranárov a nereagujú. Siréna neutícha. A tu, na ihrisku pri mojom vchode, sa detváky hrajú na „kačenu“.
Tento záber musí určite vojsť do budúceho dokumentárneho filmu o vojne, o Ukrajine, o tomto zmrzačenom meste.
Pretože je to pravda života. Taká, aká je. Bez sloganov, bez pátosu, bez scenára.
Bez toho „bezodkladne všetci do krytu“! Nuž, vážne, akýže kryt? V Charkove, kam raketa z Belgorodu doletí za 40 sekúnd. Kde najprv vybuchne a potom sa spustí poplach. Kde nie sú, a vlastne ani neboli, žiadne kryty, okrem obyčajných pivníc v obytných domoch. A tam je vlhko, pleseň, konzervy a staré bicykle.
Dá sa tam posedieť pol hodiny, ale nemôžete tam žiť šesť mesiacov.
Áno, všetci sme tak trochu odsúdenci na smrť. Ľudia, ktorí zostali v meste. Či už vedome alebo nie, prijali sme túto realitu. Každý má svoj dôvod. Či im iní rozumejú alebo nie, to nie je dôležité. Poznám jednu pani, ktorá neodíde s dvomi deťmi, aby „nerozbila rodinu“. Je si istá, že len čo odíde, manžel si za ňu okamžite nájde náhradu.
Súhlasím s jej postojom? Samozrejme, že nie. Akceptujem ho? Určite áno.
Pravda o živote je vždy škaredá, nesprávna, absurdná. A príliš osobná.
Každý deň chodím v rovnakom čase za mamou do nemocnice. A každý deň narazím v bočnom vchode (centrálny je od februára zatvorený) na veľkého chlapa, ktorý nakladá do starej sanitky ľudí zabalených v plachtách. Tých, čo v noci zomreli.
Áno. Každý deň sa nám stretnú pohľady. Prechádzam okolo, zároveň zadržiavam dych, aby som nezacítila pach smrti a nahliadam do jeho „balíkov“ – či tam nie je naša plachta. Orgovánová, s kosoštvorcami. Tých päť sekúnd trvá večnosť. Dnes som zrejme podržala pohľad trochu dlhšie. Zazdalo sa mi, že farby sú trocha podobné…
Zachytil ho.
— Koho tu máte? spýtal sa chlap.
— Mamu, – odpovedala som otupene.
— Nie, – potešil sa, – Dnes len muži.
Pravda o živote je vždy taká. Neverejná. Zvláštna, s malými, sotva postrehnuteľnými detailmi. Tak som práve kúpila mame detskú výživu v obchode. Pri pokladni stoja naši chlapci z armády. Vybavený, v nepriestrelných vestách, so samopalmi.
Áno, v TikToku sú ako mačičky. Skvelí, silný, najlepší. A cítim hrdosť, keď sa na nich pozerám. V TikToku. A v obchode cítim úzkosť. Treba vysvetliť prečo?
Podporujem ukrajinskú armádu? Jednoznačne áno. Myslím si, že obrancovia krajiny, mesta, môžu byť nasadení na akomkoľvek mieste, ktoré im vyhovuje? Nepochybne. Bojím sa tejto blízkosti? Áno, bojím sa. Pravda života je vždy taká protirečivá.