Minulú noc som mala prvýkrát za toto leto otvorené okná. Tak bezočivo, dokorán, v celom byte, na svojom 17. poschodí. Ako kedysi, v tom minulom živote.
Keď som pred pár rokmi zháňala byt, hľadala som len tie varianty, ktoré sú bližšie k nebu. Pamätám si, ako realitná maklérka povedala kolegyni do telefónu: „Mám tu klientku, určite je to Carlsonova vnučka, desiate poschodie je pre ňu príliš nízko.“
A mne sa páči tam, kde je veľa vzduchu, kde sú vtáci, odkiaľ vidím svoje milované mesto.
Teraz vidím líniu frontu. Sledujem, ako letia rakety. Vidím záblesky a požiare. Keď lietali stíhačky, zdalo sa mi, že vidím tváre pilotov.
Horúce, neznesiteľne dusné charkovské leto. Okná zatvorené, zatemnené, prelepené krížom páskou krížovým alebo dokonca zadebnené preglejkou.
Absolútne niet čo dýchať.
Už ma nebaví skrývať sa. Pred tlakovou vlnou, črepinami, rachotom. Otvorila som dokorán okná a pustila dnu chlad neskorého letného večera. Bože, to je pôžitok!
Dlho som sedela na balkóne a pozerala sa na úchvatnú hviezdnu oblohu. Toľko hviezd som v Charkove nikdy nevidela.
Bol to ťažký deň. Pravdepodobne najťažšie v mojom živote.
Odprevádzala som svoju mamu.
Ale v tento deň bolo všetko akosi správne, dokonca rozjasnené. Žiadny rozruch, žiadne krížové procesie, keď sa dva smútky stretnú na chodbe alebo aleji.
Nič nebolo falošné, patetické, rituálne. Krásne počasie a v meste také vzácne ticho.
Mamu sme odviezli priamo k centrálnemu vchodu kardiológie, aby sa otec, ktorý tam leží, s ňou mohol rozlúčiť.
— U nás sa to tak nerobí, to sa nesmie, aby pri budove… – vyfrkla nespokojná sanitárka. Robí sa to. V našej rodine robíme vždy to, čo nám hovorí srdce, nie pravidlá správania. Nikdy som nepočula môjho otca plakať.
„Život môj. Duša moja. Dala si mi šesťdesiat rokov šťastia. Buď prekliata, vojna!“
Taká silná láska. Taká silná nenávisť.
Mama padla s mŕtvicou pár minút po tom, ako na susednom dvore vybuchla ďalšia ruská raketa.
A už nevstala. Nikdy.
Áno, ocko, buď prekliata, vojna! Prekliati sú ľudia, ktorí to rozpútali a tí, ktorí to podporujú. Prekliati tak úprimne, že nikdy nebudú mať pokoj, ani na zemi, ani na nebi.
Otvorila som okná. Vdychovala som neskoré leto a pozerala sa na hviezdy.
Pol roka vojny. Jar prešla – jar, ktorú sme nemali.
Končí sa leto – leto, ktoré nám vzali.
O pár dní príde jeseň. Nech je to jeseň, ktorá nám prinesie víťazstvo!