„Napríklad vtedajší ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár razantne odmietal čo len použiť takéto slovné spojenie. Známe sú aj jeho spory s ministrom kultúry Miroslavom Válkom, ktoré sa po nástupe Gorbačova rozhoreli s novou intenzitou," poznamenal v rozhovore pre Pravdu expolitik a diplomat Peter Weiss. (Druhú časť interview nájdete na webe Pravdy v piatok 2. septembra.)
Čo znamenal nástup Michaila Gorbačova k moci pre vtedajšie socialistické Československo?
Keď po rokoch stagnácie, skostnatenosti a ideologickej rigidnosti, ktorou sa vyznačovala éra Leonida Brežneva, smutne preslávená najmä surovým vojenským zašliapnutím pokusu o reformy v ČSSR pod vedením Alexandra Dubčeka, sa po úmrtí starého a chorého Konstantina Černenka na najvyššom poste vo vtedajšej superveľmoci objavil nový človek, Michail Gorbačov, vzbudilo to nádeje na celom svete.
Manželmi sa stali v roku 1953. Raisa Gorbačová bola po boku Michaila Gorbačova až do svojej smrti v roku 1999.
Jeho bezprostredný spôsob vyjadrovania, osobná charizma, štýl politiky a najmä obsah politického myslenia naštartovali prevratné, chcené i nechcené zmeny nielen v ZSSR, ale aj v ostatných štátoch vtedajšieho tzv. reálneho socializmu, vrátane ČSSR. Na pokus tohto reformného komunistu reformovať nielen ekonomiku, ale i vládnucu komunistickú stranu prostredníctvom „glasnosti“ a „perestrojky“, sa hneď „prilepila“ politická nádej na potrebné a spoločnosťou očakávané zásadné zmeny aj v ČSSR. Veď Gorbačov auguste 1986 nazval prestavbu „skutočnou revolúciou v celom systéme vzťahov v spoločnosti, v mysliach a srdciach ľudí, v psychológii a v chápaní terajšieho obdobia a predovšetkým úloh, ktoré vyvoláva búrlivý vedecko-technický pokrok“.
Čítajte viac Raisa Gorbačovová odmietla byť Columbovou manželkou
Povedal, že by urobil „znamienko rovnosti medzi slovami prestavba a revolúcia.“ Uskutočnenie týchto zásadných zmien videla značná časť slovenskej i českej spoločnosti v osvojení a realizácii myšlienok prestavby vo vnútri vládnucej komunistickej strany, a teda aj v nejakej podobe návratu k predchodcovi prestavby, ktorým bol nepochybne Dubčekov obrodný proces z roku 1968.
Pripomeňme si udalosti Pražskej jari 1968, ktorú politicky stelesňoval práve Dubček.
Tu je namieste pripomenúť si, že reformný proces v roku 1968 nebol iba odpoveďou na beštialitu stalinizmu a na slobodu potláčajúce a nové a nové excesy plodiace fungovanie stalinského politického systému, hoci práve z tejto jeho dimenzie sa zrodil slávny prídomok „socializmus s ľudskou tvárou“. Hnutie s obrovskou ľudovou podporou, ktoré personifikoval Dubček, bolo aj odpoveďou na nové civilizačné výzvy a stále zreteľnejšiu ekonomickú stagnáciu, ktorá hrozila prerásť v dlhodobé zaostávanie za vyspelejším štátmi. Oba tieto aspekty česko-slovenského reformného pokusu z roku 1968 boli zreteľne prítomné aj v Gorbačovovej politike perestrojky.
Ľudia v nej videli nový pokus o rehabilitáciu socializmu ako politickej myšlienky, ale aj ako aj spoločenskej reality, v ktorej žili povojnové generácie v strednej a východnej Európe. Táto nádej na zmenu však nevyplynula iba z príťažlivosti novým generálnym tajomníkom načrtnutého politického konceptu zásadných zmien v strane a spoločnosti a z príťažlivosti jeho nového politického štýlu, ale aj najmä z faktu, že v roku 1985 si málokto vedel predstaviť, že KSSZ sa vzdá svojej vedúcej úlohy v sovietskej spoločnosti, že dobrovoľne odovzdá moc, zasiahnutá náhlym poznaním, že pluralitná demokracia a návrat k súkromnému vlastníctvu ako k dominantnej forme vlastníctva výrobných prostriedkov bude lepšou cestou realizácie socialistických ideálov. Rovnako roku 1985 sotvakto veril, že Sovietsky zväz bude ochotný pustiť zo svojej sféry vplyvu Poľskú ľudovú republiku, Československú socialistickú republiku, Maďarskú ľudovú republiku, Bulharskú ľudovú republiku, nehovoriac už o Nemeckej demokratickej republike.
Podobne si sotva niekto v tom čase predstavoval, že Sovietsky zväz je už tak veľmi ekonomicky, vojensky a politicky vyčerpaný, že zakrátko spolu so spojencami, alebo, lepšie povedané, so svojimi satelitmi, skolabuje v bipolárnej súťaži s USA a so západnými štátmi. Niekdajší šéf americkej diplomacie Henry Kissinger napísal, že „zrútenie nukleárnej superveľmoci, ktorá bola v hospodárskom a spoločenskom úpadku, by sa v marci 1985, keď Gorbačov dostal požehnanie ako generálny tajomník, javilo ako fantastické.“ Preto ak niekto dnes tvrdí, že už v roku 1985 bolo všetkým jasné, že inak ako radikálnym prechodom k liberálnej demokracii a k trhovému hospodárstvu bez prívlastkov to o pár rokov nemôže skončiť, tak nepôsobí príliš dôveryhodne.
Čítajte viac Rusi si vedome klamú o Gorbačovovi
S prihliadnutím na tieto okolnosti možno konštatovať, že k zmene vo vedení KSSZ sa v druhej polovici osemdesiatych rokov u nás pristupovalo ako k otvoreniu novej reálnej šance pokúsiť sa opäť o zmenu v spoločnosti „zhora“, prostredníctvom vnútorných zmien vo vládnucej KSČ, resp. KSS, alebo, presnejšie povedané, prostredníctvom vytvorenia zmien v celkovej spoločenskej atmosfére, ktoré budú priaznivé na presadenie potrebných zmien v jednotlivých politikách i v pôsobení strany smerom do spoločnosti, a to s využitím pozícií a nástrojov, ktoré sa ponúkali v rámci samotnej vládnucej komunistickej strany.
Ako vnímali v Československu nástup Gorbačova k moci predstavitelia tvrdého jadra komunistov okolo Vasila Biľaka a tí, čo sa, naopak, prikláňali k reformám?
Samozrejme, tí, ktorí cítili, ba boli presvedčení, že naša spoločnosť potrebuje zásadné zmeny, ja som k nim patril, prestavbu privítali, usilovali sa ju presadiť. Najväčší boj bol o prestavbu v samotnej strane. Napríklad vtedajší ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár razantne odmietal čo len použiť takéto slovné spojenie. Známe sú aj jeho spory s ministrom kultúry Miroslavom Válkom, ktoré sa po nástupe Gorbačova rozhoreli s novou intenzitou. Podľa hesla Sovietsky zväz, náš vzor, sa však vedenie KSČ prihlásilo k prestavbe.
Napríklad prezident Gustáv Husák sa v roku 1987, keď ešte zastával aj funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ, vyjadril, že postup sovietskych komunistov považuje za zásadný prínos medzinárodného významu pre riešenie problémov socialistickej výstavby, k rastu príťažlivosti a vplyvu socializmu vo svete. Mnohí predstavitelia vtedajšieho normalizačného režimu však tajne dúfali a v kuloároch to dávali aj na vedomie, že Gorbačov pozíciu neustojí, prehrá vnútrostranícky súboj s Jegorom Ligačovom a zosadia ho.
Čítajte viac Gorbačov verzus Putin? Od rozpadu ZSSR k vojne Ruska proti Ukrajine
Zreteľa hodným momentom je, že novou prudkou vlnou verejnej kritiky stalinizmu, jeho zločinov a neblahých dôsledkov pre KSSZ a pre sovietsku spoločnosť, ktorú priniesla Gorbačovova politika glasnosti, sa vytvoril priestor aj na kritiku stalinistickej praxe a jej ideologických základov, a tým aj jej konkrétnych politických nositeľov, aj v iných komunistických stranách, vrátane KSČ. A v normalizačnom vedení KSČ boli ľudia, ktorým sa to nepáčilo. Cítili v tom hrozbu. Dôsledné dokončenie procesu destalinizácie v činnosti československej komunistickej strany, adresné pomenovanie nositeľov stalinských zločinov a deformácií sa stalo akýmsi minimálnym programom spájajúcim väčšinu členov KSS a KSČ a nepriamo posilňovalo pozíciu reformných komunistov, ktorí v roku 1968 proti stalinizmu otvorene bojovali, ako aj proti neostalinskej praxi po roku 1969.
Pristavme sa viac pri očakávaniach reformne zmýšľajúcich komunistov v Československu v spojitosti s Gorbačovom.
V dôsledku tohto súbehu okolností sa nástupom Gorbačovovej politiky teda na jednej strane obnovila viera, že opäť raz je tu nádej na obrodu socializmu „zhora“, prostredníctvom osvieteného, zanieteného a aj dobre pripraveného vedenia komunistickej strany. Najmä ak vzor prichádzal od vedenie najsilnejšej strany, ktorá sedemdesiat rokov určovala vývoj v komunistickom hnutí. To vyvolávalo očakávania, že generálny tajomník ÚV KSSZ nejako prispeje k zásadným personálnym zmenám v sprofanovanom vedení KSČ, v ktorom prebiehal skrytý boj o nástupníctvo po Husákovi. Na druhej strane však rástol strach z vnútropolitických a vnútrostraníckych zmien na všetkých poschodiach normalizačného režimu, ktorý vyniesli k moci sovietske tanky v auguste 1968. Osobitne narástol strach z možného návratu Dubčeka a z návratu 500-tisíc ľudí a ich rodinných príslušníkov, ktorí boli postihnutí straníckymi čistkami v rokoch 1969–1970.