— Ako sa tam u vás držíte?
— Veľmi to rachotí?
— Žiješ?
Na Ukrajine sa začala žatva. Ruských tankov
Charkov. V posledné dní ostreľovanie neprestáva vo dne, ani v noci. Blízki nám vypisujú, volajú, majú obavy.
Som im vďačná za záujem. Pamätám sa, ako sme sa ešte na jar cítili dotknutí, keď jedna nešťastná raketa doletela do Kyjeva a z televízií i rádií neznelo nič iné, hoci nás tu každý deň zabíjali…
Durdili sme sa, ako deti v škôlke.
A teraz, kedykoľvek zapnete správy, len Charkov, Charkov, Charkov.
Hej, rachotí. Každú hodinu – mínus dom, mínus hotel, mínus trh, mínus škola… A, bohužiaľ, mínus život.
A už druhý deň na našom sídlisku Saltovka vypadáva elektrina, internet, prestáva tiecť voda.
Niečo sa ale zmenilo. Už to nevyvoláva hrôzu.
Prisahám, strach nás prešiel.
Chce sa mi zakričať: „Nuž, koho tu chcete strašiť, bastardi?!“
Ani môj pes neopustí balkón, keď sa spustí siréna. Nanajvýš pomaly a lenivo zaliezol do vane, keď veľmi blízko vybuchol Iskander.
Napríklad predvčerom, keď trafili pekáreň, čo je kilometer od môjho domu.
Áno, sklá vyleteli, no a čo? Nevídali… Tu v Saltovke už aj tak pomaly niet celej tabule skla.
Podstatné je niečo iné – to šťastie, čo vidieť navôkol. Nespútanú radosť z toho, ako naši vyháňajú vyvrheľov z ukrajinskej zeme.
Ľudia na uliciach sa objímajú a vyslovujú názvy oslobodených miest a dedín Charkovskej oblasti.
— Mám tam chalupu!
— Tam je náš rodičovský dom!
— Zeleninová záhrada, fliačik zeme…
Rozbité, obhorené, posiate črepinami – ale slobodné.
O tom nie je možné hovoriť bez sĺz. Dookola si púšťam videá z oslobodenej Balaklije. Ako v tomto meste Charkovskej oblasti, ktoré bolo pol roka pod okupáciou, miestni na kolenách vítajú našich neuveriteľných chlapcov. Babičky sa vešajú na krky ukrajinským vojakom, aby ich vybozkávali. Stokrát som si pozerala, ako v malej dedinke namiesto trikolórovej handry vztýčili žltoblankytnú vlajku. A vždy som mala pri tom slzy v očiach a hrču v hrdle.
Ľudia v oslobodenej Balakliji vítajú ukrajinských vojakov
A pozriem si to ešte stokrát. Pri kvílení sirén, rachote výbuchov, za hukotu hasičských áut na mojej ulici.
Takže, Rusáci, vedzte: My, Charkovčania, sa už nebojíme! Len si páľte svoje rakety, sráči! Z impotencie, zo strachu, z hlúposti. My si strasieme betónový prach z hláv, a ideme ďalej.
Naši postupujú. Víťazstvo sa blíži. Vtedy ani zomrieť nie je strašné.