S čím sa NATO dokáže postaviť na východe proti Rusku?
Keď sa pozriete na to, čo Severoatlantická aliancia urobila za šesť mesiacov od ruskej invázie proti Ukrajine, ako by ste definovali prístup NATO k vlastnej bezpečnosti?
Aliancia zareagovala dramaticky a do veľkej miery pozitívnym spôsobom. NATO už od roku 2014 riešilo, čo robiť s Ruskom po prvej invázii proti Ukrajine a po anexii Krymu. Februárový útok všetky snahy zásadne urýchlil. Krajiny NATO od roku 2014 pomaly zvyšovali obranné rozpočty, ale myslím si, že to bude ešte viditeľnejšie. Aliancia mení štruktúru svojej predsunutej prítomnosti na východnom krídle. Do istej miery posilnila už existujúce bojové prápory v Poľsku a v troch pobaltských krajinách, hoci si myslím, že je možné urobiť ešte viac. NATO tiež rozšírilo iniciatívu predsunutej posilnenej prítomnosti na štyri ďalšie štáty. Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko a Slovensko. Okrem toho sme svedkami skutočne úžasnej politickej solidarity v rámci aliancie, ktorú sa podarilo udržať a dokonca posilniť.
Prečo to tak vnímate?
Na začiatku vojny sme od rôznych spojencov počúvali všeličo. Napríklad z Paríža. Hovorili napríklad o tom, že nesmieme zahanbiť ruského prezidenta Vladimira Putina. Momentálne sa to už veľmi nespomína. Politická solidarita medzi spojencami je naozaj pôsobivá. NATO komunikuje s jednotlivými členskými štátmi, čo sa týka ich pomoci Ukrajine v rámci vojenských dodávok. Myslím si, že Európania, najmä veľké štáty, v tejto veci môžu urobiť ešte viac, ale zatiaľ na mňa kroky aliancie urobili dobrý dojem.
Ako ste povedali, NATO rozšírilo koncept posilnenej prítomnosti na východnom krídle na ďalšie štyri krajiny. Je to dostatočné, aby dokázalo čeliť ruskej hrozbe?
Úprimne povedané, trochu ma prekvapilo, že to aliancia urobila. Vnímam to tak, že NATO k tomu pristúpilo najmä z politických dôvodov, aby preukázalo solidaritu so štátmi na východnom krídle. Keď sa totiž pozriem na mapu Európy, úloha jednotiek v Poľsku a v Pobaltí spočíva v odstrašení Ruska. Nemám pocit, že je nevyhnutné, aby sme podobný obranný koncept využívali aj inde. Nie je potrebný na Slovensku a v Maďarsku a asi ani v Bulharsku. Čo sa týka Rumunska, v jeho prípade sa asi dá argumentovať, že tu existuje vyššia pravdepodobnosť ruského pozemného útoku. Aj vzhľadom na to, že ruské vojská sú v Moldavsku, a podľa niektorých analytikov by im Moskva rada vytvorila takpovediac pozemný most na Krym. To by bol pre Bukurešť problém. Čo sa týka posilnenia práporov na východnom krídle, aliancia chce minimálne v pobaltských krajinách a v Poľsku vytvoriť brigádne veliteľstvá. Nedávno som však s Michaelom O'Hanlonom napísal komentár pre Wall Street Journal o tom, že narastá riziko, že rétorika aliancie nebude odrážať realitu.
V akom zmysle?
Na madridskom summite koncom júna a po ňom sa veľa hovorilo, ako chce NATO odstrašiť Rusko tým, že mu ukáže, že nemôže pri útoku uspieť. No aliancia do Pobaltia či do Poľska neposiela brigády, v podstate len vytvára brigádne štruktúry. A to je veľmi vágne. Bude na líderských krajinách v jednotlivých štátoch, ktoré sa pravdepodobne k týmto novým záväzkom postavia rôznym spôsobom. Ale plán nie je taký, že predsunutú prítomnosť budú tvoriť v podstate nastálo vyslané brigády. Mnohí z nás na tejto strane Atlantiku, ale aj v Európe, sa prihovárame za takýto prístup. Posilnilo by to naše obranné kapacity tak, že Rusi by nemohli dúfať, že by sa im mohlo podariť obsadiť akékoľvek územie aliancie.
Čo konkrétne by teda NATO malo spraviť?
Dúfam, že budeme svedkami, ako som už naznačil, ešte výraznejšieho posilnenia obrany pobaltských krajín a Poľska. Samozrejme, to si vyžaduje, aby aj hostiteľské krajiny boli schopné prijať zahraničných vojakov. Chcel by som vidieť, že tieto jednotky budú vo východnej Európe nasadené v podstate permanentne, nielen na šesť až deväť mesiacov, čo sú momentálne rotácie. Možno by s nimi mohli prísť aj rodinní príslušníci. Mali by sme tiež presnejšie definovať, aké vojenské spôsobilosti potrebuje NATO vo východnej Európe.
Kanadský veliteľ: Aj so slovenskými vojakmi odstrašíme každý ruský útok
Aké sú to podľa vás?
Keď Rusko začalo inváziu, spojenecké krajiny chceli rýchlo poslať do východnej Európy niečo, čo mali k dispozícii. Do regiónu zamierila najmä pechota, k tomu pristúpili aj Spojené štáty. Bolo správne, že sme to urobili, pretože takéto jednotky dokážeme nasadiť najrýchlejšie a bolo potrebné okamžite reagovať na vzniknutú situáciu. Ale momentálne sa musíme prispôsobiť tomu, že z Ruska sa stáva dlhodobejšia výzva. Preto si musíme odpovedať na otázku, aké spôsobilosti vo východnej Európe potrebujeme. V strednodobom a dlhodobom horizonte chceme Rusko odstrašiť a zároveň zaistiť bezpečnosť spojencov. A nezabúdajme ani na to, že musíme riešiť aj pokračujúcu hybridnú vojnu, ktorú Moskva proti Západu vedie už takmer 10 rokov. Samozrejme, ľahká pechota nie je odpoveďou na naše problémy. V niektorých prípadoch potrebujeme ťažko obrnené jednotky. To sa týka najmä severovýchodu Európy. V strednej Európe, kde je aj Slovensko, by sme mali mať viac protivzdušnej a protiraketovej obrany. Musíme posilniť našu kybernetickú obranu a zbieranie spravodajských informácií. A na juhu potrebujeme viac námorných spôsobilostí. Takže odpoveď na otázku, čo by malo NATO s Ruskom robiť, závisí aj od toho, o ktorom regióne Európy hovoríme. Je tu veľký priestor na to, aby sme si to lepšie zadefinovali. Ale nejde len o Rusko.
V čom ešte spočíva problém?
Potrebujeme strategickejší prístup nielen k Rusku, ale aj k Číne. V Európe sme s ňou v konkurenčnom boji. Prejavuje sa to v kybernetických útokoch na naše inštitúcie, ale aj na ekonomickej úrovni, keď si Čína privlastňuje naše intelektuálne vlastníctvo, produkčné kapacity a v konečnom dôsledku naše pracovné miesta. Aliancia tu môže hrať úlohu v oblasti kybernetickej obrany, ale aj v súvislosti s riešením ďalších hrozieb. O prácu na najbližšie roky má NATO postarané.
V Madride generálny tajomník aliancie Jens Stoltenberg povedal, že NATO chce mať pripravených 300-tisíc vojakov, ktorých bude môcť využiť na rýchle nasadenie. To je už značný počet. Vieme však, ako bude fungovať ich štruktúra?
Zatiaľ nie. Mnohých z nás Stoltenbergovo vyhlásenie prekvapilo. Je to už naozaj výrazný počet vojakov. No skutočne ešte nevieme, ako bude vyzerať tento nový model. Známe je, že by tieto jednotky mali pôsobiť v troch úrovniach pripravenosti. Malá časť z nich, možno 10 až 20 percent, by mali byť sily rýchlej reakcie. Ďalších asi 30 až 50 percent by malo byť na nižšej úrovni pripravenosti a zvyšok na ešte nižšej. Posledná skupina by mala byť schopná nasadenia v priebehu týždňov až mesiacov. Okrem toho však nevieme nič. Nepoznáme detaily, kto na tieto sily prispeje a ako bude vyzerať ich velenie. Predpokladám, že NATO na tom usilovne pracuje, ale momentálne je to dosť nejasné.
Čítajte viac Šéf NATO o vojne: Čaká nás tvrdá zima, možno aj nepokoje, ale musíme vydržať
V marci ste pre spravodajský portál Politico napísali komentár s titulom: Áno, Rusko môže zaútočiť na členskú krajinu NATO. Stále si to myslíte? Rusko má obrovské problémy na Ukrajine.
Ničím si nemôžeme byť istí, keď hovoríme o Rusku, a najmä, keď sa rozprávame o Putinovi. Minimum ľudí, okrem tých, čo majú prístup k mimoriadne výnimočným spravodajským informáciám, jednoznačne vedelo, že šéf Kremľa zaútočí na Ukrajinu. Samozrejme, je jasné, že ruské ozbrojené sily invázia proti Ukrajine oslabila, a pravdepodobne nie sú schopné spustiť veľký pozemný útok proti krajine NATO. Nezabúdajme však na to, že Rusko má stále k dispozícii veľa moderných bojových systémov. Väčšina z toho, o čo na Ukrajine zatiaľ prišlo, boli staršie veci. A stále má jadrové, námorné a letecké sily a vládne aj mäkšími vojenskými spôsobilosťami, napríklad kybernetickými. Tie zatiaľ vo vojne proti Ukrajine úplne nevyužilo. Vojenskí plánovači v Rusku, ako v každej inej krajine, sa určite pripravujú aj na najhoršie scenáre. Môžeme si byť pomerne istí, že do konfliktu na Ukrajine ešte nenasadili všetko, čo majú k dispozícii. Nemáme žiadny dôvod si myslieť, že zajtra Rusko spustí veľkú inváziu proti NATO. Ale nezaspime na vavrínoch.