Ruský ústavný súd cez víkend expresne posúdil zmluvy o pripojení, ktoré šéf Kremľa v piatok podpísal s bábkovými vládami štyroch sčasti okupovaných ukrajinských oblastí, milovníkom presných geografických čísel ale nepomohol.
Všetci budú Rusi
Podľa odhadov kremeľských propagandistov by sa najrozľahlejšia krajina sveta mala zväčšiť o približne stotisíc kilometrov štvorcových, čo je viac ako dvojnásobok rozlohy Slovenska. Pribudnúť by jej malo aj asi osem miliónov obyvateľov, tipujú moskovskí politológovia na základe konštatovania ústavného súdu, že všetci ľudia na „nových územiach“ majú automaticky dostať ruské občianstvo. Pravda, tieto odhady nezohľadňujú, že veľká časť obyvateľov z Rusmi obsadených území ušla.
Ústavný súd, ktorému prezident Vladimir Putin posunul texty prístupových zmlúv na posúdenie, ako ho k tomu zaväzujú pravidlá prijímania medzinárodných dohovorov, na definovanie hraníc použil dve rozličné formulácie. V prípade samozvaných republík Donecka a Luhanska konštatoval, že ich územia „sú určené hranicami území, ktoré existovali v deň ich vzniku a v deň ich prijatia do Ruskej federácie.“ Pri Chersonskej a Záporožskej oblasti, ktorých dosadení lídri – ako upozornili viacerí nezávislí právnici – pred slávnostným podpisom dokumentov v Kremli zabudli vyhlásiť nezávislosť, ústavný súd hranice stanovil, ako „v deň ich prijatia do Ruskej federácie“.
Čo to presne znamená, to len málokto tuší. Podľa odhadov z minulého týždňa Rusi kontrolovali vyše 99 percent Luhanskej oblasti, necelých 57% Doneckej, 82% Chersonskej a 71% Záporožskej, kde sa im nepodarilo obsadiť ani jej administratívne centrum, kde do vojny žila takmer polovica obyvateľov regiónu.
Hranice v pohybe
Od piatku sa frontové línie nezanedbateľne pohli. Zo všetkých štyroch anektovaných oblastí prichádzajú správy o aktívnych bojoch. Len v nedeľu Ukrajinské ozbrojené sily podľa portálu Strana.ua i na základe hlásení ruských vojenských blogerov postúpili o 25 kilometrov v Chersonskej oblasti pozdĺž Dnepra. A línia frontu na severe Luhanskej oblasti podľa ruského vojenského blogu Rybar teraz prechádza pri meste Kreminna, asi 30 kilometrov východne od strategického logistického uzla Lyman, z ktorého Ukrajinci vytlačili okupantov v sobotu.
Kým ústavný súd si pri definovaní hraníc „nových území“ pomohol nezrozumiteľnými formuláciami, Putinovho hovorcu v pondelok novinári postavili pred krkolomnú úlohu, aby ich vysvetlil. Pri donbaských kvázirepublikách Peskov konštatoval, že ide o „hranice z roku 2014“, čo znamená, že Moskva ich nezákonne anektuje v administratívnych hraniciach Doneckej a Luhanskej oblasti.
Pri juhoukrajinských regiónoch sa však kremeľský hovorca vyhol konkrétnej odpovedi. „Pri Chersone a Záporoží o hraniciach sa budeme ďalej radiť s obyvateľstvom týchto oblastí“, citovali Peskova ruské médiá. Keď sa novinári dožadovali jednoznačnej odpovede, hovorca len odvrkol: „Toto je momentálne jednoznačná odpoveď. Budeme sa ďalej radiť s ľuďmi, ktorí žijú v týchto oblastiach.“
Ruské úrady sa veľmi netrápia tým, aby svojmu postupu dali zdanie akejsi legitimity, aspoň takej, ako v roku 2014 v prípade anexie Kryme. Dokonca ani ústavný súd sa neunúval čo i len sa tváriť nestranne.
Predseda ústavného súdu Valerij Zorkin ešte pred zverejnením nálezu verejne hovoril o „nacistickom režime“ Kyjeva a vzťahoch Ruska s „kolektívnym Západom“, pričom sa odvolával na niektoré „spravodajské údaje“ o hrozbách ukrajinského útoku na Donbas.
V piatok pri slávnostnom podpise zmlúv s bábkovými vládami sedel Zorkin v Kremli v prvom rade a ako kamery ukázali nadšene tlieskal Putinovým slovám, že „ľudia žijúci v Luhansku a Donecku, Chersone a Záporoží sa stávajú našimi občanmi – navždy“.
Podľa zákona o ústavnom súde sudca nemôže vyjadrovať svoj postoj k veci, ktorú má posudzovať. A ak by to spravil, tak pre okolnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti, musí byť zbavený účasti na posudzovaní príslušnej veci.
Zorkina však z prípadu nik neodvola a Ústavný súd vo svojich štyroch rozhodnutiach v podstate reprodukoval jeho úvahy o „skutkových okolnostiach“ prípadu zverejnené na webovej stránke súdu ešte v júni.
Ústavný súd pod vedením Zorkina označil prijatie ukrajinských území do Ruskej federácie za „jediný dostupný právny prostriedok“ na zastavenie nepriateľských akcií „vonkajších síl“ na týchto územiach a v susedných regiónoch Ruskej federácie a na „nastolenie pokojného života“.
Na dosiahnutie tohto cieľa ústavný súd povolil aj „nútené nasadenie síl a prostriedkov iného druhu“, pričom nevysvetlil, o aké sily a prostriedky by mohlo ísť a či napríklad dáva zelenú použitiu jadrových zbraní.
Exoticky vyznieva aj rozhodnutie mužov a žien v talároch, podľa ktorého neratifikovaná dohoda o pristúpení štyroch území Ukrajiny môže nadobudnúť platnosť pred dokončením všetkých formalít priamo odo dňa jej podpisu 30. septembra, keďže to „predstavuje mimoriadny záujem jej účastníkov". Je to vlastne priznane, že formálne schvaľovanie v dolnej a hornej komore parlamentu, ktoré má v utorok zavŕšiť ratifikačný proces, je zbytočným divadlom.
Drzosť ako sila
To, že ide o neordinárny postup priznal aj popredný kremeľský propagandista Sergej Markov. „Samozrejme, deje sa niečo, čo vo svetovej praxi nemá obdobu,“ napísal na Telegrame.
„Rusko zabralo časť územia niektorých regiónov Ukrajiny a vyhlásilo ich za svoje. A teraz sa Ukrajina zrazu legálne stala agresorom, ktorý sa zmocnil časti územia Ruska. To je finta! Všetci na svete sú v úžase… Faktom je, že v podmienkach kolapsu medzinárodného poriadku a práva je práve takáto drzosť prejavom sily. Svet preto skôr obdivuje aroganciu Kremľa,“ dodal Markov sebavedomo.