Pre Pravdu odpovedal expert na extrémizmus Jan Charvát z Inštitútu politologických štúdií na Karlovej univerzite. Odborník je okrem iného spoluautorom príručky Žiť nenávidený: Intervencia, zvládanie a odpovede na každodenné formy rasizmu.
Terorista z Bratislavy zavraždil dvoch ľudí z queer komunity, zároveň mal byť jeho terčom premiér Eduard Heger a vo svojom pamflete hovoril o nenávisti k židovskej menšine. Kam by ste v extrémistickom spektre krajne pravicového terorizmu páchateľa zaradili?
Pomerne jasne sa sám prihlásil k prúdu, ktorý môžeme nazvať neonacistickým. Páchateľ hovoril o židovskom sprisahaní, čo je hlavný rámec, v ktorom sa táto skupina pohybuje. V pamflete sú otvorené odvolávky na mnohých neonacistov. Niekedy sa títo útočníci takpovediac usilujú trochu zakryť, ako vnímajú svet. Ale v tomto prípade nie je veľmi o čom diskutovať.
VIDEO: Čaputová navštívila miesto tragédie na Zámockej ulici
Polícia tvrdí, že išlo o osamelého strelca, a platí to v tom zmysle, že asi nikomu nepovedal o tom, čo chystá, a s nikým nespolupracoval. Do akej miery však sedí takéto označenie, keď vieme, že v podstate neexistuje niečo ako samoradikalizácia?
To, o čom hovoríte, je problém. Vyplýva to zo skúseností expertov, ktorí sa terorizmom zaoberajú. Veľká časť z nich spochybňuje termíny osamelý strelec či osamelý vlk, lebo vyvolávajú pocit, ktorý nie je pravdivý. Pretože ľudia, ktorí niečo páchajú, nikdy v skutočnosti nie sú sami. Sú vždy súčasťou nejakej širšej komunity alebo ekosystému na internete. Páchateľ po útoku ešte komunikoval. Takže môžeme hovoriť o osamelom strelcovi v tom zmysle, že to urobil sám. Ale nebol osamelým strelcom, lebo sa hlásil k niečomu širšiemu. K ekosystému, ktorý ho povzbudzoval. Motiváciou páchateľov takýchto útokov býva aj to, že chcú ukázať ľuďom, že na to majú. Je to psychologický aspekt celej veci.
Viacerí politici po vražde zdôrazňujú, že páchateľ sa radikalizoval v anglosaskom prostredí. Je však možné takto jednoznačne poukázať na zdroj jeho teroristického činu? Je pravdou, že vrah sa vo svojom pamflete odvoláva na to, čo sa stalo v anglosaskom svete a napísal ho po anglicky. Ale zdá sa, že politici týmto tvrdením chcú aspoň do istej miery naznačiť, že terorista v podstate nemal nič spoločné s tým, čo sa deje na Slovensku.
Dnes už nie je možné takpovediac regionálne definovať radikalizáciu. V súčasnom svete sa v podstate akýkoľvek človek z ktoréhokoľvek miesta na planéte môže prihlásiť k najrôznejším myšlienkam. No treba zdôrazniť, že musí ísť o niečo, čo je pre toho jednotlivca dôležité. Ľudia sa neradikalizujú na základe vecí, ktoré sa ich vôbec netýkajú. Rozumiem snahe politikov, ktorú ste spomínali. Keď sa niečo také stane, všetci často podliehame aj tendencii, že o páchateľoch hovoríme ako o bláznoch. Áno, môže ísť o ľudí, ktorí majú posunutú schopnosť empatie. Ale to neznamená, že sú to klinickí blázni. Vedia, čo robia, a dokážu to plánovať. Takisto je náročné v dobe internetu nejako striktne definovať anglosaskú scénu a to, že slovenský extrémista hovoril po anglicky, tiež v prvom rade odráža dnešný svet. Angličtina je druhým jazykom pre generáciu študentov, ktorých učím.
Čítajte viac Expert: Vraždy na Zámockej boli teroristickým útokom
Aj premiér Heger po teroristickom čine okamžite začal hovoriť, že je potrebné zaistiť bezpečnosť ľudí. Je to pochopiteľné a je to aj základná úloha štátu. Nie je však príliš veľký dôraz na bezpečnosť odvádzaním pozornosti od iných tém? Napríklad od postavenia menšín v spoločnosti a od ich skrytej aj otvorenej diskriminácie.
Je to prístup, ktorý majú politici radi, lebo bezpečnosť zaujíma všetkých. Vidíme to od nástupu krajne pravicového populizmu v 70. rokoch minulého storočia. Takto zamerané strany spočiatku riešili tému nízkych daní. Ale tá odznela za jedno volebné obdobie. Tieto strany potom zistili, že oveľa dôležitejšou je pre ľudí téma bezpečnosti, na ktorej si dokázali vybudovať stabilnú podporu. Krajná pravica preto v podstate nerobí nič iné, len verejnosť straší migrantmi, cudzincami, Židmi či LGBTI+ menšinou. Kýmkoľvek. A na druhej strane krajná pravica tvrdí, že je jedinou hrádzou proti všetkému. Ak však tento prístup začnú používať tradiční politici, výsledkom môže byť vyššia agresivita v spoločnosti. Súhlasím s tým, že štát musí zaistiť bezpečnosť ľudí. Ale v tom prípade je nevyhnuté povedať, že v rámci toho treba riešiť šírenie nenávisti voči niektorým ľuďom a spoločenským skupinám.
Po vražde sa viacerí slovenskí politici odmietli ospravedlniť za kontroverzné výroky o LGBTI+ menšine z minulosti a bývalý premiér Igor Matovič napísal na sociálnej sieti Facebook, že je heterosexuál. Ste spoluautorom príručky Žiť nenávidený o rasizme a rôznych formách diskriminácie v každodennom živote. Ako spomenuté vyjadrenia slovenských politikov po vražde pôsobia na spoločnosť?
Viem, že to ľudia nechcú počuť, chápem, že sa tomu budú brániť. No takéto postoje určitou formou legitimizujú agresiu, hoci v tomto prípade len vo verbálnej rovine. Z týchto vyjadrení vyznieva neochota pripustiť si nejakú mieru spoluzodpovednosti. To môže byť dané viacerými vecami. Menšia časť politickej vrstvy si je plne vedomá toho, čo robí, a vyjadruje sa tak zámerne. Ale aj v Česku sa zvyšuje počet politikov, ktorí sú ochotní povedať čokoľvek a ich jediným cieľom sú volebné zisky, hoci neraz je jasné, že si vôbec nemyslia to, čo hovoria. V prieskumoch im však vyšlo, že istými vyjadreniami k sebe dokážu prilákať časť voličov. V súvislosti s terorizmom v Bratislave potom zaznievajú názory, o ktorých sme už hovorili. Že páchateľ sa radikalizoval na anglosaskej scéne, že Slovenska sa to vlastne netýka. Preto sa vrátim k tomu, čo som už tiež povedal. Keby páchateľ nemal pocit, že to, čo robí, súvisí aj s dianím v jeho krajine, neodhodlal by sa k svojmu činu. Alebo by si vybral iné obete. Vždy sa hovorí o tom, že úroveň kultúrnej spoločnosti sa dá odmerať aj tým, ako sa správa k svojim najslabším členom. A LGBTI+ komunita nie je obzvlášť silná.
Mnohí politici tvrdia opak.
Hovoria to tí, ktorí túto menšinu nemajú radi. Preto používajú výrazy ako LGBTI+ loby. Ale ľudia patriaci do tejto komunity sú v skutočnosti naozajstnou menšinou v spoločnosti. V Česku majú aspoň registrované partnerstvo. Na Slovensku nie je ani to. LGBTI+ menšina skutočne nie je silná. Preto sa dá na ňu verbálne útočiť a píšeme o tom aj v spomenutej príručke.
V akom zmysle?
Menšiny si všímajú, ako o nich hovoria politici, lebo vedia, že to potom na ne zvyšuje tlak spoločnosti. Lebo sa nájdu ľudia, ktorí to vnímajú podprahovo, ale aj takí, ktorí si čisto racionálne povedia, že politici tvrdia len to, čo hovoria aj oni. Je to teda v poriadku. Jednou z hlavných vecí, na ktoré sa naša príručka zamerala, je, že v spoločnosti často podceňujeme verbálnu stránku problému, ktorý sa týka rasizmu a diskriminácie. Ak niekto niekoho napadne fyzicky, výsledkom je, že uvidíme zraneného človeka. V prípade slov to tak nie je. Ale je potrebné predpokladať, že verbálnych útokov je oveľa viac a príslušníci niektorých menšín im čelia permanentne. Zásadným spôsobom to zhoršuje kvalitu ich života.
Máte na to nejaký príklad?
Rozprávali sme sa s moslimskými dievčatami. Hovorili napríklad o tom, že prestávajú cestovať metrom či vlakom, lebo práve pri týchto príležitostiach sú najčastejšie vystavené nejakým útokom. Potom ich to núti hľadať si prácu len v ich komunite či presúvať sa iba autom. Tieto verbálne útoky tak majú vplyv na celý ich život. To, čo sa stalo v Bratislave, je najhorším extrémom. Ale, bohužiaľ, je to aj vyvrcholenie toho, ako sa spoločnosť verbálne neraz stavia k menšinám. Nie je možné tváriť sa, že táto úroveň neexistuje.
VIDEO: Signál LGBTI+ komunite? Koho pozve Heger na Slovensko?
Asi neexistuje nejaký úplne všeobecný návod, ako reagovať na podobné udalosti, ako bola tá v Bratislave. No predsa, ako by mali v takomto prípade komunikovať najmä politici?
Videl som, čo urobila slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Bol to emotívny moment, keď sa objala s majiteľom Teplárne. Bolo to veľmi silné gesto. Na druhej strane to neznamená, že všetci politici to musia takto robiť. Mali by však byť schopní upozorniť na to, že slová majú konkrétny význam. Lebo, ako sme to už spomenuli, nie je pravda, že verbálne vyjadrenia nikomu neubližujú. Politici by to mali vedieť povedať, hoci to nevyhnutne neznamená, že musia súhlasiť so všetkým, čo sa napríklad týka LGBTI+ komunity. Nemám však slov na to, keď niekto v takejto situácii vystúpi na verejnosti a začne tvrdiť, že je heterosexuál.
Mali by si politici prečítať vašu príručku?
Teoreticky je určená všetkým, celej verejnosti. Reálne však asi cieli na tých ľudí, ktorí sú ochotní o veciach týkajúcich sa rasizmu a diskriminácie čítať, ale zatiaľ o nich príliš nepremýšľali. V príručke im chceme sprostredkovať pohľady obetí, lebo s nimi sa často verejnosť nestretáva. Ak sa niečo stane, pozornosť sa väčšinou zameriava na útočníka. Riešime, kto to bol, aký mal motív, aké metódy použil a podobne. A obete za páchateľom zostávajú tak trochu schované. Chceli sme to do istej miery zmeniť. Dúfame, že príručka pomôže ľuďom, ktorých to zaujíma, pozrieť sa očami obetí na to, čo sa deje.